Harry vstal.
„Pán – profesor Dumbledore? Môžem sa vás niečo spýtať?“
„Práve si to urobil,“ usmial sa Dumbledore, „Ale môžeš sa spýtať ešte raz.“
„Čo vidíte v zrkadle vy?“
„Ja? Seba, ako držím pár teplých, vlnených ponožiek.“
Harry naňho nechápavo pozeral.
„Ponožiek nikdy nie je dosť,“ povedal Dumbledore. „Ďalšie Vianoce sú za nami a ja som zas nedostal ani jediné. Všetci mi dávajú len samé knihy.“
Keď Harry neskôr ležal v posteli, zišlo mu na um, že Dumbledore to zrejme nemyslel úplne vážne. No vzápätí, keď striasol Prašivca zo svojho vankúša, usúdil, že to, na čo sa ho pýtal, bolo zrejme až príliš dôverné.
13
Nicolas Flamel
Dumbledore presvedčil Harryho, aby po zrkadle z Erisedu viac nepátral, a tak neviditeľný plášť zostal až do konca vianočných prázdnin zložený na dne kufra. Harry hrozne túžil čo najrýchlejšie zabudnúť na to, čo v zrkadle videl, no nebolo to také jednoduché. Dokonca sa mu o tom snívalo. Stále znova a znova videl svojich rodičov, ako miznú v záblesku zelenej žiary a v ušiach počul prenikavý hlas a smiech.
„Vidíš, Dumbledore mal pravdu, ešte sa z toho zblázniš,“ poznamenal Ron, keď mu o tom Harry rozprával.
Hermiona, ktorá sa vrátila deň pred začiatkom druhého polroka, mala na to iný názor. Bola zhrozená, že Harry sa tri noci po sebe túlal po škole („Keby ťa tak chytil Filch!“), a zároveň sklamaná, že sa mu nepodarilo zistiť, kto je Nicolas Flamel.
Pomaly sa už vzdávali nádeje, že sa im v školskej knižnici podarí natrafiť na jeho meno, hoci Harry bol stále presvedčený, že ho niekde videl. Keď sa začala škola, trávili opäť všetky prestávky tak, že sa vždy desať minúť prehrabávali v knihách. Harry mal oveľa menej času ako Hermiona s Ronom, pretože musel chodiť na metlobalové tréningy.
Wood im dával zabrať ako nikdy predtým. Neodradil ho ani vytrvalý dážď, ktorý vystriedal sneženie. Weasleyovci sa sťažovali, že je ako posadnutý, no Harry dával za pravdu Woodovi. Ak vyhrajú nasledujúci zápas proti Bifľomoru, po prvýkrát za posledných sedem rokov predbehnú Slizolin. Harry túžil vyhrať a navyše, ak sa na tréningu poriadne vyšťavil, nemával také divoké sny.
Jedného dňa, keď trénovali v mimoriadne silnom daždi a samom blate, im Wood oznámil dosť zlú novinu. Práve sa nahneval na Weasleyovcov, ktorí sa púšťali na metlách strmhlav dolu, vrážali do seba a predstierali, že padajú.
„Prestaňte sa už konečne blázniť!“ kričal na nich. „Presne kvôli takýmto somarinám môžeme prehrať celý zápas! Rozhodca Snape využije každú príležitosť, aby nám strhol body!“
Tentoraz sa George Weasley skydol z metly naozaj.
„Snape bude rozhodovať?“ bľabotal s ústami plnými blata. „Veď doteraz nerozhodoval ani jediný metlobalový zápas. Dobre vie, že môžeme Slizolin predbehnúť, zaručene bude nadržať súperovi.“
Zvyšní hráči pristáli vedľa Georgea a tiež frflali.
„Ja za to nemôžem,“ povedal Wood. „Nezostáva nám nič iné, len hrať čisto a nedať Snapovi najmenšiu šancu, aby nás potrestal.“
To bolo síce veľmi pekné, Harry mal však pádne dôvody, prečo nechcel mať pri metlobale Snapa vo svojej blízkosti...
Po tréningu hráči ako vždy postávali v hlúčiku a debatovali, no Harry zamieril rovno do klubovne, kde Hermiona s Ronom hrali šach. Šach bolo to jediné, v čom Hermiona prehrávala, a Harry s Ronom usúdili, že jej takéto partičky len a len prospejú.
„Teraz ma nevyrušuj,“ upozornil ho Ron, keď si Harry sadal vedľa neho, „musím sa sústrediť...“ Kútikom oka si však všimol Harryho tvár. „Čo je s tebou? Vyzeráš hrozne.“
Harry im celkom potichu, aby to nik nepočul, povedal, že Snape sa z ničoho nič rozhodol, že bude rozhodovať metlobalový zápas.
„Tak nehraj,“ vyhlásila Hermiona rezolútne.
„Povedz, že si chorý,“ poznamenal Ron.
„Predstieraj, že si si zlomil nohu,“ radila mu Hermiona.
„Zlom si nohu naozaj,“ povedal Ron.
„To nemôžem,“ vzdychol si Harry. „Iného stíhača nemáme. Ak sa z toho vyzujem, Chrabromil nebude môcť nastúpiť.“
V tej chvíli vpadol do miestnosti ako vrece zemiakov Neville. Ako sa mu podarilo preliezť cez dieru v stene, to im bolo záhadou, lebo obe nohy mal akoby prilepené k sebe, a hneď pochopili, že sa stal obeťou zaklínadla ‚Zviazané nohy‘. Zrejme musel celú cestu do Chrabromilskej veže skákať ako zajac.
Všetci okrem Hermiony sa začali smiať, tá hneď vyskočila a odčarovala ho. Nevillovi razom odskočili nohy od seba, a keď vstal, celý sa triasol.
„To ti kto urobil?“ opýtala sa Hermiona. Viedla ho k Harrymu a Ronovi, aby si sadol.
„Malfoy,“ odvetil Neville trasľavým hlasom. „Stretli sme sa pred knižnicou. Povedal mi, že hľadá niekoho, na kom by si to vyskúšal.“
„Choď za profesorkou McGonagallovou!“ povedala rázne Hermiona. „Povedz jej to!“
Neville pokrútil hlavou.
„Nechcem mať ešte väčšie problémy,“ zahundral.
„Musíš sa mu postaviť, Neville!“ poučoval ho Ron. „Je zvyknutý robiť ľuďom zle, to však neznamená, že mu to musíš trpieť a uľahčovať.“
„Nemusíte mi opakovať, že nie som dosť odvážny na to, aby som bol v Chrabromile, to mi povedal už Malfoy,“ hneval sa Neville.
Harry siahol do vrecka svojho habitu a vytiahol čokoládovú žabku, poslednú, čo mu zostala z balíčka, ktorý dostal od Hermiony na Vianoce. Podal ju Nevillovi, ktorý vyzeral, že sa každú chvíľu rozplače.
„Si hodný dvanástich Malfoyov,“ poznamenal. „Rokfortský klobúk ťa vybral do Chrabromilu, je tak? A kde je Malfoy? V prašivom Slizoline.“
Neville si rozbalil žabku a na perách sa mu zjavil úsmev.
„Ďakujem, Harry... tuším si idem ľahnúť... Chce niekto kartičku, zbierate ich, nie?“
Keď Neville odišiel, Harry sa na tú kartičku pozrel.
„Zase Dumbledore,“ vzdychol si, „toho som mal ako prvého...“
Zarazil sa. V nemom úžase civel na opačnú stranu kartičky. Potom sa zadíval na Rona a Hermionu.
„Mám ho!“ zašepkal. „Našiel som Flamela! Hovoril som vám, že som to meno kdesi čítal, bolo to vo vlaku cestou sem – počúvajte: ‚preslávil sa tým, že v roku 1945 porazil zlého bosoráka Grindelwalda, opísal dvanásť možností využitia dračej krvi a so svojím spolupracovníkom Nicolasom Flamelom dospel k viacerým dôležitým objavom na poli alchýmie‘!“
Hermiona vyskočila na rovné nohy. Taká naradostená bola naposledy, keď dostala za domácu úlohu svoju prvú jednotku.
„Počkajte ma tu!“ zvolala a vyštartovala hore schodmi smerom k dievčenskému internátu. Harry s Ronom si sotva stačili vymeniť udivené pohľady a už sa prihnala späť. V rukách držala obrovskú knihu.
„Vonkoncom mi nenapadlo pozrieť sa sem,“ šepkala vzrušene. „Požičala som si to z knižnice pred niekoľkými týždňami ako ľahšie čítanie.“
„Ľahšie, vravíš?“ opýtal sa posmešne Ron, Hermiona mu však prikázala, aby bol ticho, že musí niečo nájsť, prehadzovala strany ako zmyslov zbavená a stále si čosi hundrala.
Napokon našla, čo chcela.
„Vedela som to! Ja som to vedela!“
„Už môžeme hovoriť?“ opýtal sa Ron namrzene. Hermiona mu nevenovala pozornosť.
„Nicolas Flamel,“ šepkala vzrušene, „je doposiaľ jediný, komu sa podarilo vyrobiť kameň mudrcov!“