„Prepáčte, je niekto z vás pán Potter? Takýchto mám na recepcii asi sto.“
Ukázala im obálku, na ktorej bolo zeleným atramentom napísané:
Pán Potter
izba 17
Hotel s výhľadom na koľajnice
Cotework
Harry načiahol ruku za listom, no strýko Vernon mu po nej plesol. Recepčná sa nestačila čudovať.
„Ja ich prevezmem,“ povedal strýko Vernon, rýchlo vstal a vypochodoval z reštaurácie za majiteľkou hotela.
„Nebolo by lepšie, keby sme sa vrátili domov?“ nesmelo sa spýtala teta Petunia o niekoľko hodín neskôr, no strýko Vernon akoby ju nepočul. Nik z nich netušil, čo má v úmysle. Zaviezol ich do stredu lesa, vystúpil, rozhliadol sa, pokrútil hlavou, znova nastúpil a opäť pokračovali v ceste. To isté sa opakovalo uprostred pooraného poľa, v polovici visutého mosta i na samom vrchu viacpodlažných garáží.
„Ocko sa zbláznil, však?“ opýtal sa Dudley tety Petunie odovzdane. Strýko Vernon zaparkoval na pobreží, zamkol ich v aute a niekam sa vyparil.
Rozpršalo sa. Na strechu auta padali veľké dažďové kvapky. Dudley začal fňukať.
„Je pondelok,“ povedala svojej mame. „Dnes dávajú Xenu... Chcem zostať na noc niekde, kde je televízor.“
Pondelok. Harrymu odrazu zišlo čosi na um. Ak bol dnes pondelok – a na Dudleyho sa v tomto dalo spoľahnúť, vždy vedel, aký je deň podľa toho, čo dávali v televízii – tak potom zajtra, v utorok, má jedenásť rokov. Na narodeniny síce nikdy nedostáva nejaké veľké dary – minulý rok, napríklad, mu Dursleyovci darovali vešiak a pár starých strýkových ponožiek. No i tak, človek predsa nemáva jedenásť každý deň.
Keď sa strýko Vernon vrátil, usmieval sa. Niesol dlhý, tenký balíček, a keď sa ho teta Petunia pýtala, čo kúpil, neodpovedal jej.
„Našiel som skvelé miesto!“ vykríkol. „Ideme! Všetci von!“
Vonku bolo veľmi chladno. Strýko Vernon ukazoval na čosi, čo vyzeralo ako veľký útes uprostred mora. Vysoko na ňom bola učupená tá najúbohejšia chatrč, akú si len viete predstaviť.
„Na dnešnú noc hlásia búrky!“ zvolal strýko Ver non radostne a tleskol rukami. „A tento pán bol taký láskavý a požičal nám svoj čln!“
Prišuchtal sa k nim akýsi bezzubý starý chlap a so škodoradostným úškrnom ukazoval na polorozpadnutý čln nadskakujúci na sivastej vode.
„Zohnal som niečo pod zub,“ oznámil im strýko Vernon, „takže, všetci na palubu!“
V člne bola hrozná zima. Za krk im striekala ľadová morská voda a dážď a do tváre im šľahal mrazivý vietor. Po niekoľkých hodinách doplávali k útesu, strýko Vernon ich viedol hore k polorozpadnutému domcu a celou cestou sa šmýkali a padali.
Vnútrajšok chatrče bol hrozný. Neuveriteľne to tam zapáchalo po morských riasach, v škárach drevených stien skuvíňal vietor, kozub bol vlhký a prázdny. Boli tam len dve miestnosti.
Ukázalo sa, že poživeň, ktorú strýko Vernon zadovážil, tvoria štyri balíčky zemiakových lupienkov a štyri banány. Strýko Vernon sa pokúsil zapáliť oheň v krbe, no prázdne obaly od lupienkov len dymili a krútili sa.
„Zišli by sa nejaké listy,“ povedal rozšafne.
Mal veľmi dobrú náladu. Zjavne si myslel, že nik nemá šancu nájsť ich tu a uprostred búrky im doručiť poštu. Harry s ním v kútiku duše súhlasil, no táto skutočnosť ho veru vôbec netešila.
Keď sa zotmelo, vôkol nich vypukla sľubovaná búrka. Vysoké vlny omývali steny chatrče a neľútostný vietor bičoval vetché okná. Teta Petunia našla v druhej miestnosti niekoľko plesnivých prikrývok a ustlala Dudleymu na pohovke, prežratej molami. Ona i strýko Vernon sa uložili do rozheganej postele vo vedľajšej miestnosti a Harryrnu nezostávalo nič iné, len si nájsť nejaký mäkší kúsok dlážky a schúliť sa pod tou najtenšou a najdotrhanejšou prikrývkou, čo zostala.
V noci vyčíňala búrka čoraz silnejšie. Harry nemohol zaspať. Triasol sa na celom tele, neustále sa prevracal a usiloval sa nájsť si čo najpohodlnejšiu polohu, v žalúdku mu škvŕkalo od hladu. Okolo polnoci už burácajúce hromy prehlušovali Dudleyho chrápanie. Na svietiacom displeji hodiniek, ktoré mal Dudley na tučnej ruke, čo mu visela z pohovky, videl, že je jedenásť hodín desať minút. Ležal a pozoroval, ako sekundová ručička poskakuje čoraz bližšie k jeho narodeninám, a rozmýšľal, kde sa asi teraz nachádza autor všetkých tých listov.
Ešte päť minút. Harrymu sa zdalo, že vonku čosi zaprašťalo. Modlil sa, aby sa strecha chatrče neprevarila, aj keď by im potom možno bolo o niečo teplejšie. Už len štyri. Keď sa vrátia domov na Privátnu cestu, bude tam hádam toľko listov, že sa mu podarí nepozorovane jeden uchmatnúť.
Už len tri minúty. Že by to more tak silno plieskalo o skalu? A (už len dve minúty) čo ten čudný praskajúci zvuk? Že by sa skala pod nimi začala rozpadávať?
Už len minúta a bude mať jedenásť. Tridsať sekúnd... dvadsať... desať... deväť – čo keby zobudil Dudleyho, len tak, aby ho naštval – tri... dva... jeden...
PRÁSK.
Celá chatrč sa prudko zatriasla, Harry sa posadil a uprene hľadel na dvere. Ktosi stál vonku a klopal na ne.
4
Správca lesov, lúk a hájov
TREESK. Opäť sa s nimi všetko zatriaslo. Dudley sa strhol.
„Kde je to delo?“ opýtal sa hlúpo.
Za nimi sa ozvala rana a do miestnosti vpadol strýko Vernon. V rukách zvieral pušku – teraz už vedeli, čo mal v tom dlhom, tenkom balíčku, ktorý niesol so sebou.
„Kto je tam?!“ zreval. „Varujem vás – som ozbrojený!“
Chvíľu bolo ticho. A potom...
PRÁSK!
Čosi vrazilo do dverí takou silou, že vyleteli z pántov a s ohlušujúcim rachotom treskli na zem.
Tam, kde boli doteraz dvere, stál obrovský chlap. Celú tvár mu zakrývala dlhá, strapatá štica vlasov a pochlpená brada, a z toho všetkého ako dva chrobáčiky vykúkali dve lesklé očká.
Obor sa zhrbil, no hlavou sa i tak dotýkal stropu chatrče, a vteperil sa dnu. Zohol sa. Schmatol dvere a bez problémov ich vsadil naspäť. Búrka vonku akoby trochu utíchla. Obor sa otočil a pozeral sa na nich.
„Šak mi niekto z vás urobí čaj? Terigám sa sem celú večnosť...“
Odpochodoval k pohovke, na ktorej sedel Dudley, od strachu celý zelený.
„Uhni, tučko,“ povedal.
Dudley zapišťal a utekal sa skryť za mamu, ktorá sa celá vydesená krčila za strýkom Vernonom.
„Á, tu si, Harry!“ zvolal obor.
Harry sa zahľadel do hrôzostrašnej tváre a všimol si, že lesklé čierne chrobáčiky, ktoré mal obor namiesto očí, sa naňho usmievajú.
„Keď som ťa videl naposledy, bol si celkom malý drobec,“ povedal obor. „Vyzeráš, namojdušu, ako tvoj tatko, len oči máš mamkine.“
Z úst strýka Vernona sa vydral priškrtený pazvuk.
„Žiadam vás, pane, aby ste okamžite odišli,“ riekol. „Vnikli ste sem neoprávnene!“
„Drž klapačku, pajác nafúkaný,“ uzemnil ho obor. Nahol sa ponad operadlo pohovky, vytrhol strýkovi Vernonovi z rúk pušku, bez mimoriadnej námahy mu urobil na hlavni uzol, akoby bola z gumy, a šmaril ju do rohu miestnosti.
Strýko Vernon vydal zvuk podobný piskotu práve pristúpenej myši.
„Ozaj, Harry,“ pokračoval obor a prestal si Dursleyovcov všímať, „všetko najlepšie k narodkám. Niečo pre teba mám – asi som si na to sadol, no chutiť by mala aj tak.“
Z vnútorného vrecka čierneho zvrchníka vytiahol preliačenú škatuľu. Harry ju trasúcimi sa rukami otvoril. Vnútri bola veľká, lepkavá čokoládová torta a na nej zelenou cukrovou polevou napísané Harrymu všetko najlepšie.