„Pozri...“ zašepkal a vystrel ruku k Malfoyovi, aby ho zastavil.
Na zemi sa trblietalo čosi oslnivo biele. Opatrne sa prikradli bližšie.
Bol to naozaj jednorožec a bol mŕtvy. Harry ešte nikdy nevidel čosi také nádherné a smutné. Dlhé, štíhle telo ležalo pokrútené v neprirodzenej polohe tak, ako dopadlo na zem, a na tmavom lístí sa rozprestierala jeho hriva.
Harry vykročil smerom k jednorožcovi, no odrazu zamrel, lebo neďaleko miesta, kde stál, sa ozval šuchot. Kríky na okraji čistinky sa zachveli... A potom sa z tieňa vynorila akási postava v kapucni a ako šelma, na všetkých štyroch, sa zakrádala po tráve. Harry, Malfoy i Tesák sa s hrôzou prizerali. Postava v plášti podišla k jednorožcovi, sklonila hlavu k zvieraťu nad miesto, kde malo ranu, a začala piť jeho krv.
„GLOGLOGLOGLOGLOGLO!“
Malfoy zvrieskol a vzal nohy na plecia – to isté urobil aj Tesák. Zahalená postava zodvihla hlavu a dívala sa rovno na Harryho – z úst jej kvapkala krv. Vstala a náhlivým krokom sa blížila priamo k nemu – Harry tam stál ako zarezaný.
A odrazu pocítil v hlave takú obrovskú bolesť, ako nikdy predtým; mal pocit, akoby mu jazva na čele horela. Poloslepý tackavo ustupoval. Za sebou začul dupot kopýt, odrazu ho čosi preskočilo a zaútočilo na neznámu postavu.
Bolesť v hlave bola taká neznesiteľná, že Harry padol na kolená. Trvalo minútu, možno dve, kým pominula. Keď sa rozhliadol okolo seba, postavy nebolo. Nad ním stal kentaur, nebol to však ani Ronan, ani Bane, tento vyzeral mladší, mal takmer biele vlasy a bledučko plavé telo.
„Nestalo sa ti nič?“ spýtal sa kentaur a pomohol mu vstať.
„Nie – ďakujem – čo to bolo?“
Kentaur neodpovedal. Mal nezvyčajne modré oči, ako dva svetlé zafíry. Pozorne sa na Harryho zahľadel a očami spočinul na jeho jazve na čele, bola sýto-modrá.
„Ty si ten Potterovie chlapec,“ povedal. „Radšej sa vráť k Hagridovi. Les je teraz veľmi nebezpečný – zvlášť pre teba. Vieš jazdiť? Bude to rýchlejšie.“
„Volám sa Firenze,“ dodal, keď klesol na predné nohy, aby sa mu Harry mohol vyšplhať na chrbát.
Odrazu sa z opačnej strany ozval dupot kopýt. Spomedzi stromov vybehli Ronan s Banom, celí spotení a udychčaní.
„Firenze!“ zahrmel Bane. „Čo to robíš? Nesieš na svojom chrbte človeka! Nehanbíš sa? Čo si nejaká mulica?“
„Nevšimol si si, kto to je?“ opýtal sa Firenze. „To je Potter. Čím rýchlejšie z lesa odíde, tým lepšie.“
„Čo si mu už stihol vytárať?“ zavrčal Bane. „Nezabúdaj, Firenze, prisahali sme, že sa nebudeme priečiť nebesám. Podľa pohybov planét sme predsa dobre vedeli, čo sa má stať.“
Ronan nervózne hrabkal kopytom do zeme. „Firenze urobil len to, čo považoval za správne,“ povedal svojím smutným hlasom.
Bane ho nahnevane kopol do zadných nôh. „Čo sa do toho stará! Čo my s tým? Kentauri musia predpovede hviezd rešpektovať! Nie sme opice, aby sme behali za ľuďmi, čo sa potulujú po našom lese!“
Firenze sa zrazu zlostne vztýčil na zadných nohách a Harry sa ho rýchlo chytil za plecia, aby nespadol.
„Nevidíš toho jednorožca?“ zahučal na Bane. „Ty nechápeš, prečo ho zabili? Alebo ti toto tajomstvo planéty zamlčali? Ja som odhodlaný postaviť sa proti netvorovi, čo sa tajne zakráda naším lesom, Bane, áno, a keď treba, hoc‘ aj po boku človeka.“
Firenze vyskočil, Harry sa ho držal najtuhšie, ako vedel, a obaja zmizli medzi stromami, zanechajúc Ronana a Bana na čistinke.
Harry nemal potuchy, čo sa deje. „Prečo sa Bane tak hnevá?“ opýtal sa. „Čo, alebo kto bol ten, pred kým si ma zachránil?“
Firenze spomalil, upozornil Harryho, aby držal sklonenú hlavu, nech ho nezraní nejaký konár, no na jeho otázku neodpovedal. Kráčali pomedzi stromami mlčky tak dlho, až si Harry myslel, že Firenze sa s ním nemieni vôbec rozprávať. Prechádzali cez mimoriadne hustý úsek lesa, keď Firenze z ničoho nič zastal.
„Harry Potter, vieš, na čo sa používa krv jednorožca?“
„Nie,“ odvetil Harry, ktorého tá čudná otázka trochu zaskočila. „Na hodine čarovania sme používali iba jednorožcov roh a vlas z chvosta.“
„To preto, lebo zabiť jednorožca sa považuje za čosi hrozne ohavné,“ povedal Firenze. „Také niečo môže spáchať len ten, kto nemá čo stratiť, no môže všetko získať. Krv jednorožca ťa udrží pri živote, aj keď máš smrť na jazyku. No vieš za akú cenu? Aby si zachránil seba, musíš zabiť niečo čisté a bezbranné a od chvíle, čo sa tvoje pery dotknú krvi, budeš žiť polovičatý, prekliaty život.“
Harry uprene hľadel na temeno Firenzovej hlavy, na ktorom sa v mesačnom svite trblietali striebristé fliačky.
„Kto len môže byť taký strašne zúfalý?“ rozmýšľal nahlas. „Ak má byť človek naveky prekliaty, potom je lepšie zvoliť smrť, nie?“
„To áno,“ súhlasil s ním Firenze, „no nie v prípade, keď chceš zostať nažive iba dovtedy, kým sa nenapiješ niečoho iného – niečoho, čo ti dá obrovskú silu a moc – niečoho, čo ti zaručí nesmrteľnosť. Pán Potter, vieš ty, čo je v tejto chvíli ukryté vo vašej škole?“
„Kameň mudrcov! No, jasné – elixír života! Ale nechápem, kto...“
„Nespomenieš si na nikoho, kto dlhé roky čaká na to, aby sa vrátil k moci, kto tak vytrvalo lipne na živote a čaká na svoju príležitosť?“
Harry mal odrazu pocit, akoby mu srdce zovrela akási železná päsť. Na pozadí šumiaceho lístia sa mu opäť vybavili Hagridove slová: „Niektorí vravia, že zomrel. Ja hovorím, somarina. Pochybujem, že v ňom zostalo toľko ľudskosti, aby zomrel.“
„Ty si myslíš,“ povedal Harry zachrípnutým hlasom, „že to bol Vol...?“
„Harry! Harry, nie si zranený?“
Po chodníčku sa k nim hnala Hermiona a za ňou fučal Hagrid.
„Nič mi nie je,“ povedal Harry, ktorý si vôbec neuvedomoval, čo hovorí. „Ten jednorožec je mŕtvy, leží tamto vzadu na čistinke.“
„Tu ťa zložím,“ zašepkal Firenze chvíľu po tom, ako sa Hagrid rozbehol za jednorožcom, „tu si v bezpečí.“
Harry sa mu zošuchol z chrbta.
„Veľa šťastia, Harry Potter,“ zaželal mu Firenze. „Pri čítaní z planét sa môžeme i zmýliť, aj keď sme kentauri. A toto bol zrejme jeden z tých prípadov.“
Otočil sa, odklusal späť do hlbokého lesa a nechal roztraseného Harryho tam.
Ron ich zatiaľ čakal v tmavej klubovni a zaspal. Harry ním zatriasol práve vo chvíli, keď zo sna vykrikoval čosi o nejakom metlobalovom faule. Potom mu aj s Hermionou vyrozprávali, čo sa stalo v lese, a Ron bol v priebehu pár sekúnd čulý ako rybička.
Harry nemohol obsedieť. Prechádzal sa pred kozubom sem a ta. Ešte stále sa triasol. „Snape chce ten kameň pre Voldemorta... a Voldemort čaká v lese... a my sme si po celý čas mysleli, že Snape ho chce preto, lebo túži byť bohatý...“
„Okamžite prestaň hovoriť jeho meno,“ zašepkal Ron zdesene, akoby ich Voldemort mohol počuť.
Harry ho však nevnímal.
„Firenze ma zachránil, ale nemal to robiť... Bane sa hrozne hneval... tvrdil, že tým zasahuje do vecí, ktoré predpovedali planéty... tie zrejme ukázali, že Voldemort sa chce vrátiť... Asi to tak stojí vo hviezdach.“
„Ak neprestaneš hovoriť to meno...“ zasyčal Ron.
„Takže teraz mi nezostáva nič iné, len čakať, kedy sa Snape pokúsi ukradnúť ten kameň,“ pokračoval Harry horúčkovito, „napokon sem Voldemort príde a bude som mnou koniec... Dúfam, že potom bude Bane spokojný.“
Hermiona sa síce tvárila zhrozene, no mala pre Harryho slová útechy.
„Harry, všetci vravia, že jediný, koho sa Veď-Vieš-Kto bál, je Dumbledore. Ak je Dumbledore nablízku, Veď-Vieš-Kto sa ťa ani nedotkne. A okrem toho, kto vraví, že kentauri musia mať pravdu? To, čo si o nich hovoril, mi pripadá skôr ako veštenie a profesorka McGonagallová tvrdí, že je to veľmi nespoľahlivé odvetvie mágie.“