„Žiaľ, ten pejo, pardon, kentaur o kartomancii nevie nič. Pýtala som sa ho ako veštec veštca, či aj on cíti vzdialené vibrácie blížiacej sa katastrofy? No zrejme sa na mne zabával. Áno, zabával!“
Hystericky zvyšovala hlas a Harry pocítil silný závan sherry, hoci fľašky už pri sebe nemala.
„Možno ten kôň počul, ako ľudia hovoria, že som nezdedila schopnosti svojej pra-prababičky. Žiarlivci tie klebety šírili celé roky. Dovolil by mi Dumbledore učiť v tejto významnej škole, vkladal by do mňa toľké roky dôveru, keby som sa neosvedčila?“
Harry čosi nejasne zamumlal.
„Veľmi dobre si pamätám na prvý pohovor u Dumbledora,“ pokračovala profesorka Trelawneyová hrdelným tónom. „Hlboko som naňho zapôsobila, hlboko… Ubytovala som sa u Kančej hlavy, čo ti, mimochodom, neodporúčam – ploštice, chlapče zlatý – lenže nemala som dosť financií. Dumbledore bol taký pozorný, že ma tam navštívil v mojej izbe. Vypytoval sa ma… musím povedať, že najprv sa zdalo, že nie je naklonený vešteniu… a pamätám sa, že som sa začala cítiť trochu čudne, lebo v ten deň som toho veľa nezjedia… ale potom…“
Teraz Harry po prvý raz dával pozor, lebo vedel, čo sa stalo potom: profesorka Trelawneyová predniesla proroctvo, ktoré zmenilo celý jeho život, proroctvo o ňom a o Voldemortovi.
„… ale vtedy nás surovo vyrušil Severus Snape!“
„Čo?“
„Áno, za dverami nastal rozruch, rozleteli sa a stál tam ten dosť drsný barman so Snapom, ktorý čosi bľabotal, že si pomýlil smer, hoci pamätám sa, ako som si vtedy pomyslela, že ho pristihli pri načúvaní za dverami – vieš, aj on vtedy hľadal miesto a určite chcel získať nejaké tipy. No potom, vieš, mi Dumbledore oveľa ochotnejšie dal to miesto a nemôžem sa tomu ubrániť, Harry, ale myslím, že to bolo preto, lebo ocenil ten zarážajúci kontrast medzi mojím skromným vystupovaním a tichým talentom v porovnaní s vtieravým, bezohľadným mladým mužom, ktorý zrejme počúval pri kľúčovej dierke… Harry?“
Obzrela sa, lebo až teraz si uvedomila, že Harry už nie je pri nej, že zastal a stojí asi tri metre od nej.
„Harry?“ opakovala neisto.
Možno bol biely v tvári, keď sa profesorka tvárila tak znepokojene a vyľakane. Harry stál ako skamenený a jedna za druhou sa v ňom prevaľovali vlny šoku a zastierali všetko okrem informácie, o ktorej tak dlho nevedel…
To Snape vypočul proroctvo. To Snape doniesol správu o proroctve Voldemortovi. Snape a Peter Pettigrew poslali Voldemorta za Lily a Jamesom a ich synom…
Teraz Harrymu na ničom inom nezáležalo.
„Harry?“ znova ho oslovila profesorka Trelawneyová. „Harry… myslela som, že ideme spolu za riaditeľom.“
„Vy zostaňte tu,“ cez meravé pery precedil Harry.
„Ale, drahý môj… chcela som mu povedať, ako ma napadli v núdzovej…“
„Vy zostaňte tu!“ nahnevane zopakoval Harry.
Vyzerala vyľakane a Harry prebehol popri nej, zabočil za roh do Dumbledorovej chodby, kde stála na stráži osamelá kamenná obluda. Harry vykríkol heslo a vybehol hore točitým schodiskom, berúc schody po troch. Na Dumbledorove dvere nezaklopal, búchal na ne a pokojný hlas ho vyzvaclass="underline" „Ďalej,“ až potom, keď Harry vtrhol dnu.
Fénix Félix sa obzrel a v jasných čiernych očiach sa mu odrážalo zlaté svetlo slnka zapadajúceho za oknom. Dumbledore stál pri okne, hľadel na areál a v rukách držal dlhý čierny cestovný plášť.
„Harry, sľúbil som ti, že môžeš ísť so mnou.“
Harry chvíľu nechápal. Rozhovor s profesorkou Trelawneyovou mu vytlačil z mysle všetko ostatné a mozog mu pracoval akosi pomaly.
„Ísť… s vami…?“
„Pravdaže, iba ak chceš.“
„Ak…“
A vtedy si Harry spomenul, prečo sa vlastne tak ponáhľal do Dumbledorovej pracovne.
„Našli ste ho? Našli ste horcrux?“
„Myslím, že áno.“
Zlosť a rozhorčenie v Harrym bojovali so šokom a vzrušením a chvíľu sa nezmohol na slovo.
„Strach je prirodzený,“ prehovoril Dumbledore.
„Ja nemám strach!“ vykríkol odrazu Harry a bola to úplná pravda. Strach bol tou jedinou emóciou, ktorú v tej chvíli vôbec nepociťoval. „Ktorý horcrux je to? Kde je?“
„Nie som si istý, ktorý to je – hoci myslím, že hada môžeme vylúčiť – no pravdepodobne je skrytý v jaskyni pri pobreží na míle odtiaľto, v jaskyni, ktorú som hľadal už veľmi dlho. Tam kedysi Tom Riddle vydesil dve siroty na výročnom výlete, pamätáš sa?“
„Áno,“ prikývol Harry. „Ako je chránený?“
„Neviem, mám podozrenie, že to môže byť dosť zlé.“ Dumbledore zaváhal a potom povedaclass="underline" „Harry, sľúbil som ti, že môžeš ísť so mnou, a splním ten sľub, ale bolo by odo mňa veľmi nesprávne, keby som ťa nevaroval, že je to mimoriadne nebezpečné.“
„Idem,“ zvolal Harry takmer prv, než Dumbledore dohovoril. Keďže v ňom vrel hnev na Snapa, jeho túžba vykonať niečo zúfalé a riskantné sa za posledné minúty desaťnásobne zvýšila. Zrejme mu to bolo vidieť na tvári, lebo Dumbledore odstúpil od okna, pozornejšie pozrel na Harryho a medzi strieborným obočím sa mu vytvorila vráska.
„Čo sa ti stalo?“
„Nič,“ okamžite zaklamal Harry.
„Čo ťa rozrušilo?“
„Nie som rozrušený.“
„Harry, ty si nikdy nebol dobrý v oklumen…“
To slovo zapôsobilo ako iskra, ktorá zapálila Harryho hnev.
„Snape!“ zvolal veľmi hlasno a Félix za nimi ticho zakrákoril. „Snape – to sa stalo! Povedal Voldemortovi o tom proroctve, bol to on, on počúval za dverami. Trelawneyová mi to prezradila!“
Dumbledorov výraz sa nezmenil, no Harrymu sa zdalo, že jeho tvár osvietená krvavým svetlom zapadajúceho slnka zbledla. Dumbledore dlho nevravel nič.
„Kedy si sa to dozvedel?“ spýtal sa napokon.
„Práve teraz!“ odvetil Harry a iba horko-ťažko sa krotil, aby nekričal. No zrazu to už nezvládoclass="underline" „A VY STE HO TU NECHALI UČIŤ A TO ON NAVIEDOL VOLDEMORTA, ABY IŠIEL PO MOJEJ MAME A OTCOVI!“
Sťažka dýchajúc, ako keby zápasili, sa Harry odvrátil od Dumbledora, ktorý stále nepohol ani svalom, a prechádzal sa sem a tam po pracovni, šúchal si hánky a vynakladal posledné zvyšky sebaovládania, aby nezačal všetko okolo seba zhadzovať. Chcel sa oboriť na Dumbledora a zúriť, no zároveň aj chcel ísť s ním a pokúsiť sa zničiť horcrux; chcel mu povedať, že bol hlúpy starec, keď veril Snapovi, ale bál sa, že Dumbledore ho so sebou nevezme, kým neovládne svoj hnev…
„Harry,“ potichu prehovoril Dumbledore. „Prosím ťa… vypočuj ma.“
Bolo rovnako ťažké nepokračovať v zúrivom prechádzaní ako nekričať. Harry zastal, hrýzol si pery a hľadel do Dumbledorovej vráskavej tváre.
„Profesor Snape urobil hroznú…“
„Len mi nehovorte, že to bola chyba, pane, veď počúval za dverami!“
„Nechaj ma, prosím, dokončiť.“ Dumbledore počkal, kým Harry krátko prikývol, a potom pokračoval. „Profesor Snape urobil strašnú chybu. V tú noc, ako počul prvú polovicu proroctva profesorky Trelawneyovej, stále bol v službách Voldemorta. Prirodzene, ponáhľal sa oznámiť svojmu pánovi, čo vypočul, lebo sa to jeho pána hlboko dotýkalo. Nevedel však – nemal to odkiaľ vedieť – ktorého chlapca bude od tej chvíle Voldemort prenasledovať, ani že rodičia, ktorých usmrtí pri svojom vražednom pátraní, budú ľudia, ktorých profesor Snape pozná, že to bude tvoj otec a tvoja matka…“
Harry sa neveselo zasmial.
„Nenávidel môjho otca tak, ako nenávidel Siriusa! Nevšimli ste si, pán profesor, že ľudia, ktorých Snape nenávidí, nakoniec prídu o život?“
„Netušíš, aké výčitky profesor Snape mal, keď si uvedomil, ako si lord Voldemort to proroctvo vyložil, Harry. Som presvedčený, že nič v živote neľutoval väčšmi, a to je príčina, prečo sa vrátil…“