„Tak ahoj,“ prerušil ho Harry.
Hagrid sa odšuchtal von.
„Čo to mal za chrbtom?“ spýtala sa Hermiona zamyslene.
„Myslíte si, že to nejako súviselo s kameňom mudrcov?“
„Idem zistiť, v ktorom oddelení bol,“ vyhlásil Ron, ktorý už mal učenia plné zuby. Vrátil sa asi o minútu, v rukách niesol kopu kníh a hodil ich na stôl.
„Draky,“ zašepkal. „Hagrid si listoval v knihách o drakoch! Len sa pozrite: Druhy drakov vo Veľkej Británii a Írsku; Od vajíčka po peklo, Príručka chovateľa drakov.“
„Hagrid odjakživa túžil po drakovi, povedal mi to, keď sme sa po prvý raz stretli,“ povedal Harry.
„Ale naše zákony to nedovoľujú,“ poznamenal Ron. „Čarodejnícky dekrét z roku 1709 chov drakov zakazuje, to vie predsa každý. Keby sme v záhrade za domami chovali draky, muklovia by si nás veľmi rýchlo všimli – a navyše drak sa nedá skrotiť, a preto je veľmi nebezpečný. Mali by ste vidieť, aké popáleniny mal Charlie od divo žijúcich drakov v Rumunsku.“
„Ale veď v Británii divoké draky nie sú,“ podotkol Harry.
„Čoby neboli,“ vyviedol ho z omylu Ron. „Welšský zelený a hebridský čierny. Ministerstvo mágie má plné ruky práce, aby to utajilo, to ti teda poviem. Muklov, ktorí náhodou nejakého zahliadli, treba vždy začarovať, aby na to zabudli.“
„Čo to len do toho Hagrida vošlo?“ čudovala sa Hermiona.
Keď o hodinu neskôr klopali na dvere hájnickej chatrče, prekvapilo ich, že všetky závesy sú zatiahnuté. Hagrid zakričal „Kto je?“, až potom ich pustil dnu a okamžite za nimi zavrel dvere.
Vnútri vládla neznesiteľná horúčava. Vonku bol teplý deň, no v kozube horel oheň. Hagrid im spravil čaj a ponúkol ich chlebíčkami s lasičím mäsom, ktoré však odmietli.
„No – chceli ste sa ma dačo spýtať, nie?“
„Hej,“ povedal Harry. Nemalo zmysel s tým otáľať. „Chceli by sme, aby si nám povedal, kto okrem Chlpáčika ešte stráži kameň mudrcov.“
Harry sa zamračil.
„To vám nepoviem,“ prehovoril Hagrid. „Lebo neviem. A keby som aj vedel, tak vám to nepoviem, lebo toho viete až moc. Ten kameň je tu preto, že tu musí byť. Z Gringottbanky ho takmer šlohli – to predsa viete. A nechápem, ako ste sa dozvedeli o Chlpáčikovi.“
„Ale no tak, Hagrid, ty nám to nechceš povedať, ale určite to vieš, pretože ty vieš o všetkom, čo sa tu deje,“ zaliečala sa mu Hermiona sladkým hlasom. Hagridova brada sa šklbala a oni vytušili, že sa pod ňou usmieva. „Vlastne sme sa len tak zamýšľali, kto mal na starosti zabezpečenie toho kameňa,“ pokračovala Hermiona. „Nešlo nám do hlavy, komu Dumbledore okrem teba dôveruje.“
Pri jej posledných slovách Hagrid vypäl hruď. Harry s Ronom sa na Hermionu pochvalne usmiali.
„No, to by som vám snáď mohol... takže... odo mňa si požičal Chlpáčika... daktorí profáci tam robili nejaké kúzla... Sproutová – Flitwick – McGonagallová...“ vyratúval na prstoch, „Quirrell – potom, Dumbledore, to je jasné... Moment. Niekoho som zabudol. Ach, áno, ešte Snape.“
„Snape?“
„Hej – dáko vám to neštimuje, čo? Vidíte, Snape pomáha kameň chrániť, prečo by ho kradol.“
Harry vedel, že Hermiona v tej chvíli myslí na to isté, na čo on. Ak Snape vymýšľal kúzlo, ako kameň uchrániť, potom nemôže byť preňho ťažké zistiť, čo za kúzla robili ostatní učitelia. Zrejme už vedel všetko – okrem Quirrellovho zaklínadla a spôsobu, ako prejsť cez Chlpáčika.
„Ty si jediný, kto vie, ako obísť Chlpáčika, však, Hagrid?“ opýtal sa Harry nedočkavo. „A neprezradil by si to nikomu na svete, je tak? Ani žiadnemu z učiteľov.“
„Viem to len ja a Dumbledore,“ vypol sa Hagrid hrdo.
„Tomu vravím dôvera,“ povedal Harry obdivne smerom k ostatným. „Hagrid, nemohli by sme otvoriť okno? Ja sa tu uvarím.“
„Nehnevaj sa, Harry, ale nemôžeme.“ Harry si všimol, že sa pri tom pozrel do ohňa. Pozrel sa tam teda tiež.
„Hagrid – čo je to?“
Harry však hneď vedel, čo je to. Pod kotlíkom uprostred ohňa ležalo obrovské, čierne vajce.
„No,“ vzdychol Hagrid a nervózne sa pohrával s bradou. „To je – hmm...“
„Odkiaľ ho máš, Hagrid?“ spýtal sa Ron a sklonil sa nad oheň, aby si to vajce lepšie obzrel. „Muselo stáť celý majetok.“
„Vyhral som ho,“ pochválil sa Hagrid. „Včera v noci. Bol som dolu v dedine, dal som si pár štamperlíkov a s jedným chlapíkom som si zahral karty. Pravdu povediac, bol rád, že sa ho zbavil.“
„Ale čo urobíš, keď sa ti z neho vyliahne drak?“ opýtala sa Hermiona.
„No, niečo som si už prečítal,“ povedal Hagrid a vytiahol spod vankúša hrubočiznú knihu. „To mám z knižnice – Chov drakov pre potešenie i úžitok – je trochu stará, ale nevadí, je tam všetko. Vajce musí byť v ohni, lebo dračica naň dýcha, chápete, keď sa malé vyliahne, treba mu dať každú polhodinu za kýbel koňaku zmiešaného so slepačou krvou. A tu píšu – ako rozoznať rôzne vajcia – ja mám nórskeho ostnáča. Tie sú fakt vzácne.“
Hagrid sa tváril veľmi spokojne, čo sa o Hermione povedať nedalo.
„Hagrid, bývaš v drevenom dome,“ pripomenula mu. Ale Hagrid ju nepočúval. Prehrabol drevo v kozube a veselo si pohmkával.
Takže mali o starosť viac: čo sa stane, ak niekto príde na to, že Hagrid vo svojej chatrči nezákonne ukrýva draka. „Tu človek celkom zabudne, čo je to pokojný život,“ vzdychal Ron, keď sa večer čo večer museli boriť s ďalšími úlohami. Hermiona sa už pustila do vyrábania študijných plánov aj pre Harryho a Rona. Tí išli z kože vyskočiť.
A potom raz ráno pri raňajkách doručila Hedviga Harrymu ďalší odkaz od Hagrida. Boli na ňom len dve slová: Už leze.
Ron by najradšej vypustil herbológiu a bežal rovno do Hagridovej chatrče. Hermiona však o tom nechcela ani počuť.
„Hermiona, koľkokrát v živote uvidíme, ako sa liahne drak?“
„Máme vyučovanie, môžu z toho byť problémy, ktoré by však neboli ničím v porovnaní s tým, čo sa stane, keď niekto zistí, čo Hagrid stvára...“
„Buďte tichšie!“ zašepkal Harry. Malfoy bol iba niekoľko metrov od nich a teraz znehybnel, aby počul, o čom sa rozprávajú. Koľko toho počul? Harrymu sa nepáčilo, ako sa tvári.
Ron a Hermiona sa dohadovali celú cestu na herbológiu, až napokon Hermiona súhlasila, že s nimi pôjde za Hagridom počas dopoludňajšej prestávky. Len čo sa ozval zvonec z hradu, všetci traja pustili lopatky a upaľovali po školskom pozemku smerom k Zakázanému lesu. Keď im Hagrid otvoril, bol celý upachtený a veľmi rozrušený.
„Už je skoro vonku.“ Súril ich dovnútra. Vajce ležalo na stole. Boli na ňom hlboké praskliny. Vo vnútri sa niečo hýbalo, ozývalo sa odtiaľ čudné pukanie.
Prisunuli si stoličky bližšie k stolu a hľadeli na vajce so zatajeným dychom.
Odrazu sa ozvalo prasknutie a škrupina sa rozletela. Na stole sa rozčapilo dračie mláďa. Nebolo bohvieaké pekné, Harrymu pripomínalo polámaný čierny dáždnik. Malo veľké ostnaté krídla, ktoré v porovnaní s drobným čiernym telíčkom pôsobili veľmi komicky, dlhú papuľu so širokými nozdrami, miesto rožkov len akési pahýle a vypučené oranžové oči.
Dráčik si kýchol. Z papule mu vyletelo zopár iskier.
„Nie je nádherný?“ rozplýval sa Hagrid. Natiahol ruku a pohladkal draka po hlave. Ten sa naňho zahnal, pričom odhalil svoje ostré zubiská.
„Božíčku, kuknite, on pozná svoju mamičku!“ tešil sa Hagrid.