„A čo ak to, čo zranilo jednorožca, nájde aj nás?“ opýtal sa Malfoy, ktorému sa nedarilo ukryť strach.
„Ak ste so mnou alebo s Tesákom, nič živé v tomto lese vám neublíži,“ povedal Hagrid. „No choďte len po chodníku. Rozdelím vás na dve grupy, každá pôjde opačným smerom. Všade je plno krvi, chudáčisko, musí hrozne trpieť.“
„Chcem Tesáka,“ povedal Malfoy rýchlo a hľadel na Tesákove veľké zuby.
„Ako myslíš, no varujem ťa, je to strachopud,“ povedal mu Hagrid. „Takže ja, Harry a Hermiona pôjdeme týmto smerom a Draco s Nevillom a Tesákom hentým. Keď niekto z vás uvidí jednorožca, vypustí do luftu zelenú rachetlu, dobre? Vyberte si prútiky a vyskúšajte si to – takto – ak bude niekto potrebovať pomoc, vyšle červenú rachetlu, a ostatní ho pôjdu hľadať – takže, dávajte si bacha, žiadne vylomeniny – ideme.“
Les bol čierny a tichý. Po chvíli dorazili na rázcestie, Harry, Hermiona a Hagrid vykročili po ľavom chodníku, zatiaľ čo Malfoy, Neville a Tesák sa pustili tým pravým.
Kráčali mlčky s očami upretými na zem. Z času na čas sa pomedzi konáre stromov nad ich hlavami predral mesačný lúč a dopadol na striebristomodrú krvavú škvrnu na napadanom lístí.
Harry si všimol, že Hagrid sa tvári ustarostene.
„Je možné, že by jednorožce prenasledoval nejaký vlkolak?“ spýtal sa Harry.
„Nie, na to neni dosť rýchly,“ odvetil Hagrid. „Chytiť jednorožca je riadna fuška, sú to totiž zázračné tvory s veľkou čarovnou mocou. Doteraz sa nestalo, že by dakto niektorého zranil.“
Prechádzali popri pníku obrastenom machom. Harry počul zurčať vodu, niekde nablízku bol zrejme potok. Na kľukatom chodníku pred nimi sa trblietali krvavé stopy jednorožca.
„Všetko okej, Hermiona?“ zašepkal Hagrid. „Neboj, keď je v takomto stave, nemôže byť dal... RÝCHLO ZA TEN STROM!“
Hagrid schmatol Harryho a Hermionu za ruku a odvliekol ich z chodníka za vysoký dub. Vybral šíp. Vložil ho do kuše, zacielil a čakal. Všetci traja načúvali. Akoby sa po napadanom lístí čosi kĺzalo, znelo to, ako keď sa spodok dlhého plášťa šúcha po zemi. Hagrid žmúril na tmavý chodníček, no po niekoľkých sekundách ten čudný zvuk ustal.
„Vedel som to,“ zahundral. „Je tu čosi, čo tu byť nemá.“
„Vlkolak?“ opáčil Harry.
„Ani vlkolak, ani jednorožec,“ povedal Hagrid zachmúrene. „Rýchlo za mnou, ale bacha.“
Postupovali teraz pomalšie, uši nastražené, aby začuli aj ten najjemnejší zvuk. Odrazu sa na čistinke pred nimi čosi pohlo.
„Kto si?“ zavolal Hagrid. „Ukáž sa – som ozbrojený!“
A na čistinku vyšiel – bol to človek alebo kôň? Od pása hore človek s ohnivočervenými vlasmi a bradou, no dolu kôň so žiarivým gaštanovohnedým telom a červenkastým chvostom. Harry s Hermionou tam stáli s ústami dokorán.
„Á, to si ty, Ronan,“ vydýchol si Hagrid. „Ako sa máš?“
Podišiel bližšie a podal kentaurovi ruku.
„Dobrý večer, Hagrid,“ pozdravil Ronan hlbokým, veľmi smutným hlasom. „Ty si ma chcel zastreliť?“
„Opatrnosti nikdy nie je dosť,“ povedal Hagrid a potľapkal svoju kušu. „V tomto lese šarapatí dáka potvora. Ozaj, tamto je Harry Potter a Hermiona Grangerová. Študáci tuto zo školy. Hej, vy dvaja, toto je Ronan. Kentaur.“
„To sme si všimli,“ povedala Hermiona takmer nečujne.
„Dobrý večer,“ pozdravil Ronan aj ich. „Tak študenti? A učíte sa v tej škole veľa?“
„Hmm...“
„Trochu,“ povedala Hermiona opatrne.
„Trochu. No, však aj to je niečo.“ Ronan si vzdychol. Pohodil hlavou a zadíval sa na oblohu. „Mars je dnes veľmi jasný.“
„Hej,“ pritakal Hagrid, keď sa pozrel hore. „Som rád, že sme na teba narazili, Ronan, mám tu raneného jednorožca – nevšimol si si nič?“
Ronan neodpovedal hneď. Upieral oči do neba, ani jediný raz nežmurkol, a opäť si vzdychol.
„Prvými obeťami sú vždy tí nevinní,“ povedal. „Tak to bolo kedysi, tak je to i teraz.“
„Hej,“ súhlasil Hagrid, „ale nevšimol si si nič, Ronan? Nič nezvyčajné?“
„Mars je dnes večer veľmi jasný,“ zopakoval Ronan a Hagrid naňho zatiaľ netrpezlivo hľadel. „Nezvyčajne jasný.“
„To hej, no myslel som niekde tu, bližšie,“ vysvetľoval Hagrid. „Nevidel si teda nič zvláštne?“
Ronan s odpoveďou opäť vyčkával. Napokon povedaclass="underline" „Les skrýva mnohé tajomstvá.“
Medzi stromami za Ronanom sa niečo pohlo a Hagrid po druhý raz zdvihol kušu, bol to však len druhý kentaur, telo i srsť mal čierne a vyzeral oveľa divokejšie ako Ronan.
„Ahoj, Bane,“ zavolal Hagrid. „Všetko v poriadku?“
„Dobrý večer, Hagrid, dúfam, že sa máš dobre.“
„Ujde to. Tuto Ronana som sa už pýtal, nevšimol si si tu v poslednom čase nič čudné? Hľadáme raneného jednorožca – nevieš o tom niečo?“
Bane sa postavil vedľa Ronana. Zahľadel sa na nebo.
„Mars je dnes večer jasný,“ povedal, nič viac.
„Sme už počuli,“ pajedil sa Hagrid. „Keby ste dačo videli, dajte mi vedieť, dobre? Majte sa teda.“
Harry s Hermionou kráčali za ním a neprestajne sa ponad plece obzerali, až im výhľad na Ronana a Bana zakryli stromy.
„Pamätajte si,“ začal Hagrid, „z kentaura nikdy nevypáčite jasnú odpoveď. V jednom kuse čučia na hviezdy. Nezaujíma ich nič, čo je bližšie ako Mesiac.“
„Je ich tu veľa?“ spýtala sa Hermiona.
„No, pomerne dosť... Sú to takí samotári, ale z času na čas prídu na slovíčko. Sú fakt múdri, títo kentauri... vedia toho hrozne moc... nič však nepovedia.“
„Podľa teba to, čo sme počuli predtým, bol tiež kentaur?“ opýtal sa Harry.
„Pripadalo ti to ako zvuk kopýt? Nie, to bolo to, čo mi kántri jednorožce – taký zvuk som, namojdušu, v živote nepočul.“
Predierali sa pomedzi husté, tmavé stromy. Harry sa po celý čas nervózne obzeral. Mal veľmi nepríjemný pocit, že ich niekto sleduje. Bol naozaj rád, že Hagrid má so sebou kušu. Chodníček sa stáčal doprava a Hermiona odrazu schmatla Hagrida za ruku.
„Hagrid! Pozri sa! Červené iskry, sú v nebezpečenstve!“
„Počkajte ma tu!“ zakričal Hagrid. „Neschádzajte z chodníka, o chvíľu som tu!“
Praskanie vetvičiek postupne ustalo, oni dvaja tam stáli, vystrašene hľadeli jeden na druhého. Po chvíli už nepočuli vôbec nič, len šum lístia okolo seba.
„Myslíš si, že sa im niečo stalo?“ zašepkala Hermiona.
„Malfoy je mi ukradnutý, no ak sa stalo niečo Nevillovi... za to, že je tu, môžeme jedine my.“
Minúty sa vliekli. Všetky zvuky vnímali teraz oveľa intenzívnejšie. Harry mal pocit, že počuje každý poryv vetra, každučké puknutie vetvičky. Čo sa deje? Kde sú ostatní?
Po chvíli sa ozvalo praskanie, dôkaz, že sa blíži Hagrid. Spolu s Malfoyom, Nevillom a Tesákom. Hagrid zúril. Malfoy sa vraj prikradol k Nevillovi a, akože zo žartu, naňho zozadu skočil. Neville sa hrozne zľakol a vypustil červené iskry.
„Po tom bengáli, čo ste tu vy dvaja narobili, by som sa fakt divil, keby sme dačo našli. Urobíme to takto – Neville, ty zostaneš so mnou a Hermionou, Harry, ty pôjdeš s Tesákom a týmto somárom. Mrzí ma to, namojdušu,“ dodal Hagrid a pošepol Harrymu: „Nedá sa nič robiť, teba tak ľahko nenaplaší.“
A tak sa Harry vydal dnu do stredu lesa s Malfoyom a Tesákom. Kráčali takmer polhodinu, vnárali sa hlbšie a hlbšie do lesa, stromy boli čoraz hustejšie, po chodníčku sa už ďalej ísť nedalo. Harrymu sa zdalo, že krvi na zemi pribúda. Krvavé škvrny boli aj na vyčnievajúcich koreňoch stromov, zrejme sa to úbohé zviera v bolestiach o ne šúchalo. Medzi pozapletanými konármi prastarého duba zazrel Harry vpredu pred sebou – čistinku.