Asi týždeň pred skúškami sa Harryho rozhodnutie nepchať nos do cudzích vecí muselo podrobiť neočakávanej skúške. Keď sa raz popoludní vracal sám z knižnice, začul z triedy pred ním akýsi šepot. Podišiel bližšie a spoznal Quirrellov hlas.
„Nie – nie – n-nezačínajte s tým z-zase, prosím...“
Zrejme sa mu niekto niečím vyhrážal. Pristúpil tesne k dverám.
„D-dobre – dobre...“ vzlykal Quirrell.
A sekundu nato vybehol z triedy a nervózne si naprával turban. Bol bledý a vyzeral, že sa každú chvíľu rozplače. Náhlivo odkráčal z dohľadu; Harry bol presvedčený, že Quirrell si ho nevšimol. Počkal, kým doznie ozvena jeho krokov a nakukol do triedy. Nik tam nebol, len dvere na opačnej strane miestnosti boli odchýlené. Harry vykročil smerom k nim, no vtom si spomenul na sľub, ktorý si dal.
Stavil by sa však o dvanásť kameňov mudrcov, že tadiaľ pred chvíľou vyšiel Snape, a z toho, čo počul, usúdil, že jeho krok bol určite radostný – bolo totiž viac než pravdepodobné, že Quirrell sa práve definitívne vzdal.
Harry sa vrátil do knižnice, kde Hermiona práve skúšala Rona z astronómie. Harry im rozpovedal, čo počul.
„Tak sa to Snapovi napokon predsa len podarilo!“ zvolal Ron. „Ak mu Quirrell prezradil to svoje protikúzlo...“
„Už zostáva len Chlpáčik,“ poznamenala Hermiona.
„Možno Snape medzičasom prišiel aj na to, ako prejsť okolo neho bez toho, aby sa pýtal Hagrida,“ povedal Ron a zahľadel sa na tisíce kníh, ktoré ich obkolesovali. „Stavím sa, že tu niekde je aj kniha, v ktorej sa píše, ako prekabátiť trojhlavého psa. Čo urobíme, Harry?“
V Ronových očiach opäť zažiarila tá stará túžba po dobrodružstve, Hermiona sa však ozvala skôr, ako stihol Harry otvoriť ústa.
„Choď za Dumbledorom. To sme mali urobiť už dávno. Ak podnikneme niečo na vlastnú päsť, okamžite poletíme, to si môžete byť istí.“
„Ale nemáme nijaký dôkaz,“ povedal Harry. „Quirrell sa tak hrozne bojí, že nás určite nepodrží. A stačí, aby Snape povedal, že netuší, ako sa počas Halloweenu dostal do školy ten trol a že v blízkosti zakázanej chodby sa v tom čase vôbec nezdržoval – a hádajte, komu uveria – jemu, alebo nám? Nie je nijakým tajomstvom, že ho nemáme radi, Dumbledore si bude myslieť, že to robíme preto, aby ho vyhodil. Filch nám tiež nepomôže, prečo by riskoval vlastný krk, je so Snapom zadobre, a okrem toho si povie, čím viac študentov zo školy vyletí, tým lepšie preňho. A nezabúdajte, že o kameni mudrcov ani o Chlpáčikovi vlastne nevieme. To by sme museli veľmi dlho vysvetľovať.“
Zdalo sa, že Hermionu presvedčil, o Ronovi sa to však povedať nedalo.
„A keby sme sa tu sami trošku porozhliadli...?“
„Nie,“ povedal Harry rozhodne, „už sme sa tu rozhliadali až-až.“
Pritiahol si k sebe mapu Jupitera a začal si opakovať názvy jeho mesiacov.
Na druhý deň pri raňajkách dostali Harry, Hermiona i Ron lístok. Všetci traja mali na ňom to isté:
Uložený trest si začnete odpykávať dnes večer o jedenástej.
Pán Filch bude na vás čakať vo vstupnej hale.
Harry celkom zabudol na to, že okrem bodov, ktoré im strhli, si musia odpykať aj trest. Už-už čakal, kedy sa Hermiona začne sťažovať, že prídu o celú jednu noc, čo sa mohli učiť, no tá nepovedala ani slovo. Aj ona, podobne ako Harry, vedela, že ten trest si naozaj zaslúžili.
O jedenástej večer sa v klubovni rozlúčili s Ronom a spolu s Nevillom zišli do vstupnej haly. Filch tam už bol – rovnako i Malfoy. Harry celkom zabudol, že aj Draco Malfoy je v tom s nimi.
„Poďte za mnou,“ prikázal im Filch, zapálil lampáš a viedol ich von.
„Dám na to krk, že si nabudúce dobre rozmyslíte, či porušíte školský poriadok, alebo nie,“ povedal škodoradostne. „Veru tak... tvrdá práca a bolesť sú tými najlepšími učiteľmi, teda aspoň podľa mňa... koľká škoda, že stredoveké tresty pomaly vymierajú... keby ste viseli niekoľko dní zo stropu za zápästia, inak reťaze mám ešte stále u seba v dielni, udržujem ich naolejované pre prípad, že by ich bolo opäť treba... Tak, poďte za mnou a nech vám ani na um nezíde ujsť, to by ste si len priťažili.“
Kráčali po tmavom pozemku. Neville neustále fikal. Harry v duchu zvažoval, ako ich potrestajú. Musí to byť naozaj hrozný trest, keď je Filch taký veselý.
Mesiac bol velikánsky, no keďže sa popred neho neprestajne preháňali ťažké mraky, každú chvíľu ich obklopila tma ako v hrobe. Pred nimi svietili okná Hagridovej chatrče. Vtom začuli, ako niekto volá.
„Ste to vy, Filch?! Pohnite sa, nech sa do toho môžeme pustiť!“ Harrymu poskočilo srdce od radosti; ak pôjde s nimi Hagrid, nebude to také zlé. Úľava na jeho tvári bola zrejme očividná, pretože Filch poznamenaclass="underline" „Ak si myslíte, že si s tým somárom bradatým budete užívať, tak ste na omyle. Nezabúdajte, že idete do Zakázaného lesa a som presvedčený, že živí odtiaľ nevyjdete.“
Pri tých slovách sa z Nevilla vydral slabý vzdych a Malfoy zostal stáť ako zarezaný.
„Do lesa?“ opýtal sa a jeho hlas veru neznel tak sebaisto ako inokedy. „Tam predsa v noci ísť nemôžeme – sú tam všelijaké príšery – a vlkolaky, vraveli mi to.“
Neville sa zakvačil do Harryho rukáva a vydával pazvuky, ako keby sa dusil.
„To je váš problém, nie?“ povedal Filch a hlas mu od škodoradosti až tak preskakoval. „Na vlkolakov ste mali myslieť vtedy, keď ste robili, čo ste nemali, nemám pravdu?“
Z tmy sa vynoril Hagrid a kráčal im naproti s Tesákom pri nohe. Na pleci mal obrovskú kušu a tuľajku so šípmi.
„No dosť, že ste došli,“ prskal. „Tvrdnem tu už pol hodiny. Harry, Hermiona, všetko okej?“
„Až taký milý k nim byť nemusíte, Hagrid,“ poznamenal ľadovým hlasom Filch, „sú tu preto, aby si odpykali trest, na to nezabúdajte.“
„A preto idete jak slimáci?“ zamračil sa Hagrid na Filcha. „Určite ste im čistili žalúdky, čo? Na to tu nie ste. Svoje ste urobili, teraz si ich beriem ja.“
„Na úsvite po nich prídem,“ povedal Filch, „teda po to, čo z nich ostane,“ dodal škodoradostne, zvrtol sa, vykročil smerom k hradu a jeho lampáš sa pomaly vzďaľoval do tmy.
Malfoy sa otočil k Hagridovi.
„Ja do toho lesa nejdem,“ vyhlásil a Harry sa potešil, keď postrehol v jeho hlase náznak paniky.
„Ak nechceš z Rokfortu vyletieť, tak pôjdeš,“ povedal Hagrid neľútostne. „Robil si hovadiny, teraz musíš pykať.“
„Nebudem robiť niečo, čo majú robiť sluhovia. Myslel som si, že budeme čosi odpisovať, alebo niečo také, keby môj tatko vedel, kam mám ísť, určite by...“
„...tu je to už raz tak,“ zavrčal Hagrid. „On by chcel odpisovať! A to je na čo dobré? Buď bude z teba osoh, alebo choď kade ľahšie. Ak si myslíš, že tvoj tatko bude od radosti skákať, že ťa vyrazili, tak migaj do hradu a zbaľ sa. Tak bež!“
Malfoy sa ani nepohol. Vrhol na Hagrida zúrivý pohľad, no potom sklopil zrak.
„Fajn,“ pokračoval Hagrid, „takže, nastražte uši, lebo to, čo budeme robiť dnes v noci, je nebezpečné jak šlak a nechcem, aby ste prišli k úrazu. Poďte ždibec za mnou.“
Doviedol ich celkom na kraj lesa. Zdvihol lampáš vysoko pred seba a ukázal na úzky, kľukatý chodníček, ktorý sa strácal medzi hustými tmavými stromami. Všetci upierali pohľady do lesa a nočný vánok im strapatil vlasy.
„Hentam,“ ukázal Hagrid, „vidíte to lesklé na zemi? To strieborné? To je krv jednorožca. V tom lese je jednorožec, ktorého dáky chmuľo škaredo zranil. Je to už druhý tento týždeň. Minulú stredu som našiel jedného, čo bol už mŕtvy. Skúsime toho úbožiaka nájsť. Možno mu ešte bude pomoci.“