„No?“ opýtal sa Quirrell nedočkavo.
Harry pozbieral zvyšky odvahy.
„Vidím seba, ako si podávam ruku s Dumbledorom,“ zaklamal. „Vy – vyhral som pre Charbromil školský pohár.“
Quirrell sa rozzúril.
„Uhni,“ prikázal mu. Keď Harry ustúpil, stále cítil, ako sa mu kameň opiera o nohu. Čo keby sa pokúsil utiecť?
No neprešiel ani päť krokov, keď prostredníctvom Quirrella, ktorý však ani nepohol perami, prehovoril prenikavý hlas.
„Klame...! Klame...!“
„Potter, okamžite sa vráť!“ zakričal Quirrell. „Už aj mi povedz pravdu! Čo si tam videl?“
Opäť sa ozval ten vysoký hlas.
„Chcem sa s ním pozhovárať... zoči-voči...“
„Ale, majstre, ste príliš slabý...“
Harry mal pocit, akoby ho spútalo Diabolské osídlo. Nevládal sa ani pohnúť. Zhrozene sa prizeral, ako sa Quirrell dotkol turbana a začal ho rozmotávať. Čo to má znamenať? Turban spadol na zem. Quirrellova hlava vyzerala bez neho nezvyčajne maličká. A potom sa obrátil.
Harry by od hrôzy aj vykríkol, no nevládal zo seba vydať ani hláska. Tam, kde by mal mať Quirrell temeno, bola tvár, najohyzdnejšia tvár, akú kedy Harry videl. Biela ako krieda s planúcimi červenými očami, namiesto nozdier mala len štrbiny, ako máva had.
„Harry Potter...“ zašepkala.
Harry chcel ustúpiť o krok vzad, nohy ho však nepočúvali.
„Vidíš, čo zo mňa zostalo?“ povedala tvár. „Len tieň a para... Nadobúdam formu, len keď zdieľam niekoho telo... našťastie je dosť tých, ktorí sú ochotní prepožičať mi srdce i myseľ... počas posledných troch týždňov mi dávala silu krv jednorožca... videl si v lese môjho verného Quirrella, ako ju pre mňa pije... a keď budem mať elixír života, vytvorím si vlastné telo... tak prečo mi nedáš ten kameň, čo máš vo vrecku?“
Takže to vie. Harrymu akoby sa odrazu opäť vrátila sila do nôh. Tackavo ustupoval.
„Nebuď hlúpy,“ zavrčala tvár. „Zachráň si holý život a pridaj sa ku mne... inak ťa stihne rovnaký osud ako tvojich rodičov... keď zomierali, prosili o zľutovanie...“
„KLAMEŠ!“ vykríkol Harry.
Quirrell k nemu stále cúval chrbtom tak, aby Voldemort na Harryho videl. Diabolská tvár sa teraz usmievala.
„Aké dojemné...“ zasyčala. „Odvahu som si vždy veľmi cenil... veru, chlapče, tvoji rodičia boli veľmi statoční... najskôr som zabil tvojho otca, inak počínal si veľmi udatne... tvoja mama však zomrieť nemusela... snažila sa ťa ochrániť... Tak a teraz mi daj ten kameň, ak nechceš, aby zomrela celkom zbytočne.“
„NIKDY!“
Harry skočil k horiacim dverám, no Voldemort zreval „CHYŤ HO“! A vzápätí mal na svojom zápästí Quirrellovu ruku. Odrazu zacítil ostrú pálivú bolesť; mal pocit, že sa mu hlava už-už rozletí na dvoje; vykríkol, bránil sa z celej sily a na jeho prekvapenie ho Quirrell pustil. Bolesť v hlave trochu poľavila – rýchlo sa rozhliadol vôkol seba, kam sa Quirrell podel, a zazrel ho, ako sa od bolesti krčí v kúte a hľadí si na prsty – naskakovali mu na nich pľuzgiere.
„Chyť ho! CHYŤ HO!“ škriekal Voldemort, Quirrell skočil na Harryho, zvalil ho na zem a oboma rukami mu stisol hrdlo – toho jazva tak strašne štípala, že od bolesti takmer nevidel, zaregistroval však, že Quirrell skučí od bolesti.
„Majstre, neudržím ho – moje ruky – moje ruky!“
Quirrell síce tlačil Harryho k zemi kolenami, no krk mu pustil a užasnutý civel na svoje dlane – Harry si všimol, že ich má do krvava spálené.
„Tak ho zabi, ty somár, a bude pokoj!“ vrieskal Voldemort.
Quirrell zdvihol ruku, aby vyriekol smrtiace zaklínadlo, Harry však inštinktívne natiahol ruky a schmatol Quirrella za tvár...
„AUUUU!“
Quirrell sa zgúľal na zem, tvár samý pľuzgier, a vtedy to Harrymu došlo: kedykoľvek sa ho Quirrell dotkne, zacíti ukrutnú bolesť – ak chce zostať nažive, nesmie Quirrella pustiť, musí mu spôsobiť takú bolesť, aby sa nemohol sústrediť na zaklínadlo.
Harry vyskočil na rovné nohy, zdrapil Quirrella za ruku a stískal mu ju tak tuho, ako len vládal. Quirrell zavýjal a pokúšal sa Harryho zo seba striasť – bolesť v Harryho hlave sa stupňovala – už nič nevidel – len počul, ako Quirrell zúfalo jačí a Voldemort naňho vrieska „ZABI HO! ZABI HO!“, počul aj nejaké iné hlasy, ktoré kričali „Harry! Harry!“, no to sa mu zrejme len marilo.
Cítil, že Quirrellova ruka sa vytrhla z jeho zovretia, uvedomil si, že všetko je stratené a padal do prázdna, čoraz hlbšie... hlbšie... hlbšie.
Tesne nad ním sa zablyslo čosi ligotavé. Strela! Chcel ju chytiť, no ruky mal ako z olova.
Otvoril oči a znova ich zavrel. Nebola to ohnivá strela. Boli to okuliare. To je zvláštne...
Znova zažmurkal. Nad sebou videl nejasnú tvár Albusa Dumbledora.
„Dobrý deň, Harry,“ prihovoril sa mu Dumbledore.
Harry naňho nechápavo hľadel. Odrazu sa rozpamätaclass="underline" „Pán profesor! Ten kameň! Bol to Quirrell! On vzal kameň mudrcov! Pane, rýchlo...“
„Upokoj sa, chlapče, trochu si zaspal dobu,“ prerušil ho Dumbledore. „Quirrell ten kameň nemá.“
„Ale kto ho potom vzal? Pán profesor, ja...“
„Harry, prosím ťa, upokoj sa, lebo ma madam Pomfreyová vyhodí.“
Harry preglgol a rozhliadol sa okolo seba. Usúdil, že je zrejme v nemocničnom krídle. Ležal v posteli s bielymi povliečkami a na stolíku pri posteli sa kopilo toľko sladkostí, že to vyzeralo, akoby niekto vykradol obchod s cukrovinkami.
„Drobné pozornosti od tvojich priateľov a obdivovateľov,“ žiaril Dumbledore. „To, čo sa odohralo v podzemných chodbách medzi tebou a profesorom Quirrellom, je prísne tajné, takže to vie už celá škola. Predpokladám, že to boli tvoji pritelia, páni Fred a George Weasleyovci, čo ti sem poslali záchodovú dosku. Bezpochyby si mysleli, že ťa tým rozveselia. Madam Pomfreyová však bola toho názoru, že je to nehygienické, a skonfiškovala ju.“
„Ako dlho som tu?“
„Tri dni. Pán Ronald Weasley a slečna Grangerová budú veľmi radi, že si sa prebral, mali o teba veľké starosti.“
„Ale pane, ten kameň...“
„Teba tuším nič neodradí. Dobre teda, tak ten kameň. Profesorovi Quirrellovi sa nepodarilo ti ho vziať. Dorazil som práve včas, aby som mu v tom zabránil, aj keď musím povedať, že si sa držal veľmi statočne.“
„Vy ste tam prišli? Dostali ste Hermioninu sovu?“
„Museli sme sa minúť niekde cestou. Len čo som doletel do Londýna, pochopil som, že moje miesto je tam, odkiaľ som odišiel. Dorazil som práve včas, aby som Quirrella od teba odtrhol...“
„Tak to ste boli vy.“
„Bál som sa, že prídem neskoro.“
„To som mal teda šťastie, pretože ten kameň by som už dlhšie neubránil...“
„Nejde ani tak o kameň, chlapče, ale o teba – úsilie uchrániť ho za každú cenu ťa takmer stálo život. Chvíľu som si naozaj myslel, že je po tebe. Čo sa kameňa mudrcov týka, ten už neexistuje.“
„Ako to?“ nechápal Harry. „Ale veď váš priateľ – Nicolas Flamel...“
„Á, takže ty poznáš aj Nicolasa?“ začudoval sa Dumbledore, no zdalo sa, že ho to naozaj teší. „Tebe tuším naozaj nič neunikne, čo? No, s Nicolasom sme sa o tom rozprávali a usúdili sme, že tak to bude najlepšie.“
„To však znamená, že on i jeho žena zomrú, nie?“
„Odložili si toľko elixíru, aby mohli zariadiť všetko najpotrebnejšie a potom, áno, máš pravdu, zomrú.“
Dumbledore sa usmial, keď zbadal údiv na Harryho tvári.
„Si ešte veľmi mladý, preto sa ti to zdá nepochopiteľné, ale pre Nicolasa a Perenellu je to asi tak, ako keby si šli po veľmi, veľmi dlhom dni ľahnúť spať. Koniec koncov, pre vyrovnanú myseľ je smrť len ďalším veľkým dobrodružstvom. Vieš, kameň mudrcov nebol až taká úžasná vec. Je to niečo podobné, ako keď máš v živote toľko peňazí, koľko len chceš. To sú asi dve veci, po ktorých ľudia najviac túžia – problém je však v tom, že ľudia majú schopnosť vyberať si presne tie veci, ktoré im najviac škodia.“