„Ten je v podstate veľmi jasný,“ pokračoval Dumbledore. „Na tvoj účet v Gringottbanke pribudne značné množstvo zlata a zdedíš všetky Siriusove osobné veci. Trochu problematická časť dedičstva je…“
„Jeho krstný otec je mŕtvy?“ nahlas sa spýtal strýko Vernon. Dumbledore i Harry sa obrátili k nemu. Pohár s medovinou Vernonovi dosť vytrvalo ťukal do hlavy a on sa ho pokúšal odstrčiť. „Je mŕtvy? Jeho krstný otec?“
„Áno,“ odvetil Dumbledore. Nepýtal sa Harryho, prečo to nepovedal Dursleyovcom. „Náš problém,“ ďalej hovoril Harrymu, akoby ich Vernon ani nebol prerušil, „je v tom, že Sirius ti zanechal aj dom číslo dvanásť na Grimmauldovom námestí.“
„On zdedil dom?“ chamtivo zvolal strýko, malé očká sa mu ešte zúžili, ale nikto mu neodpovedal.
„Môžete ho naďalej používať ako hlavný stan,“ rýchlo vyhlásil Harry. „Mne je to jedno. Môžete si ho nechať, ja ho naozaj nechcem.“ Keby sa tomu dalo vyhnúť, Harry už nikdy nechcel vojsť do domu na Grimmauldovom námestí. Pomyslel si, že by ho večne mátala spomienka na Siriusa, ako sa potuluje po tmavých zatuchnutých miestnostiach sám, uväznený v dome, z ktorého tak zúfalo chcel odísť.
„To je veľkodušné,“ ocenil Harryho rozhodnutie Dumbledore. „My sme sa však dočasne z budovy vysťahovali.“
„Prečo?“
Dumbledore si nevšímal hundranie strýka Vernona, ktorého neodbytný pohár medoviny teraz už rázne udieral do hlavy. „Podľa záväznej rodinnej tradície sa dom odovzdáva po priamej línii ďalšiemu mužskému dedičovi menom Black. Sirius bol posledný z rodu, pretože jeho mladší brat Regulus zomrel skôr ako on a obaja boli bezdetní. Kým jeho testament jasne stanovuje, že chce, aby si dom dostal ty, napriek tomu je možné, že na dome spočíva nejaká kliatba alebo kúzlo, ktoré zabezpečuje, aby nepatril nikomu, kto nie je čistokrvný.“
V Harryho mysli sa živo vynoril vrieskajúci a prskajúci portrét Siriusovej matky v hale domu číslo dvanásť na Grimmauldovom námestí. „O to sa stavím,“ povedal.
„Jasne. A ak také čaro existuje, vlastníctvo domu pravdepodobne prejde na najstaršieho Siriusovho žijúceho príbuzného, čo by znamenalo na jeho sesternicu Bellatrix Lestrangeovú.“
Bez toho, aby si Harry uvedomil, čo robí, vyskočil. Ďalekohľad a tenisky sa mu z kolien rozleteli po zemi. Bellatrix Lestrangeová, Siriusova vrahyňa, má zdediť jeho dom?
„Nie,“ vyhlásil.
„Nuž, samozrejme, aj my by sme boli radi, keby ho nedostala,“ pokojne súhlasil Dumbledore. „Situácia je komplikovaná. Nevieme, napríklad, či kúzlo neodhaliteľnosti, ktoré sme my uvalili na dom, teraz, keď už nie je vlastníkom Sirius, pretrvá. Je možné, že každú chvíľu sa na prahu zjaví Bellatrix. Prirodzene, museli sme sa vysťahovať aspoň dovtedy, kým sa situácia nevyjasní.“
„No ako chcete zistiť, či ho smiem vlastniť?“
„Našťastie, existuje jednoduchá skúška,“ povedal Dumbledore.
Postavil prázdny pohár na malý stolík vedľa svojho kresla, ale kým stihol pokračovať, strýko Vernon vykríkoclass="underline" „Zbavte nás tých otravných pohárov!“
Harry sa obzrel. Všetci traja Dursleyovci si rukami zakrývali hlavy, lebo poháre sa im odrážali od lebiek a ich obsah poletoval po izbe.
„Och, prepáčte,“ zdvorilo sa ospravedlnil Dumbledore a znova zdvihol prútik. Všetky tri poháre zmizli. „Viete, patrilo by sa, aby ste sa z nich napili.“
Hrozilo, že strýko Vernon vybuchne a odsekne niečo nepríjemné, no napokon sa iba zaboril medzi vankúše k tete Petunii a Dudleymu a nepovedal nič, nespúšťajúc prasacie očká z Dumbledorovho prútika.
„Vieš,“ Dumbledore sa znova otočil k Harrymu a hovoril, akoby ich Vernon neprerušil, „ak si zdedil dom, zdedil si aj…“
Mihol prútikom po piaty raz. Ozvalo sa hlasné puknutie a zjavil sa domáci škriatok s rypákom namiesto nosa, obrovskými netopierími ušami a velikánskymi krvou podliatymi očami a krčil sa na dursleyovskom huňatom koberci, zamotaný do špinavých handier. Teta Petunia zvreskla, až vlasy dupkom vstávali – do jej domu jakživ nevstúpilo niečo také špinavé. Dudley zdvihol z podlahy veľké ružové nohy a držal ich takmer nad hlavou, akoby si myslel, že mu ten tvor môže prebehnúť po pyžamových nohaviciach, a strýko Vernon zrevaclass="underline" „Čo to, dopekla, je?!“
„Kreachera,“ dokončil Dumbledore.
„Kreacher nebude, Kreacher nebude, Kreacher nebude!“ škriekal domáci škriatok rovnako nahlas ako strýko Vernon, dupotal dlhými hrčovitými chodidlami a ťahal sa za uši. „Kreacher patrí slečne Bellatrix, ó, áno, Kreacher patrí Blackovcom, Kreacher chce svoju novú paniu, Kreacher nebude slúžiť tomu faganovi Potterovi, nebude, nebude…“
„Ako vidíš, Harry,“ povedal Dumbledore nahlas, aby prekričal škriatkovo neprestajné nebude, nebude, nebude, „Kreacher prejavuje istú neochotu prejsť do tvojho vlastníctva.“
„To je mi jedno,“ povedal Harry a znechutene zazrel na zvíjajúceho sa a dupotajúceho domáceho škriatka. „Ja ho nechcem.“
„Nebudem, nebudem, nebudem, nebudem…“
Harry hľadel na Dumbledora. Vedel, že nemôžu dovoliť Kreacherovi odísť k Bellatrix Lestrangeovej, ale predstava, že by ho vlastnil on, že by bol zodpovedný za tvora, ktorý zradil Siriusa, bola odporná.
„Prikáž mu niečo,“ vyzval Harryho Dumbledore. „Ak prešiel do tvojho vlastníctva, musí poslúchnuť. Ak nie, treba vymyslieť nejaký iný spôsob, aby sa nedostal k pokrvnej príbuznej.“
„Nebudem, nebudem, nebudem, NEBUDEM!“
Kreacher zvýšil hlas až natoľko, že vrieskal. Harrymu nezišlo na um nič iné iba: „Kreacher! Buď ticho!“
Chvíľu sa zdalo, že sa Kreacher zadusí. Chytil sa za hrdlo a ústa sa mu ešte stále zúrivo pohybovali, oči mal vyvalené. Po niekoľkých sekundách horúčkovitého pregĺgania sa vrhol tvárou na koberec (teta Petunia zakvílila) a rukami a nohami mlátil do dlážky v divom, ale tichom záchvate.
„Tak! To veci zjednodušuje,“ veselo sa ozval Dumbledore. „Zdá sa, že Sirius vedel, čo robí. Si právoplatným majiteľom domu číslo dvanásť na Grimmauldovom námestí i Kreachera.“
„Musím… musím si ho nechať?“ spýtal sa Harry zdesene, keď sa mu Kreacher zvíjal pri nohách.
„Ak nechceš, nemusíš,“ vravel Dumbledore. „Ak ti môžem niečo navrhnúť – pošli ho do Rokfortu. Môže tam pracovať v kuchyni. Ostatní domáci škriatkovia tam na neho môžu dozrieť.“
„Áno,“ odľahlo Harrymu, „urobím to. Kreacher, chcem, aby si išiel do Rokfortu a pracoval tam v kuchyniach s ostatnými domácimi škriatkami.“
Kreacher, ktorý teraz ležal na chrbte a ruky a nohy vytŕčal do vzduchu, vyvrátil oči na Harryho, venoval mu pohľad plný hlbokého odporu a po ďalšom puknutí zmizol.
„Dobre,“ povedal Dumbledore. „Je tu ešte otázka hipogrifa Hrdozobca. Od Siriusovej smrti sa oňho stará Hagrid, ale Hrdozobec je teraz tvoj, takže, ak by si to chcel zariadiť nejako inak…“
„Nie,“ ihneď zareagoval Harry, „môže zostať u Hagrida. Myslím, že Hrdozobec bude radšej.“
„Hagrid sa poteší,“ usmial sa Dumbledore. „Tešil sa, že sa s Hrdozobcom znova stretol. Mimochodom, rozhodli sme sa, že v záujme Hrdozobcovej bezpečnosti ho zatiaľ prekrstíme na Suchoperutníka, hoci pochybujem, že by ministerstvo prišlo na to, že je to hipogrif, ktorého kedysi odsúdili na smrť. Harry, kufor máš zbalený?“
„No….“
„Pochyboval si, že prídem,“ bystro poznamenal Dumbledore.
„Idem sa dobaliť,“ rýchlo odvetil Harry a dvíhal zo zeme ďalekohľad a tenisky.
Trvalo mu vyše desať minút, kým pozháňal všetko potrebné. Nakoniec sa mu podarilo vytiahnuť spod postele neviditeľný plášť, zatvoril vrchnák na pohári s farbumeniacim atramentom, vtlačil do kufra kotlík a napokon kufor zavrel. Potom ho vzal do jednej ruky, klietku s Hedvigou do druhej a šiel dolu.