„Všetko v poriadku!“ zavolal hore do svetla, teda do otvoru padacích dvierok, veľkého ako poštová známka, „je to tu mäkké, môžete skočiť!“
Ron to hneď aj urobil. Rozčapil sa vedľa Harryho. „Čo je to pod nami?“ boli jeho prvé slová.
„Neviem, dáka rastlina. Zrejme je tu nato, aby tlmila dopad. Poď už, Hermiona!“
Vzdialená hudba utíchla. Vystriedal ju zúrivý brechot psa, no v tej chvíli bola už Hermiona vo vzduchu. Dopadla vedľa Harryho z druhej strany.
„Musíme byť niekoľko kilometrov pod školou,“ povedala.
„Ešte šťastie, že je tú tá rastlina,“ poznamenal Ron.
„Šťastie?!“ zapišťala Hermiona. „Len sa na seba pozrite!“
Vyskočila a predierala si cestu k zvlhnutej stene. Predierala preto, lebo vo chvíli, ako pristála, začala tá rastlina sťa had ovíjať svoje úponky okolo jej členkov. Harry s Ronom si vôbec nevšimli, že plaziace sa liany im medzičasom tesne obopli nohy.
Hermione sa podarilo vymaniť sa z pazúrov rastliny. Teraz s hrôzou hľadela na oboch chlapcov, ktorí sa zo všetkých síl snažili rastlinu zo seba strhnúť, no čím viac s ňou bojovali, tým tuhšie a rýchlejšie sa okolo nich ovíjala.
„Nehýbte sa!“ prikázala im. „Viem, čo je to za bylinu – Diabolské osídlo!“
„Ach, to sme naozaj radi, že vieš jej názov, to si nám naozaj pomohla,“ prskal Ron a zakláňal hlavu, aby zabránil rastline omotať sa mu okolo krku.
„Buď ticho, pokúšam sa spomenúť si, ako ju zahubiť!“ zahriakla ho Hermiona.
„Tak si pohni, lebo už nemôžem dýchať!“ dostal zo seba Harry, ktorému sa už rastlina ovíjala okolo hrudníka.
„Diabolské osídlo, diabolské osídlo... čo to len tá profesorka Sproutová vravela? ... má rada tmu a vlhko...“
„Rýchlo svetlo a oheň!“ lapal Harry po dychu. „Áno – samozrejme – ale nie je tu drevo!“ vykríkla Hermiona a nervózne si mädlila ruky.
„ČO TI PRESKOČILO?!“ zreval na ňu Ron. „SI PREDSA ČARODEJNICA!“
„Ach, jasné!“ zvolala Hermiona a vytiahla prútik, mávla ním, čosi zamrmlala a vypustila na rastlinu modrý plamienok, ktorý predtým použila aj na Snapa. V priebehu niekoľkých sekúnd pocítili obaja chlapci, že zovretie povoľuje a rastlina uskakuje čo najďalej od svetla a tepla. Bleskurýchle sa krútila, rozpletala, odmotávala od ich tiel, až boli konečne voľní.
„Ešte že si dávala na herbológii pozor,“ pochválil ju Harry, keď sa oprel o stenu hneď vedľa nej a zotieral si pot z tváre.
„Hej,“ súhlasil Ron, „a ešte že Harry nestráca v kritických situáciách hlavu – inak to tvoje ,ale nie je tu drevo!‘ ma fakt pobavilo.“
„Tadiaľto,“ povedal Harry a ukázal dolu na chodbu v skale, pretože inakadiaľ sa ísť nedalo.
Okrem ozveny vlastných krokov počuli len jemné zurčanie vody, ktorá stekala po stenách. Chodba sa zvažovala stále nadol a Harrymu pripomínala Gringottbanku. S nepríjemným pocitom pri srdci si spomenul, ako mu Hagrid vravel, že trezory v čarodejníckej banke strážia draky. Keby sa tak zoči-voči stretli s drakom, takým urasteným dospelým drakom – Norbert mu veru úplne stačil...
„Nepočujete nič?“ zašepkal Ron.
Harry zbystril sluch. Spredu k nim doliehal akýsi jemný šuchot a cinkanie.
„Myslíte si, že je to duch?“
„Neviem... znie to skôr ako šušťanie krídel.“
„Tam vpredu je svetlo – niečo sa tam hýbe.“
Dorazili na koniec tunela a vstúpili do vysvietenej komnaty. Nad nimi sa týčil vysokánsky klenutý strop. Po celej miestnosti poletovalo a trepotalo krídlami plno vtákov, žiarivých sťa drahokamy. V náprotivnej stene komnaty boli masívne drevené dvere.
„Myslíte si, že na nás zaútočia, keď sa pokúsime prejsť na druhú stranu?“ opýtal sa Ron.
„Možné to je,“ pripustil Harry. „Nevyzerajú veľmi nebezpečne, no ak sa do nás pustia všetky naraz... inú možnosť však nemáme... tak ja bežím.“
Zhlboka sa nadýchol, tvár si zakryl dlaňami a vyštartoval. Čakal, že už-už pocíti ostré zobáky a pazúry, ale nestalo sa tak. Dobehol k dverám, no nik sa ho ani len nedotkol. Stlačil kľučku – dvere boli zamknuté.
Ron s Hermionou ho nasledovali. Mykali kľučkou a mordovali sa s dverami, no tie nie a nie povoliť, dokonca ani vtedy nie, keď na nich Hermiona vyskúšala zaklínaciu formulku Alohomora.
„Čo teraz?“ spýtal sa Ron.
„Tie vtáky... určite tu nie sú iba na ozdobu,“ poznamenala Hermiona.
Pozorovali vtáky, ako sa im vznášajú nad hlavami a trblietajú sa – trblietajú sa?
„To nie sú vtáky!“ zvolal odrazu Harry. „To sú kľúče! Kľúče s krídlami – len sa lepšie pozrite. To teda znamená...“ Kým Ron a Hermiona žmúrili na kŕdeľ kľúčov, Harry sa rozhliadol po veľkej komnate. „... áno – tam sú! Metly! Musíme chytať tie, čo pasujú do týchto dverí!“
„Ale veď sú ich tu stovky!“ Ron pozorne prezrel zámku dverí. „Potrebujeme veľký, starodávny kľúč – pravdepodobne strieborný, ako je tá kľučka.“
Každý z nich schytil jednu metlu. Potom sa odrazili od zeme a vyleteli do mračna kľúčov. Zaháňali sa rukami, chňapali naprázdno, no začarované kľúče vyletúvali nahor a klesali nadol tak rýchlo, že bolo takmer nemožné chytiť ich.
Nie náhodou však bol Harry najmladším stíhačom storočia. Mal mimoriadnu schopnosť zazrieť to, čo iní nevideli. Keď sa asi minútu prepletal pomedzi skrumáž dúhových pierok, všimol si veľký, strieborný kľúč, ktorý mal trochu ohnuté krídlo, akoby ho už raz niekto držal a nešetrne pchal do kľúčovej dierky.
„Tamten!“ zvolal na svojich kamarátov. „Ten veľký – tam – nie tam – ten s tými žiarivomodrými krídlami – pierka má na jednej strane trochu pokrútené.“
Ron vyštartoval smerom, ktorým mu Harry prikázal, a vzápätí narazil hlavou do stropu a takmer spadol z metly.
„Musíme ho obkľúčiť!“ zvolal Harry, nespúšťajúc pritom zrak z kľúča s poškodeným krídlom. „Ron, ty sa k nemu priblížiš zvrchu – Hermiona, ty zostaň pod ním a odrež mu cestu nadol – a ja sa pokúsim ho chytiť. Pripraviť sa, TERAZ!“
Ron vyštartoval dohora, Hermiona klesla dolu, kľúč sa obom vyhol a Harry po ňom bleskovo vyštartoval; kľúč letel rovno proti stene, Harry sa naklonil dopredu a dlaňou ho pripleskol o kamennú stenu, pričom sa ozvalo škaredé zaprašťanie. Vysokou komnatou sa rozliehal jasot Hermiony a Rona.
Vzápätí pristáli, Harry sa rozbehol k dverám s ustavične sa mykajúcim kľúčom v ruke. Vrazil kľúč do zámky a otočil ním – pasoval. Keď zámka cvakla, kľúč opäť odletel, no po druhom použití vyzeral veru naozaj biedne.
„Pripravení?“ obrátil sa Harry na svojich priateľov s rukou na kľučke. Obaja prikývli. Stlačil ju teda.
Ďalšia komnata bola taká tmavá, že vôbec nič nevideli. No len čo do nej vošli, zaplavilo ju svetlo a im sa naskytol nevídaný pohľad.
Stáli na okraji obrovskej šachovnice, za čiernymi šachovými figúrkami – všetky boli vyššie ako oni a boli vytesané z nejakého čierneho kameňa. Oproti nim, pozdĺž protiľahlej steny miestnosti, stáli biele figúrky. Harry, Ron i Hermiona sa trochu zachveli – obrovské biele figúrky nemali tváre.
„Čo teraz?“ zašepkal Harry.
„To je hádam jasné, nie?“ odvetil Ron. „Musíme sa prehrať na druhú stranu.“
Za bielymi figúrkami zazreli ďalšie dvere.
„Ale ako?“ znervóznela Hermiona.
„Zrejme,“ rozmýšľal Ron nahlas, „sa musíme tváriť ako šachové figúrky.“
Podišiel k čiernemu jazdcovi, vystrel ruku a dotkol sa jazdcovho koňa. Kameň odrazu ožil. Kôň hrabol kopytom do zeme a rytier otočil k nemu hlavu v prilbici.