„Na stonewallskej vraj strkajú prvákom hneď prvý deň hlavy do záchoda,“ povedal Harrymu. „Nechceš si to ísť hore vyskúšať?“
„Nie, ďakujem,“ povedal Harry. „Tá hajzľová misa ešte nikdy nevidela čosi také nechutné, ako je tvoja hlava – ešte by sa z toho mohla dogrcať.“ Radšej nečakal, kým Dudley pochopí, čo mu to vlastne povedal, a trielil preč.
Jedného júlového dňa odišla teta Petunia s Dudleym do Londýna kupovať smeltinskú rovnošatu a Harry zostal s pani Figgovou. Tentoraz to u nej nebolo také hrozné ako inokedy. Vysvitlo, že nohu si zlomila preto, lebo sa potkla o jednu zo svojich mačiek, a to bol zrejme dôvod, prečo ich už nezbožňovala tak ako predtým. Dovolila Harrymu pozerať televízor a ponúkla ho kúskom čokoládovej torty, ktorá chutila, akoby mala niekoľko rokov.
Večer vpochodoval Dudley do obývačky vo svojej novej uniforme. Smeltinská rovnošata pre chlapcov sa skladala z hnedého saka, oranžových krátkych nohavíc a nízkeho slameného klobúčika. Jej súčasťou bola aj hrčovitá palica, ktorá slúžila na to, aby sa žiaci mohli za učiteľovým chrbtom navzájom mlátiť. Asi to mal byť dobrý tréning pre život.
Keď strýko Vernon zazrel Dudleyho v jeho nových šortkách, zastretým hlasom povedal, že toto je najkrajšia chvíľa v jeho živote. Teta Petunia sa rozplakala, vraj neverí vlastným očiam, že tento krásny, urastený mládenec je jej malilinký Duduško. Harry radšej mlčal. Tak úporne potláčal smiech, až mal pocit, že mu praskli minimálne dve rebrá.
Na druhý deň ráno vošiel Harry do kuchyne a zacítil hrozný smrad. Zdalo sa mu, že vychádza z obrovskej plechovej kade v umývadle. Šiel sa ta pozrieť. Kaďa bola plná špinavých starých handier plávajúcich v sivastej vode.
„Čo je to?“ opýtal sa tety Petunie. Tá nahnevaná zovrela pery, ako vždy, keď si dovolil niečo sa jej spýtať.
„Tvoja nová školská rovnošata,“ odvetila.
Harry ešte raz nazrel do obrovskej nádoby.
„Netušil som, že musí byť taká mokrá,“ povedal.
„Nebuď drzý,“ okríkla ho teta Petunia. „Odfarbujem ti na sivo nejaké staré veci po Dudleym. Budeš mať presne také oblečenie ako ostatní.“
Harry o tom dosť pochyboval, no usúdil, že bude lepšie nehádať sa. Sadol si k stolu a pokúšal sa nemyslieť na to, ako bude vyzerať hneď prvý deň na Stonewallskej strednej – ako keby mal na sebe kúsky starej slonej kože.
Do kuchyne vošli Dudley a strýko Vernon a obaja svorne krčili nosom nad zápachom vychádzajúcim z Harryho novej rovnošaty. Strýko Vernon si ako zvyčajne roztvoril noviny a Dudley svojou bakuľou, ktorú nosieval všade so sebou, treskol do stola.
Počuli, ako klepol príklop na poštovej medzierke vo dverách a čosi dopadlo na rohožku.
„Choď zobrať poštu, Dudley,“ ozval sa strýko Vernon spoza novín.
„Nech ide Harry.“
„Choď zobrať poštu, Harry.“
„Nech ide Dudley.“
„Šľahni ho tou bakuľou, Dudley.“
Harry sa úderu palice úspešne vyhol a šiel po poštu. Na rohožke pred dverami ležali tri veci: pohľadnica od Marge, sestry strýka Vernona, ktorá práve dovolenkovala na ostrove Wright, hnedá obálka, čo vyzerala sťa nejaký účet, a – list pre Harryho.
Harry ho zodvihol, s úžasom naň hľadel a srdce mu bilo až niekde v krku. Nikdy v živote mu nik nenapísal. Veď ani nemal kto. Nemal priateľov, príbuzných tiež nie – do knižnice nechodil, takže nedostával ani upomienky, aby vrátil požičané knihy. A odrazu list, adresa na ňom však bola taká jednoznačná, že nebolo pochýb:
Pán Harry Potter
Komora pod schodmi
Privátna cesta 4
Neveľké Radosti
Surrey
Obálka zo žltkastého pergamenového papiera bola hrubá a ťažká a adresu na ňu ktosi napísal smaragdovozeleným atramentom. Známka chýbala.
Keď ju otočil, roztriasla sa mu ruka, zrak mu padol na purpurovočervenú voskovú pečať s erbom: veľké písmeno R a okolo neho orol, jazvec, havran a had.
„Pohni sa!“ zakričal strýko Vernon z kuchyne. „Čo tam toľko robíš, kontroluješ, či nám neprišla listová bomba?“ A smial sa sám sebe, aký je vtipný.
Harry sa vrátil do kuchyne a v rukách držal svoj list. Podal strýkovi Vernonovi účet a pohľadnicu, sadol si a pomaly roztváral žltú obálku.
Strýko Vernon vytiahol účet, znechutene čosi zahundral a pohľadom preletel pohľadnicu.
„Marge je chorá,“ oznámil tete Petunii. „Zjedla nejaké pokazené ustrice...“
„Oco!“ zreval odrazu Dudley. „Harry niečo dostal!“
Harry práve roztváral list, ktorý bol napísaný na takom istom hrubom pergamene ako obálka, keď mu ho ruka strýka Vernona z ničoho nič vyšklbla.
„To je moje!“ zakričal Harry a snažil sa uchmatnúť si list späť.
„Kto by už len tebe písal?“ uškrnul sa strýko Vernon, jednou rukou list roztvoril a začítal sa doň. Jeho tvár sa menila z červenej na zelenú rýchlejšie ako svetlá na semafore. A nezostalo len pri tom. V priebehu niekoľkých sekúnd nadobudla sivobielu farbu starej ovsenej kaše.
„P-p-petunia!“ zalapal po dychu.
Dudley sa pokúšal zmocniť listu a prečítať si ho, no strýko Vernon ho držal vysoko nad hlavou. Teta Petunia po ňom dychtivo chňapla a prečítala si prvý riadok. Chvíľu to vyzeralo, že sa chystá omdlieť. Zdrapila sa za hrdlo a vydala pridusený škrek.
„Vernon! Panebože – Vernon!“
Hľadeli jeden na druhého a akoby celkom zabudli, že v miestnosti je okrem nich aj Harry a Dudley. Dudley nebol zvyknutý, že si ho nevšímali. Treskol otca po hlave smeltinskou palicou.
„Chcem si ten list prečítať,“ zahučal.
„Ja si ho chcem prečítať,“ povedal nahnevane Harry, „je môj.“
„Zmiznite! Obaja!“ zaškriekal strýko Vernon a vopchal list späť do obálky.
Harry sa ani nepohol.
„CHCEM SVOJ LIST!“ kričal.
„Mne ho dajte!“ dožadoval sa Dudley.
„VON!“ zreval strýko Vernon, schmatol Harryho aj Dudleyho za golier, vyhodil ich do haly a pribuchol kuchynské dvere. Harry a Dudley zúrivo, no v tichosti bojovali o pozíciu pri kľúčovej dierke. Vyhral Dudley, a tak si Harry, ktorému sa okuliare hompáľali na jednom uchu, ľahol na brucho na zem a priložil ucho k medzierke medzi dverami a podlahou.
„Vernon,“ povedala teta Petunia trasúcim sa hlasom, „pozri sa na tú adresu – odkiaľ vedeli, kde spí? Myslíš si, že sledujú náš dom?“
„Pozorujú nás – špehujú – možno i sledujú,“ zahundral strýko Vernon podráždene.
„Čo urobíme, Vernon? Odpíšeme im? Povieme im, že si neželáme, aby...“
Harry videl, ako nablýskané čierne topánky strýka Vernona chodia hore-dolu po kuchyni.
„Nie,“ povedal rázne. „Nie, necháme to tak. Keď nedostanú odpoveď... áno, to bude najlepšie... nebudeme robiť vôbec nič...“
„Ale...“
„Nikoho takého tu nemáme, Petunia! Už si zabudla, ako sme sa vtedy zaprisahali, že tie nebezpečné somariny z neho vytlčieme?“
Keď strýko Vernon prišiel v ten deň večer z práce, urobil čosi, čo nikdy predtým – navštívil Harryho v jeho komore.
„Kde mám list?“ opýtal sa Harry, len čo sa strýko Vernon horko-ťažko pretlačil cez dvere. „Kto mi píše?“
„Nikto. Prišlo to omylom na tvoje meno,“ povedal strýko Vernon. „Spálil som ho.“
„To nebolo omylom,“ odvrkol Harry zlostne, „bola na ňom predsa adresa mojej komory.“
„TICHO!“ zreval strýko Vernon, až zo stropu odpadlo niekoľko pavúkov. Párkrát sa zhlboka nadýchol a na tvári sa mu objavil silený a dosť útrpný úsmev.
„Hm – áno, Harry – máš pravdu. Ozaj, komora. Tak sme si aj s tvojou tetou mysleli... že ti je už zrejme trochu tesná... a že by bolo asi dobré, keby si sa presťahoval do Dudleyho druhej izby.“