„Prečo?“ nechápal Harry.
„Nevypytuj sa!“ oboril sa naňho strýko. „Odnes si všetky veci hore. Už aj.“
Dursleyovci mali na poschodí štyri izby: v jednej spávali strýko Vernon a teta Petunia, jedna bola pre hostí (zvyčajne v nej bývala sestra strýka Vernona Marge), v ďalšej spával Dudley a v tej poslednej mal hračky a ostatné haraburdy, ktoré sa mu nezmestili do detskej izby. Harry si sem vyniesol všetky veci z komory na jeden raz. Sadol si na posteľ a rozhliadal sa okolo seba. Takmer všetko, čo tu ležalo, bolo polámané alebo pokazené. Mesiac stará videokamera ležala na malom tanku, ktorým Dudley zrazil susedovie psa; v rohu izby bol Dudleyho prvý televízor, ktorému rozkopol obrazovku, keď zrušili jeho obľúbený program; bola tam veľká vtáčia klietka, kde kedysi býval papagáj, no Dudley ho raz odniesol do školy a vymenil za vzduchovku, ktorá zase ležala na polici s ohnutou hlavňou, lebo si na ňu Dudley sadol. Na ostatných policiach boli samé knihy. Jediné veci v miestnosti, ktoré vyzerali ako nedotknuté.
Zdola začul Dudleyho, ako ziape na mamu: „Ja ho tam nechcem... ja tú izbu potrebujem... nech odtiaľ zmizne...“
Harry si vzdychol a natiahol sa na posteľ. Ešte včera by dal neviemčo za to, aby tu mohol byť. Dnes by bol radšej v komore s listom, ako tu hore bez neho.
Na druhý deň sedeli všetci pri raňajkách akosi nezvyčajne ticho. Dudley bol stále v šoku. Hoci vrieskal, mlátil otca smeltinskou palicou, predstieral, že mu je zle, kopal mamu, šmaril svoju korytnačku cez sklenenú strechu skleníka, izbu späť nedostal. Harry si spomenul, čo sa dialo predchádzajúce ráno o takomto čase, a trpko ľutoval, že si list neotvoril hneď v hale. Strýko Vernon a teta Petunia hľadeli na seba temným pohľadom.
Keď prišla pošta, strýko Vernon, ktorý sa po celý čas usiloval správať k Harrymu milo, poveril Dudleyho, aby šiel po ňu. Počuli, ako ide halou a trieska bakuľou do všetkého, čo mu stojí v ceste. Odrazu zrevaclass="underline" „Má tu ďalší! ,Pán Harry Potter, Najmenšia izba, Privátna cesta 4...‘“
Strýko Vernon s priduseným výkrikom vyskočil z kresla a bežal do haly, s Harrym v pätách. Musel Dudleyho zvaliť na zem, aby mu list vytrhol, čo však nebolo jednoduché, lebo Harry naňho zozadu skočil a držal ho okolo krku. Asi po minúte úporného boja, keď sa každému z nich ušlo niekoľko rán smeltinskou bakuľou, strýko Vernon ledva lapajúc po dychu vstal a v ruke zvieral Harryho list.
„Choď do komory – teda, do svojej izby,“ dychčal na Harryho. „Dudley – aj ty – len pekne choď.“
Harry sa prechádzal sem a tam po svojej novej izbe. Niekto vie, že sa presťahoval z komory sem hore. A vie aj to, že prvý list nedostal. Znamená to, že sa pokúsi doručiť mu ďalší? Tentoraz zariadi všetko tak, aby sa to podarilo. Dostal nápad.
Na druhý deň zazvonil Harrymu o šiestej ráno Dudleyho opravený budík. Rýchlo ho zaklapol a v tichosti sa obliekol. Nesmie Dursleyovcov zobudiť. Zakrádal sa potme dolu schodmi.
Chcel počkať poštára na rohu Privátnej cesty a zmocniť sa listov pre dom číslo 4 ako prvý. Keď sa po prstoch zakrádal halou smerom k vchodovým dverám, srdce mu divo búšilo...
„AUUU!“
Harry vyskočil. Na rohožke zvnútra predo dvermi ležalo čosi veľké a mľandravé – čosi živé!
Na poschodí sa rozsvietili svetlá a Harry na svoj úžasu zistil, že to obrovské, mľandravé čosi bola strýkova tvár. Strýko Vernon ležal v spacom vaku pri dverách, aby zabránil Harrymu uskutočniť to, na čo sa práve chystal. Asi polhodinu na Harryho vrieskal a potom mu kázal, aby mu šiel urobiť šálku čaju. Harry sa skormútený odvliekol do kuchyne, a keď sa vrátil s čajom, strýko Vernon mal už poštu na kolenách. Harry si všimol tri listy, adresa na každom z nich bola napísaná zeleným atramentom.
„Chcem...“ začal, no strýko Vernon mu listy roztrhal priamo pred očami.
V ten deň nešiel strýko Vernon do práce. Zostal doma a zaklincoval poštovú medzierku vo dverách.
„Vieš,“ vysvetľoval tete Petunii s plnými ústami klincov, „ak sa im to nepodarí doručiť, vzdajú to.“
„Tým by som si nebola taká istá, Vernon.“ „Títo ľudia rozmýšľajú veľmi čudne, Petunia, celkom inak ako my dvaja,“ upokojoval ju strýko Vernon a udrel po klinci kúskom ovocnej torty, ktorý mu teta Petunia práve podala.
V piatok prišlo Harrymu až dvanásť listov. Keďže neprešli otvorom na poštu, niekto ich prestrčil štrbinou popod dvermi a niekoľko z nich dokonca pretlačil poza okienko v kúpeľni na prízemí.
Strýko Vernon opäť zostal doma. Najprv všetky listy spálil, potom vzal klince a kladivo a zaklincoval medzery okolo vchodových i zadných dverí, takže nikto nemohol vyjsť z domu von. Pri práci si pospevoval a pri každom, i tom najnepatrnejšom zvuku sa strhol.
V sobotu sa mu celá situácia vymkla z rúk. Dvadsaťštyri listov pre Harryho sa dostalo do domu tak, že ich ktosi po jednom zroloval a nastrkal do dvoch tuctov vajec, ktoré nanajvýš zmätený mliekár podal tete Petunii cez obývačkové okno. Rozzúrený strýko Vernon telefonoval na poštu i do mliekární a pokúšal sa nájsť niekoho, komu by vynadal. Teta Petunia zatiaľ listy zničila v kuchynskom drviči odpadkov.
„Komu môže na tebe tak strašne záležať?“ pýtal sa Dudley nechápavo Harryho.
V nedeľu ráno, keď si strýko Vernon sadol k raňajkám, vyzeral síce unavene a dosť nezdravo, no žiaril šťastím.
„V nedeľu pošta predsa nechodí,“ vyhlásil bodro a natieral si marhuľový džem na noviny, „nijaké poondiate listy...“
V tej chvíli čosi zasvišťalo dolu komínom a trafilo ho to zozadu do hlavy. Vzápätí z kozuba sťa guľky z pištole povyskakovalo tridsať či štyridsať listov. Dursleyovci zohli hlavy, no Harry vyskočil a pokúšal sa aspoň jeden uchytiť...
„Von! VON!“
Strýko Vernon schmatol Harryho okolo pása a vyniesol ho do haly. Keď z kuchyne vybehli aj teta Petunia a Dudley, chrániac si tvár rukami, strýko Vernon zaplesol dvere. Počuli, ako do miestnosti vletujú ďalšie listy, narážajú do stien a padajú na dlážku.
„Dobre ma počúvajte,“ zavrčal strýko Vernon. Usiloval sa rozprávať potichu, no pritom si oboma rukami vytrhával veľké chumáče fúzov. „O päť minút nech ste všetci pripravení. Odchádzame. Zbaľte si niečo na oblečenie. Bez odvrávania!“
S chýbajúcou polovicou fúzov vyzeral nebezpečne a nik sa mu neodvážil odporovať. O desať minút sa už predierali pomedzi zabarikádované dvere, nasadli do auta a uháňali smerom k diaľnici. Dudley na zadnom sedadle posmrkával. Otec mu vylepil zaucho, keď mu chcel zabrániť, aby si do športového vaku pribalil aj televízor, videorekordér a počítač.
Viezli sa chvíľu. Viezli sa celú večnosť. Dokonca ani teta Petunia sa neodvážila opýtať sa, kam idú. Strýko Vernon z času na čas prudko otočil volantom a chvíľu sa viezli opačným smerom.
„Musíme sa ich striasť,“ bľabotal ako vo vytržení vždy, keď to urobil.
Nezastavili ani raz, aby sa najedli či napili. Keď padla noc, Dudley začal zavýjať. V živote nemal takýto zlý deň. Bol hladný, zmeškal svojich päť obľúbených televíznych programov a ešte nikdy sa nemusel tak dlho zaobísť bez toho, aby nevyhodil do vzduchu votrelca v počítači.
Napokon strýko Vernon zastal pred ošarpaným hotelom na predmestí nejakého veľkého mesta. Dudleyho a Harryho ubytovali v izbe s manželskými posteľami a vlhkými, zatuchnutými perinami. Dudley chrápal, no Harry nespal, sedel na okennom parapete, hľadel na svetlá okoloidúcich áut a premýšľal...
Na druhý deň ráno mali na raňajky stuchnuté obilné vločky a hrianky so studenými zaváranými paradajkami. Práve dojedali, keď k ich stolu podišla majiteľka hotela: