„Hagrid,“ ozvala sa Hermiona, „do akej veľkosti dorastajú nórske ostnáče?“
Hagrid jej chcel práve odpovedať, keď odrazu celkom zbledol – vyskočil na rovné nohy a rýchlo sa hnal k oknu.
„Čo sa stalo?“
„Niekto nás špízoval – nejaký fagan – beží ku škole.“
Harry dobehol ku dverám a vyzrel von. Aj na tú diaľku vedel, že to nemôže byť nik iný.
Malfoy toho draka videl.
Celý nasledujúci týždeň sa Malfoy potmehúdsky usmieval, čo Harryho, Rona a Hermionu dosť znervózňovalo. Väčšinu voľného času trávili u Hagrida, v jeho zatemnenej chatrči, a dohovárali mu.
„Nechaj ho, nech si ide,“ vravel mu Harry. „Pusť ho na slobodu.“
„Nemôžem,“ povedal Hagrid. „Ešte je maličký. Zomrel by.“
Upreli pohľad na draka. Za týždeň trojnásobne zväčšil svoj objem. Z nozdier mu neprestajne stúpal dym. Hagrid zanedbával svoje správcovské a hájnické povinnosti, pretože všetok čas teraz venoval drakovi. Všade na dlážke sa váľali prázdne fľaše od koňaku a slepačie perie.
„Rozhodol som sa, že ho budem volať Norbert,“ vyhlásil Hagrid a zahľadel sa do vlhkých dračích očí. „On ma pozná, kuknite. Norbert! Noruško! Kde je mamička?“
„Celkom mu preskočilo,“ pošepol Ron Harrymu.
„Hagrid,“ povedal Harry dôrazne, „o dva týždne bude Norbert taký veľký ako tvoja chalupa. A Malfoy to čo nevidieť Dumbledorovi aj tak povie.“
Hagrid si zahryzol do pery.
„Ja – viem, že ho nebudem mať na furt, ale nemôžem ho len tak odvrhnúť, namojdušu, že nie.“
Harry sa odrazu otočil k Ronovi.
„Charlie...“ povedal.
„Aj tebe už šibe,“ poznamenal Ron. „Ja som Ron, nepoznávaš ma?“
„Nie – Charlie – tvoj brat, Charlie. Čo je v Rumunsku. Študuje draky. Čo keby sme mu Norberta poslali? Charlie sa oňho postará a potom ho pustí na slobodu!“
„Skvelé!“ vykríkol Ron. „Čo ty na to, Hagrid?“
Hagrid napokon súhlasil, aby poslali Charliemu sovu s odkazom.
Nasledujúci týždeň sa neuveriteľne vliekol. V nedeľu v noci sedeli Hermiona s Ronom sami v klubovni, ostatní už dávno spali. Hodiny na stene práve odbili polnoc, keď sa obraz zakrývajúci otvor v stene zrazu odsunul. Z ničoho nič zazreli Rona, ako si vyzlieka neviditeľný plášť. Bol u Hagrida a pomáhal mu kŕmiť Norberta, ktorý teraz jedával potkany po celých debničkách.
„Pohrýzol ma!“ ukázal im ruku, obviazanú krvavou vreckovkou. „Minimálne týždeň nebudem môcť písať. Teda poviem vám, ten drak je najhroznejšie šelma, akú som kedy videl, a Hagrid sa s ním mazná ako s malým zajačikom. Keď ma pohrýzol, presviedčal ma, že sa ho vôbec, ale vôbec nemusím báť. A keď som odchádzal, spieval mu uspávanku.“
Odrazu sa ozvalo klopkanie na okno.
„To je Hedviga!“ zvolal Harry a ponáhľal sa otvoriť jej. „Určite nesie správu od Charlieho!“
Všetci traja sklonili hlavy a začali čítať.
Ahoj, Ron! Ako sa darí? Vďaka za list – veľmi rád si toho nórskeho ostnáča vezmem, no nebude jednoduché dostať ho sem. Najlepšie by bolo, keby si ho poslal po mojich priateľoch, ktorí sa za mnou chystajú budúci týždeň. Len musíš dať pozor, aby nik nevidel, že nelegálne prevážajú draka. Mohol by si nejakým spôsobom dopraviť toho ostnáča na budúcu sobotu o polnoci na najvyššiu rokfortskú vežu? Moji priatelia sa tam s tebou stretnú a zoberú ho, kým bude tma. Pošli čo najrýchlejšie odpoveď.
Pozreli sa jeden na druhého.
„Máme neviditeľný plášť,“ povedal Harry. „Nemal by to byť až taký problém – je dosť veľký, aby zakryl dvoch z nás i Norberta.“
To, že s ním obaja súhlasili, iba potvrdzovalo, že predchádzajúci týždeň im dal riadne zabrať. Urobia všetko, len aby sa zbavili Norberta – a Malfoya.
Malo to však háčik. Ronovi poranená ruka do rána tak napuchla, že ju mal dvakrát takú hrubú. Nevedel, či má ísť za madam Pomfreyovou – čo ak zistí, že je to od draka? No popoludní už inú možnosť nevidel. Rana mu škaredo zozelenela. Všetko nasvedčovalo tomu, že Norbertove tesáky sú jedovaté.
Harry a Hermiona sa večer ponáhľali do nemocničného krídla, kde našli Rona v posteli a v hroznom stave.
„Nejde ani tak o tú ruku,“ šepkal, „aj keď mám pocit, že mi každú chvíľu odpadne. Malfoy povedal madam Pomfreyovej, že si chce odo mňa požičať nejakú knihu, prišiel sem a skvele sa na mne zabával. Vyhrážal sa mi, že prezradí, kto ma pohrýzol – povedal som totiž, že to bol pes, ale Pomfritka mi to asi neuverila – nemal som ho na tom metlobalovom zápase zbiť, teraz sa mi chce pomstiť.“
Harry s Hermionou sa ho pokúšali upokojiť.
„V sobotu o polnoci už bude po všetkom,“ povedala Hermiona, no na Rona to veľmi nezapôsobilo. Naopak, odrazu sa strhol, posadil sa, na čelo mu vystúpili kropaje potu.
„V sobotu o polnoci!“ zvolal chrapľavým hlasom. „Ach, nie – ach, nie – teraz som si spomenul – v tej knihe, čo si Malfoy vzal, bol ten list od Charlieho, teraz už vie, čo s Norbertom zamýšľame.“
Harry s Hermionou nemali čas na to niečo povedať. V tej chvíli totiž vošla madam Pomfreyová a prikázala im, aby odišli, že Ron sa potrebuje vyspať.
„Je už neskoro na to, aby sme menili plán,“ povedal Harry Hermione. „Nestihneme Charliemu poslať ďalšiu sovu a toto je zrejme naša jediná šanca, ako sa Norberta zbaviť. Musíme to risknúť. Máme predsa neviditeľný plášť a Malfoy o ňom nevie.“
Keď prišli za Hagridom, aby mu povedali, čo je nové, našli Tesáka sedieť pred chatrčou s obviazaným chvostom a Hagrid im otvoril iba okno.
„Nepustím vás dnu,“ dychčal. „Norbertko dnes nemá svoj deň – nič vážne, hravo to zvládnem.“
Keď mu povedali o Charlieho liste, vystúpili mu do očí slzy, no mohlo to byť aj preto, že sa mu Norbert práve v tej chvíli zahryzol do nohy.
„Au! To nič, to bola len baganča – on sa len tak hrajká – veď je to ešte len bábätko.“
Bábätko treslo chvostom o stenu, až zarinčali sklá na oknách. Harry s Hermionou sa vracali do hradu s pocitom, že v sobotu môže byť aj neskoro.
Nadišiel čas, keď sa musel Hagrid s Norbertom rozlúčiť. Keby Harry s Hermionou neboli takí ustarostení z toho, čo ich čaká, možno by im aj prišlo Hagrida ľúto. Bola tmavá, oblačná noc a oni dorazili do Hagridovej chatrče o niečo neskôr, než plánovali, pretože museli počkať, kým duch Zloduch prestane hrať vo vstupnej hale tenis o stenu a dovolí im prejsť.
Hagrid zabalil Norberta do obrovskej debny.
„Dal som mu tam pár potkanov a trošku koňaku,“ povedal zastretým hlasom. „A pribalil som mu aj jeho macíka, aby mu nebolo smutno.“
Zvnútra debny sa ozval podozrivý zvuk, Harry mal pocit, že Norbert práve odtrhol macíkovi hlavičku.
„Pá-pá, Norbertko!“ vzlykal Hagrid, keď Harry s Hermionou prehodili cez debnu neviditeľný plášť a zmizli pod ním aj oni. „Mamička na teba nikdy nezabudne!“
Ako sa im podarilo dôjsť s tou debnou až k hradu, sami nevedeli. Teperili sa s Norbertom po mramorovom schodišti vo vstupnej hale a potom tmavými chodbami a polnoc sa nezadržateľne blížila. Ešte jedno schodište, potom ešte jedno – ani jedna z Harryho skratiek im veru námahu príliš neuľahčila.
„Už sme skoro tam!“ fučal Harry, keď dorazili k chodbe pod najvyššou vežou.
Odrazu ich čosi tak vyľakalo, až im debna takmer vypadla z rúk. Celkom zabudli, že sú neviditeľní, zelení od strachu hľadeli na tmavé obrysy dvoch ľudí stojacich tesne vedľa seba asi tri metre od nich. Nad nimi svietil lampáš.
Profesorka McGonagallová v pestrofarebnom župane a sieťkou na hlave držala za ucho Malfoya.