„No dobre, to je tridsaťsedem,“ povedal Dudley, v tvári celý červený. Harry videl, že sa schyľuje k jednému z Dudleyho výstupov, a hltal slaninu tak rýchlo, ako len vládal, pre prípad, že Dudley prevráti stôl.
Aj teta Petunia vycítila nebezpečenstvo, pretože rýchlo dodala: „A keď pôjdeme von, kúpime ti ešte ďalšie dva. Čo ty na to, drobček? Ešte dva. Bude to stačiť?“
Dudley sa na chvíľu zamyslel. Zjavne to preňho nebolo ľahké. Napokon pomaly povedaclass="underline" „Takže budem mať tridsať... tridsať...“
„Tridsaťdeväť, srdiečko,“ pomohla mu teta Petunia.
„Ach.“ Dudley sa zvalil na stoličku a schmatol najbližší darček. „No dobre.“
Strýko Vernon sa spokojne usmieval.
„Náš chalanisko chce len to, čo mu patrí, ako jeho ocko. Si chlapík, Dudley!“ povedal a postrapatil Dudleymu vlasy.
V tej chvíli zazvonil telefón a teta Petunia ho išla zdvihnúť. Harry a strýko Vernon zatiaľ pozorovali Dudleyho, ako si rozbaľuje pretekársky bicykel, videokameru, lietadlo na diaľkové ovládanie, šestnásť nových počítačových hier a videorekordér. Práve strhával papier zo zlatých náramkových hodiniek, keď sa vrátila teta Petunia a tvárila sa nahnevane a ustarostene.
„Zlé správy, Vernon,“ povedala. „Pani Figgová si zlomila nohu. Nemôže ho vziať.“ Pokynula hlavou smerom k Harrymu.
Zhrozený Dudley zabudol zatvoriť ústa, no Harrymu až tak srdce poskočilo od radosti. Každý rok v deň Dudleyho narodenín brávali Dursleyovci svojho syna s jeho kamarátom niekam von, do zábavného parku, hamburgerovej reštaurácie alebo do kina. Každý rok zostával Harry u tety Figgovej, trochu švihnutej starej dámy, ktorá bývala o dve ulice ďalej. Harry to tam neznášal. Celý dom smrdel kapustou a pani Figgová ho nútila prezerať si stále dokola fotografie všetkých mačiek, ktoré kedy mala.
„Čo urobíme?“ opýtala sa teta Petunia a zlostne pozrela na Harryho, akoby to mal na svedomí on. Harry vedel, že by mu malo byť pani Figgovej ľúto, lebo si zlomila nohu, nebolo to však preňho jednoduché, keď si predstavil, že celý-celučičký rok neuvidí ani Micku, ani Packu, ani Mucku, ani Lucku.
„Zavolajme Marge,“ navrhol strýko Vernon.
„Neblázni, Vernon, vieš predsa, že toho chalana neznáša.“
Dursleyovci veľmi často hovorili o Harrym, akoby tam buď nebol – alebo akoby išlo o niečo veľmi odporné, čo sa im bridilo, napríklad o slimáka.
„A tá, akože sa volá, tá tvoja priateľka – Yvonne?“
„Je na dovolenke, na Mallorke,“ uzemnila ho teta Petunia.
„Tak ma nechajte doma,“ navrhol Harry (mohol by pozerať televízor a prepnúť si program, ktorý chce, a možno by si pustil aj Dudleyho počítač).
Teta Petunia sa tvárila, akoby práve zhltla citrón.
„A my sa vrátime a dom v troskách, čo?“ zavrčala.
„Nebojte sa, nevyhodím ho do vzduchu,“ prosíkal Harry, no nik ho nepočúval.
„Nazdávam sa, že by sme ho mohli vziať so sebou do ZOO,“ povedala teta Petunia zamyslene, „... a nechať ho v aute...“
„Je celkom nové, nemôže tam zostať sám...“
Dudley začal nahlas ručať. Neplakal naozaj – už niekoľko rokov neplakal naozaj – vedel však, že ak skriví tvár a začne zavýjať, mamička mu dá všetko, na čo si len zmyslí.
„Duduško môj, neplačkaj, mamička nikomu nedovolí, aby ti kazil oslavu!“ zvolala a z celej sily ho objala.
Práve vtedy zazvonil zvonček – „Ach, panebože, už sú tu!“ zvolala teta Petunia vystrašene – a o chvíľu vošiel Dudleyho najlepší kamarát Piers Polkiss s mamou. Piers bol vychrtnutý chalan s tvárou ako potkan. Zvyčajne držal deckám ruky za chrbtom, zatiaľ čo ich Dudley mlátil. Dudley okamžite prestal predstierať, že plače.
O polhodinu sedel Harry, ktorý stále nemohol uveriť, aké má šťastie, na zadnom sedadle auta Dursleyovcov spolu s Piersom a Dudleym, a po prvýkrát v živote sa viezol do ZOO. Strýkovi a tete sa totiž nepodarilo nič iné vymyslieť. Avšak skôr ako odišli, strýko Vernon si vzal Harryho nabok.
„Varujem ťa,“ pohrozil mu a ružovou tvárou sa takmer dotýkal jeho tváre. „Varujem ťa, chlapče – žiadne vylomeniny, počuješ, – lebo nevyjdeš z komory do Vianoc.“
„Neurobím nič zlé,“ povedal Harry, „čestné slovo...“
No strýko Vernon mu neveril. Nikto mu neveril.
Harrymu sa totiž často stávali čudné veci a nemalo zmysel Dursleyovcov presviedčať, že on za to naozaj nemôže.
Raz, keď sa teta Petunia vrátila s Harrym od holiča a on vyzeral, akoby tam ani nebol, nahnevaná schytila kuchynské nožnice a vyšmykala ho takmer dohola, nechala mu len ofinu, aby zakryla „tú otrasnú jazvu“. Dudley sa na ňom rehúňal ako kôň a Harry tú noc ani oka nezažmúril; predstavoval si, ako pôjde na druhý deň do školy, kde sa mu už aj tak všetci vysmievajú kvôli rozgajdaným šatám a polepeným okuliarom. Na druhý deň ráno však vstal a zistil, že má vlasy presne také isté ako predtým, než ho teta Petunia ostrihala. Hoci sa Dursleyovcom usiloval vysvetliť, že nechápe, ako mu mohli tak rýchlo narásť, za trest nesmel týždeň vyjsť z komory.
Inokedy sa zase teta Petunia pokúšala napchať ho do nechutného starého pulóvra po Dudleym (hnedého s oranžovými brmbolcami). Čím zúrivejšie mu ho prevliekala cez hlavu, tým sa zdal menší, až sa napokon natoľko scvrkol, že bol akurát len pre bábiku, no určite nie pre Harryho. Teta Petunia usúdila, že sa asi zbehol v pračke, a Harryho, čuduj sa svete, nepotrestala.
Niekedy si však veru riadne zavaril, napríklad, keď ho našli na streche školskej jedálne. Dudleyho banda ho ako zvyčajne naháňala, keď sa odrazu, na počudovanie nielen ostatných, ale i svoje, z ničoho nič ocitol na komíne. Dursleyovci dostali list od riaditeľky, ktorá im veľmi nahnevaným tónom oznamovala, že Harry lozí po budovách v školskom areáli. V skutočnosti však neurobil nič iné (tak to aj vykrikoval na strýka Vernona cez zatvorené dvere komory), iba skočil za veľké odpadové kontajnery pri vchode do jedálne. Harry si myslel, že ho zrejme uprostred skoku uchytil vietor.
Ale dnes nič nevyvedie. Dokonca je ochotný stráviť deň v prítomnosti Dudleyho a Piersa, len keď nemusí byť v škole, v komore alebo v obývačke pani Figgovej, ktorá páchne kapustou.
Strýko Vernon šoféroval a sťažoval sa tete Petunii. S obľubou sa sťažoval na niekoľko vecí: na ľudí v práci, na Harryho, na mestské zastupiteľstvo, na Harryho, na banku a na Harryho – týchto pár patrilo k jeho najobľúbenejším. Dnes ráno to boli motocyklisti.
„... preháňajú sa tu ako takí šialenci, chuligáni jedni,“ zavrčal, keď ich predbehla motorka.
„Dnes sa mi o motorke snívalo,“ povedal Harry, ktorému sa práve vybavil jeho sen. „Lietala.“
Strýko Vernon takmer nabúral do auta pred nimi. Zvrtol sa na sedadle, jeho tvár vyzerala ako obrovská červená repa s fúzmi, a zrevaclass="underline" „MOTORKY NELIETAJÚ!“
Dudley s Piersom sa škodoradostne chichotali.
„Ja viem, že nelietajú,“ povedal Harry. „Veď to sa mi len snívalo.“
Radšej mal mlčať. Ak bolo na svete čosi, čo Dursleyovci neznášali viac, než keď sa ich niečo pýtal, tak to bolo to, keď rozprával o niečom, čo sa správalo inak, ako by sa malo, a bolo úplne jedno, či sa to odohrávalo vo sne alebo v kreslenom filme – jednoducho mali pocit, že sú to veľmi nebezpečné názory.
Bola nádherná slnečná nedeľa a v zoologickej záhrade boli samé rodiny s deťmi. Hneď pri vchode kúpili Dursleyovci Dudleymu a Piersovi čokoládovú zmrzlinu, no skôr ako stihli Harryho odstrčiť, usmievajúca sa pani v okienku sa ho spýtala, čo si dá, tak mu museli kúpiť aspoň lacný citrónový sorbet. Aj tak dobre, pomyslel si Harry, keď lízal zmrzlinu a pozoroval gorilu, ktorá sa škriabala na hlave a nápadne sa podobala na Dudleyho, len s tým rozdielom, že nebola blondína.