Harry každú chvíľu pozeral na veľké nástenné hodiny. Zdalo sa mu, že sa pohybujú o polovicu pomalšie ako normálne hodiny. Žeby ich Snape začaroval? Nemôže tu predsa byť iba pol hodiny… hodinu… hodinu a pol…
Keď hodiny ukazovali pol jednej, začalo mu škvŕkať v žalúdku. Snape, ktorý za celý čas, odkedy zadal Harrymu úlohu, neprehovoril, napokon desať minút po jednej zdvihol hlavu.
„Myslím, že to bude stačiť,“ povedal chladne. „Označte miesto, pokiaľ ste prišli. Budete pokračovať na budúcu sobotu o desiatej.“
„Áno, pane.“
Harry bez kontroly zastrčil do škatuľky ohnutú kartičku a ponáhľal sa k dverám, kým si to Snape nerozmyslí, bežal hore kamennými schodmi a natŕčal uši, či nezačuje nejaké zvuky zo štadióna, ale všade bolo ticho… takže už je po zápase…
Váhal, či vojsť do plnej Veľkej siene, no potom vybehol hore mramorovým schodiskom, lebo chrabromilské družstvo, či už vyhralo, alebo prehralo, zvyčajne oslavovalo alebo smútilo vo vlastnej klubovni.
„Quid agis?“ opatrne zahlásil Tučnej panej a bol zvedavý, čo nájde dnu.
Z jej výrazu sa nedalo nič vyčítať, lebo odpovedala: „Uvidíš.“
A prehupla sa dopredu.
Z diery za ňou sa ozval rev. Harry zostal stáť s otvorenými ústami, keď decká pri pohľade naňho začali vrieskať a niekoľko rúk ho vtiahlo do miestnosti.
„Vyhrali sme!“ reval Ron, skočil pred Harryho a mával strieborným pohárom. „Vyhrali sme! Štyristopäťdesiat ku sto štyridsiatim! Vyhrali sme!“
Harry sa obzeral. Bežala k nemu Ginny, celá rozžiarená, a hodila sa mu okolo krku. Bez rozmýšľania, bez toho, že by si to bol plánoval, bez obáv, že na nich pozerá päťdesiat ľudí, ju Harry pobozkal.
Po dlhej chvíli – možno to bolo aj pol hodiny – alebo aj niekoľko slnkom zaliatych dní – sa od seba odtrhli. V miestnosti nastalo ticho. Potom niekoľkí obdivne zahvízdali a ozval sa nervózny chichot. Harry sa pozrel ponad Ginninu hlavu a videl, že Dean Thomas drží v ruke rozbitý pohár a Romilda Vanová sa tvári, akoby išla niečo hodiť. Hermiona sa usmievala, ale Harryho oči hľadali Rona. Nakoniec ho našiel – stále držal v rukách pohár a tváril sa tak, akoby ho práve niekto udrel palicou po hlave. Na zlomok sekundy pozreli na seba, potom Ron nepatrne kývol hlavou, čo si Harry vyložil ako: „No keď musíš.“
Tvor v jeho hrudi víťazoslávne zreval, Harry sa usmieval na Ginny a bez slov ukázal na portrétovú dieru. Účelom dlhej prechádzky po areáli – keď im naň zvýši čas – mal byť rozbor zápasu.
25
Vypočuté proroctvo
To, že Harry Potter chodí s Ginny Weasleyovou, zaujímalo veľa ľudí, predovšetkým dievčatá, no on sám bol v nasledujúcich týždňoch opäť odolný voči klebetám a šťastný. Napokon, bola to veľmi príjemná zmena. Tentoraz o ňom rozprávali v súvislosti s niečím, čo mu spôsobuje také šťastie, ako si už dávno nepamätal, a nie preto, že sa zaplietol do nejakej hrôzostrašnej udalosti súvisiacej s čiernou mágiou.
„Človek by si myslel, že ľudia majú na klebetenie aj lepšie témy,“ vyhlásila Ginny. Sedela na zemi v klubovni opretá o Harryho nohy a čítala Denného Proroka. „Tri útoky dementorov za týždeň, a Romilda Vanová sa ma spýta, či je to pravda, že máš na hrudi vytetovaného hipogrifa.“
Ron s Hermionou sa rozosmiali na celé kolo. Harry ich ignoroval.
„Čo si jej povedala?“
„Povedala som, že tam máš uhorského chvostorožca,“ usmiala sa Ginny a lenivo prevrátila stránku novín. „Vyzerá to frajerskejšie.“
„Ďakujem,“ uškŕňal sa Harry. „A čo si povedala, čo má vytetované Ron?“
„Pygmejského chumkáča, ale nepovedala som kde.“
Ron sa mračil, zato Hermiona sa váľala od smiechu.
„Len si dajte pozor,“ varovne ukazoval na Harryho a Ginny. „To, že som vám dal dovolenie, neznamená, že ho nemôžem zrušiť…“
„Tvoje dovolenie!“ pohŕdavo vyprskla Ginny. „Odkedy mi ty udeľuješ dovolenia? Mimochodom, ty sám si povedal, že si radšej, keď je to Harry než Michael alebo Dean.“
„Áno, som,“ hundral si popod nos Ron. „Len aby ste sa nezačali oblizovať na verejnosti…“
„Ty odporný pokrytec! A čo ty a Lavender? Vrhali ste sa na seba po celej škole!“ pripomenula mu Ginny.
No keď prišiel jún, ani si veľmi nevyskúšali Ronovu toleranciu, lebo Harry a Ginny mohli spolu tráviť čoraz menej času. Blížili sa Ginnine VČÚ a do noci sa musela učiť. Y jeden taký večer, keď sa utiahla do knižnice a Harry sedel v klubovni pri okne a mal dokončovať domácu úlohu z herbológie, no v skutočnosti si v duchu znova premietal šťastné chvíle, ktoré cez obed strávil s Ginny pri jazere, si Hermiona sadla medzi neho a Rona s nepríjemne cieľavedomým výrazom v očiach.
„Chcem sa s tebou rozprávať, Harry.“
„O čom?“ podozrievavo sa spýtal Harry. Iba predchádzajúci deň mu Hermiona vyčítala, že odpútava Ginny od učenia, keď sa musí pripravovať na skúšky.
„O takzvanom Polovičnom Princovi.“
„Och, už zase?“ zastonal. „Nemohla by si s tým, prosím ťa, prestať?“
Neodvážil sa vrátiť do núdzovej miestnosti po knihu a podľa toho aj utrpel jeho výkon na elixíroch (hoci Slughorn, ktorý mu Ginny schvaľoval, to s humorom pripisoval Harryho zaľú-benosti). No Harry si bol istý, že Snape sa určite nevzdal nádeje a striehne na vhodný okamih, kedy dostane do rúk Princovu knihu, preto sa rozhodol nechať ju tam.
„Nenechám to tak,“ rozhodne vyhlásila Hermiona. „Pokúšala som sa zistiť, kto by mohol mať takého koníčka a vymýšľať zaklínadlá čiernej mágie…“
„On to nemal ako koníčka…“
„On, on… kto hovorí, že je to on?“
„Veď už sme to preberali,“ nahnevane ju odbil Harry. „Princ, Hermiona, Princ!“
„Správne!“ Hermione na lícach vyskočili červené fľaky. Vytiahla z vrecka veľmi starý výtlačok novín a plesla ho na stôl pred Harryho. „Pozri na to! Pozri na ten obrázok!“
Harry zobral rozpadávajúci sa kúsok papiera a hľadel na vekom ožltnutú pohybujúcu sa fotografiu. Ron sa naklonil k nemu, aby sa pozrel tiež. Na obrázku bolo chudé, asi pätnásťročné dievča. Nebola pekná, vyzerala zároveň nahnevane a mrzuto, mala hrubé obočie a dlhú bledú tvár. Pod fotografiou bolo napísané: Eileen Princová, kapitánka rokfortského pľuvadlíkového družstva.
„No a?“ spýtal sa Harry a preletel krátku správu, ku ktorej obrázok patril. Bol to dosť nudný článok o medziškolskej súťaži.
„Volala sa Eileen Princová, Harry. Princová.“
Pozreli na seba a Harry si uvedomil, čo mu tým chce Hermiona povedať. Rozosmial sa.
„V žiadnom prípade.“
„Čo?“
„Ty si myslíš, že ona bola Polovičný Princ…? Ale no tak.“
„A prečo nie? Harry, v čarodejníckom svete nie sú nijakí skutoční princovia! Je to buď prezývka, alebo vymyslený titul, ktorý si niekto vybral, alebo by to mohlo byť jeho skutočné meno, nie? Počúvaj! Ak, povedzme, bol jej otec čarodejník s priezviskom Princ, a jej matka bola mukel, tým by vlastne bola napoly Princ!“
„Áno, veľmi vynachádzavé, Hermiona…“
„Ale bolo by to tak! Možno bola hrdá na to, že je spolovice Princ.“
„Počuj, Hermiona, hovorím ti, že to nie je dievča. Jednoducho to viem.“
„V skutočnosti si nemyslíš, že by dievča na také niečo mohlo byť dosť múdre,“ nahnevane povedala Hermiona.
„Ako by som si mohol po piatich rokoch strávených vedľa teba myslieť, že dievčatá nie sú múdre?“ spýtal sa Harry, ktorého to podpichlo. „Tu ide o spôsob, akým píše. Ja jednoducho viem, že Princ bol chalan, rozoznám to. S tým nemá nijaké dievča nič spoločné. Kde si to vlastne vzala?“