„Tomu Dumbledorovi vážne kvapká na karbid,“ povedal Ron hrdo. „Počuj, dúfam, že budeš na záverečný večierok fit. Všetky body má, ako inak, Slizolin – posledný metlobalový zápas si prespal a keďže si tam nebol, Bystrohlav nás totálne prevalcoval – ale jedlo bude určite skvelé.“
V tej chvíli vtrhla dnu madam Pomfreyová.
„Ste tu už takmer pätnásť minút. VON!“ prikázala rázne.
Harry tvrdo zaspal, a keď sa ráno zobudil, cítil sa už oveľa lepšie.
„Chcel by som ísť na ten večierok,“ povedal pani Pomfreyovej, ktorá mu práve upratovala na stolíku škatuľky so sladkosťami. „Môžem, však?“
„Profesor Dumbledore mi kázal, aby som ťa pustila,“ povedala posmešne, akoby chcela dať najavo, že profesor Dumbledore si zrejme neuvedomuje, aké nebezpečenstvá môžu na človeka na takej oslave číhať. „A máš tu zase návštevu.“
„Fajn,“ potešil sa Harry. „A kto to je?“
V tej chvíli sa už Hagrid pokúšal prepchať cez dvere. A ako zvyčajne, keď niekam prišiel, vyzeral taký obrovský, až ste nadobudli pocit, že by sem mal mať vstup zakázaný. Posadil sa k Harrymu, pozrel sa naňho a z očí mu vyhŕkli slzy.
„Je – to – všetko – moja – chyba!“ vzlykal a dlaňami si zakrýval tvár. „Ja som tomu oplanovi povedal, ako sa dostane cez Chlpáčika! Ja som mu to vykrákal! To bolo to jediné, čo nevedel a ja som mu to povedal! Mohol ťa zahubiť! Všetko kvôli dračiemu vajcu! Už nikdy nebudem piť! Mali by ma vyraziť a nechať do smrti žiť s muklami!“
„Hagrid!“ okríkol ho Harry, ktorý sa už nemohol dlhšie pozerať, ako Hagrida zmárajú výčitky svedomia a žiaľ a do brady mu stekajú potoky sĺz. „Aj tak by sa to nejako dozvedel. Keby si mu to nepovedal, určite by si to zistil.“
„Mohlo byť po tebe!“ ručal Hagrid. „A nehovor jeho meno!“
„VOLDEMORT!“ skríkol Harry z plných pľúc a Hagrida to tak šokovalo, že razom prestal nariekať. „Stretol som sa s ním zoči-voči a budem mu vravieť Voldemort. No tak, Hagrid, nebuď smutný, kameň sme pred ním uchránili, už neexistuje, nemôže ho zneužiť. Daj si čokoládovú žabku, mám ich tu celú kopu...“
Hagrid si utrel chrbtom ruky nos a povedaclass="underline" „Šmária, skoro som zabudol. Mám pre teba darček.“
„Dúfam, že nie chlebíček s lasičím mäsom?“ opýtal sa Harry vystrašene a Hagrid sa konečne zasmial.
„Čoby. Dumbledore mi dal včera voľno, aby som to zariadil. A to ma mohol, namojdušu, aj vyraziť – skrátka, toto som ti doniesol...“
Vyzeralo to ako nejaká vzácna kniha v koženom obale. Harry ju zvedavo otvoril. Boli v nej čarodejnícke fotografie. Z každej strany sa naňho usmievala jeho mama a otec.
„Poslal som sovy všetkým, čo chodili s vašimi do školy a poprosil ich o fotky... vedel som, že nemáš žiadnu... páčia sa ti?“
Harry od dojatia nevládal vôbec hovoriť a Hagrid to pochopil.
Harry v ten večer zišiel dolu na slávnostnú hostinu sám, nik mu nemusel pomáhať. Trochu ho zdržala madam Pomfreyová, ktorá okolo neho obiehala ako družica a naliehala, že ho musí ešte raz prezrieť, takže keď vošiel do Veľkej siene, bola už plná. Bola vyzdobená zeleno-striebornými farbami Slizolinu, pretože Slizolin po siedmy raz za sebou vyhral školský pohár. Na veľkej stene za Profesorským stolom visel obrovský transparent so slizolinským hadom.
Keď vošiel Harry, nastalo hrobové ticho, vzápätí však prepukla búrlivá vrava. Harry vkĺzol na stoličku medzi Rona a Hermionu pri chrabromilskom stole a pokúšal sa nevšímať si skutočnosť, že všetci stáli a upierali zrak naňho.
Ešte šťastie, že o malú chvíľku vošiel Dumbledore. Vrava okamžite utíchla.
„Ďalší rok za nami,“ povedal Dumbledore radostne. „A skôr ako sa pustíme do všetkých tých lahôdok, dovoľte, aby som vás unúval svojimi stareckými rečami. To bol ale rok, to vám poviem! Dúfam, že vaše hlavičky sú aspoň o trochu plnšie, ako boli... máte celé leto na to, aby ste si ich do začiatku nového školského roka zase peknekrásne vyprázdnili...
A teraz je už načase, aby sme pristúpili k odovzdávaniu školského pohára. Bodové hodnotenie je nasledovné: na štvrtom mieste Chrabromil s tristodvanástimi bodmi; na treťom Bifľomor s tristopäťdesiatimi dvoma; Bystrohlav má štyristodvadsaťšesť bodov a Slizolin štyristosedemdesiatdva.“
Od slizolinského stola sa ozval nadšený potlesk a burácanie. Harry zazrel Draca Malfoya, ako búcha čašou do stola. Bolo mu z toho pohľadu nanič.
„Áno, áno, výborne, Slizolin,“ povedal Dumbledore. „Do úvahy však musíme vziať aj udalosti posledných dní.“
Všetci v miestnosti stíchli. Študentom Slizolinu zamrzol trochu úsmev na tvári.
„Hmm,“ odkašlal si Dumbledore. „Dodatočne musím rozdeliť ešte niekoľko bodov. Takže. Áno...
Ako prvému – pánu Ronovi Weasleymu...“
Ron očervenel. Vyzeral ako reďkovka, ktorá dostala silný úpal.
„... za najlepšie odobratý šachový turnaj na Rokforte za posledných niekoľko rokov udeľujem Chrabromilu päťdesiat bodov.“
Nadšenie Chrabromilu vystúpilo takmer po začarovaný strop, zdalo sa, že hviezdy nad ich hlavami sa zachveli. Bolo počuť, ako Percy vraví ostatným prefektom: „To je môj brat, viete. Môj najmladší brat. Dokázal si poradiť s figúrkami na obrovskej šachovnici profesorky McGonagallovej.“
Opäť zavládlo ticho.
„Po druhé – slečne Hermione Grangerovej... za to, že zoči-voči plameňom zachovala chladnú hlavu, dávam Chrabromilu päťdesiat bodov.“
Hermiona si schovala tvár do dlaní. Harry ju vážne upodozrieval, že plače. Žiaci pri chrabromilskom stole boli celí bez seba – ani sa nenazdali a mali o sto bodov viac.
„Po tretie – pánu Harrymu Potterovi...“ Dumbledore sa na chvíľu odmlčal. V miestnosti panovalo hrobové ticho. „... za pevné nervy a neuveriteľnú odvahu, čo preukázal, udeľujem Charbromilu šesťdesiat bodov.“
V sále prepukol ohlušujúci hurhaj. Tí, čo dokázali z plných pľúc revať a zároveň i počítať, vedeli, že Chrabromil má teraz štyristosedmdesiatdva bodov – navlas rovnako ako Slizolin. O školský pohár sa teda delili. Prečo len nedal Dumbledore Chrabromilu aspoň o jeden bod viac?
Dumbledore zdvihol ruku. Vrava opäť utíchla.
„Sú rôzne druhy odvahy,“ povedal Dumbledore a usmial sa. „Vzoprieť sa nepriateľovi, to si vyžaduje veľkú dávku statočnosti, no rovnako statočný musí byť ten, kto sa postaví svojim priateľom. Preto udeľujem desať bodov Nevillovi Longbottomovi.“
Keby niekto v tej chvíli stál pre dverami Veľkej siene, asi by si myslel, že tam práve vybuchla bomba, taký hrozný kravál sa ozýval od chrabromilského stola. Harry, Ron a Hermiona sa postavili a tlieskali, zatiaľ čo Neville, celý biely a v šoku, zmizol pod kopou spolužiakov, ktorí ho ostošesť objímali. Doteraz sa mu nepodarilo získať pre Chrabromil ani jediný bod... Harry výskal od radosti a pritom štuchol Rona do rebier a ukázal na Malfoya, ktorý tam stál meravo ako socha a tváril sa zhrozene, akoby ho niekto uriekol pomocou zaklínadla Absolútne znecitlivenie.
„Čo znamená,“ Dumbledore musel prekrikovať búrlivý potlesk, lebo aj študenti Bystrohlavu a Bifľomoru sa radovali z pádu Slizolinu, „že musíme trochu zmeniť výzdobu.“
Tleskol. V okamihu sa zelené závesy zmenili na šarlátovočervené a zo striebra bolo razom zlato; obrovský slizolinský had zmizol a jeho miesto zaujal mohutný chrabromilský lev. Snape podával ruku profesorke McGonagallovej a na tvári mal silený úsmev. Kútikom oka zachytil Harryho pohľad a ten hneď pochopil, že Snapove pocity voči nemu sa ani o chlp nezmenili. Harryho to však netrápilo. Mal pocit, že na budúci rok sa všetko vráti do normálnych koľají, teda aspoň natoľko, nakoľko je to na Rokforte možné.