„Skvelá práca,“ pochválil ho tak potichu, že to ledva počul. „Som rád, že ťa už to zrkadlo nemáta... a robíš niečo užitočnejšie... len tak ďalej...“
Snape skrúšene zliezol z metly.
O niečo neskôr Harry vyšiel zo šatne a niesol metlu do metliarne. Zdalo sa mu, že ešte nikdy nebol taký šťastný. Konečne sa mu podarilo urobiť niečo, na čo smie byť hrdý – a nik nemôže povedať, že je slávny iba kvôli svojmu menu. Večerný vzduch hádam nikdy nevoňal sladšie. Kráčal po vlhkej tráve a v hlave si premietal, čo sa udialo za poslednú hodinu, no všetko sa mu akosi zlievalo: fanúšikovia Chrabromilu ho dvíhajú na plecia, v diaľke Ron a Hermiona tancujú od radosti, Ron sa raduje a tlieska, hoci mu z nosa tečie krv.
Harry dorazil k metliarni. Oprel sa chrbtom o drevené dvere a zahľadel sa na Rokfort, v zapadajúcom slnku žiarili jeho okná akoby dočervena. Chrabromil je prvý. Dokázal to, ukázal Snapovi, že...
Ozaj, Snape...
Dolu hlavnými rokfortskými schodmi sa náhlila akási postava zahalená v plášti s kapucňou. Kráčala smerom k Zakázanému lesu a zjavne nechcela, aby ju niekto videl. Harrymu však bola tá zakrádajúca sa chôdza povedomá. Snape chce nepozorovane prekĺznuť do lesa, zatiaľ čo ostatní večerajú – čo má za lubom?
Harry naskočil na svoj Nimbus 2000 a vzlietol. Nečujne sa kĺzal nad hradom a videl, ako Snape vbehol do lesa. Letel za ním.
Stromy však boli také husté, že ho stratil z dohľadu.
Lietal do kruhu stále nižšie a nižšie, až sa šúchal o vrcholce stromov, a odrazu začul nejaké hlasy. Zamieril smerom k nim a celkom nečujne pristál v korune obrovského buka.
Opatrne zostúpil na jeden konár, v ruke pevne držal metlu a nakúkal pomedzi listy.
Na tienistej čistinke dolu pod ním stál Snape, a nebol sám. Bol tam aj Quirrell. Nebolo mu dobre vidno do tváre, no zajakával sa oveľa viac ako zvyčajne. Harry natŕčal uši, aby zachytil, o čom sa zhovárajú.
„... n-nechápem. S-severus, prečo s-sme sa museli s-stretnúť ppráve tu.“
„Ide o veľmi dôvernú informáciu...“ povedal Snape ľadovým hlasom. „Študenti sa o kameni mudrcov nesmú dozvedieť.“
Harry sa naklonil dopredu. Quirrell niečo zmätene bľabotal. Snape ho prerušil.
„Tak čo, už si zistil, ako sa dá prejsť okolo tej Hagridovej obludy?“
„A-ale, S-severus, ja...“
„Nechci, aby som sa rozzúril, Quirrell,“ vyhrážal sa mu Snape a urobil krok vpred.
„J-ja neviem, o čom to...“
„Dobre vieš, že nežartujem.“
Kdesi nahlas zahúkala sova a Harry sa takmer skydol zo stromu. Keď sa mu podarilo opäť získať rovnováhu, začul Snapa, ako hovorí: „... čakám na ten tvoj hókus-pókus. Tak bude to?“
„A-ale ja p-redsa...“
„No dobre,“ skočil mu do reči Snape. „Dám ti trochu času, aby si o tom popremýšľal a rozhodol sa, na koho strane budeš, čoskoro sa opäť stretneme.“
Prehodil si cez hlavu plášť a odkráčal z čistinky. Bola už skoro tma, no Harry videl Quirrella, ako tam nehybne stojí.
„Harry, kde toľko trčíš?“ zapišťala Hermiona.
„Vyhrali sme! Vyhrali sme! Vyhrali sme!“ vrieskal Ron a plesol Harryho po chrbte. „A ja som urobil Malfoyovi monokel a Neville sa sám pustil do Crabba a Goyla! Je síce stále v bezvedomí, no Pomfritka vraví, že bude v poriadku – ale sme Slizolinu ukázali! Všetci ťa čakajú v klubovni, robíme party, Fred a George ukradli z kuchyne nejaké koláče a neviem, čo všetko ešte.“
„Vykašlite sa na to,“ povedal Harry takmer bez dychu. „Nájdime nejakú voľnú miestnosť, len počkajte, keď vám to poviem, neuveríte...“
Skôr než zatvorili dvere, ubezpečili sa, či vnútri nie je duch Zloduch, a Harry im porozprával, čo videl a počul.
„Takže sme mali pravdu, je to kameň mudrcov a Snape tlačí na Quirrella, aby mu pomohol dostať sa k nemu. Pýtal sa ho, či nevie, ako sa dá prejsť popri Chlpáčikovi – a vravel tiež o nejakom Quirrellovom hókuse-pókuse – myslím si, že okrem Chlpáčika stráži kameň aj niečo iné, asi nejaké čary, a Quirrell má zrejme vymyslieť protikliatbu, ktorá Snapovi pomôže dostať sa...“
„Chceš tým povedať, že kameň je v bezpečí iba dovtedy, kým sa Snapovi nepodarí Quirrella zlomiť?“ opýtala sa Hermiona zhrozene.
„A to sa stane na budúci týždeň,“ povedal Ron.
14
Norbert, nórsky ostnač
Ouirrell bol zrejme statočnejší, než si o ňom všetci mysleli.
Zdalo sa síce, že počas nadchádzajúcich týždňov vyzeral čoraz bledší a chudší, no všetko nasvedčovalo tomu, že zatiaľ nič neprezradil.
Kedykoľvek šli Harry, Ron a Hermiona popri dverách na treťom poschodí, ktoré viedli na zakázanú chodbu, priložili k nim ucho, aby sa presvedčili, či začujú Chlpáčikovo vrčanie. Snape sliedil po škole, zle naladený ako vždy, čo bol neklamný znak, že kameň je ešte v bezpečí. Keď Harry v týchto dňoch náhodou Quirrella stretol, zakaždým sa naňho povzbudzujúco usmial, a Ron zase vytrvalo presviedčal spolužiakov, aby sa Quirrellovi nesmiali, že sa zajakáva.
Hermiona však na rozdiel od nich nemyslela iba na kameň mudrcov. Začala kresliť tabuľky, do ktorých si značila presný časový harmonogram príprav na skúšky a všetky poznámky si zvýrazňovala farebnými ceruzkami.
„Hermiona, veď do skúšok je ešte času habadej!“
„Desať týždňov,“ odsekla Hermiona. „Pre Nicolasa Flamela to je asi toľko, čo pre nás sekunda.“
„Ale my nemáme šesťsto rokov,“ upozornil ju Ron. „A načo sa vlastne učíš, keď aj tak všetko vieš.“
„Vraj načo sa učím? Ja odpadnem! Vám zrejme nedošlo, že ak neurobíte skúšky, nepostúpite do druhého ročníka! Tie skúšky sú veľmi dôležité, mala som sa začať pripravovať už pred mesiacom, neviem, prečo som to toľko odkladala...“
Najhoršie bolo, že učitelia rozmýšľali presne tak ako Hermiona. Naváľali im toľko úloh, že veľkonočné sviatky si už zďaleka tak neužili ako tie vianočné. Ťažko mohol človek oddychovať, keď mu Hermiona pri uchu recitovala dvanásť využití dračej krvi, alebo si vedľa vás donekonečna precvičovala mávanie prútikom. Harry a Ron trávili teda väčšinu voľného času s ňou v knižnici, achkajúc a zívajúc sa snažili pokoriť tú horu úloh, čo dostávali.
„Toto si v živote nezapamätám,“ zrútil sa Ron raz popoludní, hodil o zem brko a túžobne sa zadíval cez okno knižnice. Vonku bol krásny deň, prvý po mnohých mesiacoch. Obloha bez mráčika, nezábudkovomodrá, a vo vzduchu bolo cítiť, že sa blíži leto.
Harry, ktorý práve v knižke Tisíc zázračných bylín a húb hľadal heslo ,Dictamnus albus‘, si ho nevšímal a zdvihol hlavu až vtedy, keď Ron prekvapený zvolaclass="underline" „Hagrid! A čo ty tu, v knižnici?“
Hagrid sa prišuchtal k nim a ukrýval čosi za chrbtom. Na sebe mal svoj kabát z krtka a bol akýsi nesvoj.
„Prišiel som sa na vás mrknúť,“ povedal vyhýbavo, čo len zvýšilo ich zvedavosť. „Na čom práve pracujete?“ Odrazu sa tváril veľmi podozrievavo. „Dúfam, že Nicolasa Flamela ste už nechali plávať, hm?“
„Ale, o ňom už dávno všetko vieme,“ povedal Ron naoko ľahostajne. „A vieme aj, čo stráži to psisko, kameň mudrc...“
„Pssst!“ Hagrid sa rýchlo pozrel za seba, či nik nepočúva. „Čo tak hučíš, nemáš rozum?“
„No chceli by sme sa ťa ešte na pár vecí opýtať,“ ozval sa Harry, „kto alebo čo okrem Chlpáčika ešte...“
„PSSST!“ zahriakol ho opäť Hagrid. „Počujte – dojdite radšej ku mne, no netešte sa, že vám niečo poviem, a vôbec, prestaňte s tým, už ma štvete, študáci o tom nemajú čo vedieť. Potom bude na mňa, že som vám to...“