„Napi sa najskôr ty,“ prikázal jej Harry. „Si si naozaj istá, že vieš, ktorá je ktorá?“
„Stopercentne,“ odvetila Hermiona. Upila si riadny dúšok z bucľatej fľaše z konca stola a striaslo ju.
„Nebol to jed?“ opýtal sa Harry ustráchane.
„Nie – ale chutí to ako ľad.“
„Rýchlo, choď, kým to neprestane účinkovať!“
„Veľa šťastia – buď opatrný...“
„CHOĎ UŽ!“
Hermiona sa zvrtla a vykročila v ústrety purpurovému ohňu.
Harry sa zhlboka nadýchol a siahol po najmenšej fľaške. Obrátil sa čelom k čiernym plameňom.
„Tak a ide sa na to,“ povedal si a vyprázdnil obsah fľašky na ex.
Zmocnil sa ho zvláštny pocit – akoby mu celé telo pokryl ľad. Položil fľaštičku na stôl a vykročil. Skrížil ruky na prsiach a objal si plecia, videl, ako mu čierne plamene olizujú telo, no nič necítil – odrazu sa ocitol na opačnej strane ohňa, v poslednej komnate.
Zbadal akúsi postavu – no nebol to Snape. A nebol to ani Voldemort.
17
Muž s dvoma tvárami
Bol to Quirrell.
„VY?“ neveril Harry vlastným očiam.
Quirrell sa usmieval. Po nervóznom tiku ani stopy.
„Ja,“ povedal sebaisto. „Myslel som si, že sa tu s tebou stretnem, Potter.“
„Nazdával som sa, že – Snape...“
„Severus?“ Quirrell sa dal do smiechu, ten smiech však neznel trasľavo a piskľavo ako zvyčajne, ale prenikavo a mrazivo. „Áno, Severus. Pôsobí takým dojmom, však? Je to fajn, keď poletuje po škole sem a tam ako vyrastený netopier. Kto by pri ňom upodozrieval ú-úbohé-ho k-koktavého p-profesora Quirrella?“
Harry tomu stále nerozumel. To nemôže byť pravda, nemôže.
„Snape sa ma predsa pokúsil zabiť!“
„Nie, nie, nie. To ja som sa ťa pokúsil zabiť. Tvoja kamarátka Hermiona Grangerová do mňa počas metlobalového zápasu nechtiac vrazila, keď sa ponáhľala za Snapom, aby mu podpálila plášť. Prerušila môj očný kontakt s tebou. Ešte pár sekúnd a skydol by si sa z tej metly. Podarilo by sa mi to už skôr, keby Snape nebol po celý čas drmolil protikliatbu, aby ťa zachránil.“
„Snape sa ma snažil zachrániť?“
„Samozrejme,“ povedal Quirrell chladne. „Čo myslíš, prečo chcel rozhodovať ďalší zápas? Potreboval sa ubezpečiť, že to neskúsim znova. Naozaj úbohé... škoda námahy. Aj tak som nemohol robiť nič, lebo tam bol Dumbledore. A ostatní učitelia boli presvedčení, že Snape chce zabrániť Chrabromilu, aby vyhral, príliš populárny veru nie je... aké zbytočné mrhanie časom, keď ťa po tom všetkom dnes v noci aj tak zabijem.“
Quirrell luskol prstami. Z ničoho nič spadli zo vzduchu povrazy a pevne sa obmotali okolo Harryho.
„Treba ťa zabiť, Potter, príliš pcháš nos do cudzích vecí. Počas Halloweenu si sliedil po škole a takmer si ma načapal, keď som sa šiel presvedčiť, ako je strážený kameň mudrcov.“
„To vy ste vpustili toho trola?“
„Pravdaže. Ja to totiž s trolmi viem – určite si videl, čo som urobil s tou obludou, ktorá leží v jednej z komnát. Nanešťastie, zatiaľ čo všetci pobehovali po škole a hľadali trola, Snape, ktorý ma už dávno upodozrieval, zamieril rovno na tretie poschodie, aby ma zastavil – a nielenže vás môj trol nezahlušil, ani trojhlavému psovi sa nepodarilo odhryznúť Snapovi paprču.
Teraz chvíľu vydrž, Potter. Musím si prezrieť toto zaujímavé zrkadlo.“
Až vtedy si Harry uvedomil, čo stojí za Quirrellom. Bolo to zrkadlo z Erisedu.
„Toto zrkadlo mi pomôže nájsť ten kameň,“ šomral Quirrell a klepkal prstami po jeho ráme. „To sa dalo čakať, že Dumbledore príde s takýmto niečím... teraz je však v Londýne... kým sa vráti, budem už ďaleko...“
Harrymu zišlo na um, že jediné, čo môže urobiť, je prinútiť Quirrella, aby čo najdlhšie rozprával a nemohol sa sústrediť na zrkadlo.
„Videl som vás so Snapom v lese...“ vyhŕklo z neho.
„Áno,“ povedal Quirrell samoľúbo a obišiel zrkadlo, aby si ho prezrel aj zozadu. „Bol za mnou, aby zistil, ako ďaleko som schopný zájsť. Od samého začiatku mi neveril. Pokúšal sa ma zastrašiť – ale nepodarilo sa mu to, akoby aj, keď mám na svojej strane Voldemorta...“
Quirrell vyšiel spoza zrkadla a dychtivo sa doň zahľadel.
„Vidím kameň mudrcov... podávam ho svojmu majstrovi... tak kde je?“
Harry sa pasoval s povrazmi, ktoré ho omínali, no tie nie a nie povoliť. Musí nejakým spôsobom odpútať Quirrellovu pozornosť.
„Ale Snape mi predsa stále dával najavo, ako veľmi ma nenávidí.“
„Však ťa aj nenávidí,“ povedal Quirrell akoby mimochodom, „páni moji, a ako! Študoval na Rokforte vtedy, keď tvoj otec, to si nevedel? Tí dvaja sa nenávideli na život a na smrť. No nikdy si neželal, aby si zomrel.“
„Ale pred pár dňami som vás počul plakať – myslel som si, že sa vám Snape vyhráža...“
Po prvý raz sa na Quirrellovej tvári objavil kŕč úzkosti.
„Niekedy,“ povedal, „je pre mňa veľmi ťažké plniť majstrove pokyny – on je veľký čarodej a ja len slabý...“
„Chcete povedať, že on bol v tej triede s vami?“ skočil mu do reči prekvapený Harry.
„Je so mnou, kamkoľvek sa pohnem,“ povedal Quirrell potichu. „Stretol som sa s ním počas svojich ciest po svete. Bol som naivný mladík s plnou hlavou smiešnych predstáv o dobre a zle... Lord Voldemort mi ukázal, ako veľmi som sa mýlil. Dobro ani zlo neexistuje, existuje len moc a tí, čo sú príliš slabí, aby ju získali... odvtedy mu verne slúžim, aj keď som ho už mnohokrát sklamal. Musel byť na mňa veľmi prísny.“ Quirrell sa odrazu zachvel. „Chyby len tak ľahko neodpúšťa. Keď sa mi nepodarilo ukradnúť kameň mudrcov z Gringottbanky, bol so mnou veľmi nespokojný. Potrestal ma... rozhodol sa, že ma bude musieť viac kontrolovať...“
Quirrellovi preskočil hlas. Harry si spomenul na svoj výlet do Šikmej uličky – ako len mohol byť taký hlúpy? V ten deň tam predsa Quirrella videl, podával si s ním ruku v Deravom kotlíku.
Quirrell pošepky zúril.
„Nerozumiem tomu... že by bol ten kameň v tom zrkadle? Mám ho rozbiť?“
Harry úporne premýšľal.
Zo všetkého najviac na svete túžim, pomyslel si, nájsť kameň mudrcov skôr ako Quirrell. Takže ak sa pozriem do zrkadla, mal by som tam vidieť seba i ten kameň – to znamená, že budem vedieť, kde je ukrytý! Ale ako sa len pozrieť do zrkadla tak, aby si Quirrell nevšimol, čo zamýšľam?
Pokúsil sa presunúť trochu doľava, aby sa dostal pred zrkadlo a Quirrell to nezbadal, no povrazy pevne obopnuté okolo členkov mu to nedovolili – zakopol a spadol. Quirrell si ho nevšímal. Naďalej sa rozprával sám so sebou.
„Čo len to zrkadlo robí? Ako funguje? Majstre, pomôž mi!“
A na Harryho úžas sa ozval hlas, ktorý akoby vychádzal so samotného Quirrella.
„Použi toho chlapca... použi toho chlapca...“
Quirrell sa obrátil k Harrymu.
„Áno. Potter – poď sem.“
Tleskol dlaňami a povrazy z Harryho odpadli. Harry pomaly vstal.
„Poď sem,“ zopakoval Quirrell. „Pozri sa do zrkadla a povedz mi, čo vidíš.“
Harry sa postavil pred zrkadlo. Stačí, ak mu nepoviem pravdu o tom, čo vidím.
Quirrell sa postavil tesne zaňho. Harry zacítil ten čudný pach, o ktorom sa domnieval, že vychádza z Quirrellovho turbana. Zatvoril oči, predstúpil tesne pred zrkadlo a opäť ich otvoril.
Videl svoj odraz, spočiatku veľmi bledý a vyľakaný. No o chvíľu sa naňho jeho odraz usmial. Chlapec, ktorého videl, si strčil ruku do vrecka a vytiahol odtiaľ krvavočervený kameň. Žmurkol na Harryho a vsunul mu kameň do vrecka – keď to urobil, Harry zacítil, že mu do vrecka naozaj vkĺzlo niečo ťažké. Zvláštne – neuveriteľné – mal kameň mudrcov.