„Ale on je veľmi dobrý v oklumencii, však, pane?“ namietol Harry a hlas sa mu triasol od úsilia udržať ho pevný. „A nie je Voldemort ešte aj teraz presvedčený, že Snape je na jeho strane? Pán profesor… ako si môžete byť istý, že Snape je na našej strane?“
Dumbledore chvíľu nič nepovedal a tváril sa, akoby sa usiloval o niečom rozhodnúť. Napokon sa ozvaclass="underline" „Som si istý. Úplne Severusovi Snapovi verím.“
Harry chvíľu zhlboka dýchal v snahe spamätať sa. Nepomáhalo to.
„Ale ja nie!“ vykríkol rovnako hlasno ako predtým. „Niečo chystá s Dracom Malfoyom práve teraz, rovno pod vaším nosom a vy stále…“
„Už sme to preberali, Harry,“ pripomenul mu Dumbledore, ale teraz to znelo prísne. „Povedal som ti svoje názory.“
„Dnes večer odchádzate zo školy a ja sa stavím, že ste neuvažovali o tom, že Snape a Malfoy by sa mohli rozhodnúť…“
„Čo?“ nadvihol obočie Dumbledore. „Z čoho ich vlastne podozrievaš?“
„Ja… niečo chystajú,“ odvetil Harry a zaťal ruky v päste. „Profesorka Trelawneyová bola práve v núdzovej miestnosti, pokúšala sa odpratať svoje fľašky sherry, a počula, ako Malfoy radostne výska! Pokúšal sa tam opraviť niečo nebezpečné a ak chcete vedieť môj názor, tak to konečne opravil a vy si odídete zo školy bez…“
„Dosť,“ prikázal Dumbledore. Povedal to celkom pokojne, a predsa Harry ihneď zmĺkol. Vedel, že napokon prekročil akúsi neviditeľnú hranicu. „Myslíš si, že keď som tento rok odchádzal, nechal som čo len raz školu bez ochrany? Nie. Aj dnes bude škola chránená o to väčšmi. Prosím ťa, len nehovor, že neberiem bezpečnosť svojich študentov vážne, Harry.“
„Ja som ne…“ mrmlal Harry trochu zahanbene, ale Dumbledore ho prerušil.
„Už si neželám o tej veci viac diskutovať.“
Harry si zahryzol do jazyka, aby mu neodvrkol, lebo sa bál, že už aj tak zašiel priďaleko, že sa pripravil o príležitosť sprevádzať Dumbledora, no Dumbledore pokračovaclass="underline" „Chceš dnes večer ísť so mnou?“
„Áno,“ ihneď odpovedal Harry.
„Dobre, tak potom ma počúvaj.“
Dumbledore sa vystrel v celej svojej výške.
„Vezmem ťa so sebou iba pod jednou podmienkou: že poslúchneš všetky moje príkazy ihneď a bez otázok.“
„Samozrejme.“
„Musíš ma vypočuť, Harry. Myslím tým, že musíš poslúchnuť aj také rozkazy ako – bež, skry sa alebo vráť sa. Mám tvoje slovo?“
„Ja… áno, pravdaže.“
„Ak ti poviem, že sa máš skryť, urobíš to?“
„Áno.“
„Ak ti poviem, že máš ujsť, poslúchneš?“
„Áno.“
„Ak ti poviem, že ma tam máš nechať a zachrániť sa, urobíš, ako ti poviem?“
„Ja…“
„Harry?“
Chvíľu na seba hľadeli.
„Áno, pane.“
„Veľmi dobre. Tak potom si želám, aby si išiel po neviditeľný plášť a o päť minút ma čakal vo vstupnej hale.“
Dumbledore sa otočil a pozrel do ohnivočerveného okna. Zo slnka už ostala iba rubínovočervená žiara na obzore. Harry rýchlo vyšiel z pracovne a zbehol točitými schodmi. Odrazu mal myseľ zvláštne jasnú. Vedel, čo urobí.
Ron a Hermiona sedeli spolu v klubovni. „Čo chce Dumbledore?“ spýtala sa Hermiona, len čo Harry vošiel. „Harry, je ti niečo?“ dodala starostlivo.
„Nič,“ stručne odpovedal Harry a prebehol popri nich. Letel hore schodmi do spálne, otvoril kufor a vytiahol Záškodnícku mapu a pár skrútených ponožiek. Potom letel dolu schodmi do klubovne, prudko zastal pri Ronovi a Hermione, ktorí tam sedeli ako omráčení.
„Nemám veľa času,“ dychčal. „Dumbledore si myslí, že som si išiel po neviditeľný plášť. Počúvajte…“
Rýchlo im porozprával, kam ide a prečo. Nezmĺkol ani na Hermionino zdesené híkanie či Ronove náhlivé otázky, k podrobnostiam sa neskôr dopracujú aj sami.
„… takže chápete, čo to znamená?“ rýchlo dokončil Harry. „Dumbledore tu dnes v noci nebude a Malfoy bude mať voľné pole na to, čo chystá. Nie, počúvajte ma!“ zasyčal nahnevane, keď Ron a Hermiona dávali najavo, že ho chcú prerušiť. „Viem, že to Malfoy oslavoval v núdzovej miestnosti. Tu máte…“ strčil Záškodnícku mapu Hermione do ruky. „Musíte ho sledovať a musíte sledovať aj Snapa. Využite každého z DA, koho zoženiete. Hermiona, tie kontaktné galeóny ešte budú fungovať? Dumbledore síce povedal, že škole zabezpečil ďalšiu ochranu, ale ak je do toho zapojený Snape, pozná tú ochranu a vie, ako sa jej vyhnúť, nebude však očakávať, že vy budete na stráži.“
„Harry…“ začala Hermiona a oči mala vyvalené od strachu.
„Nemám kedy sa hádať,“ úsečne ju prerušil Harry. „Vezmite si aj toto…“ strčil ponožky Ronovi do rúk.
„Ďakujem,“ poďakoval Ron. „Hm… a načo mi budú ponožky?“
„Budeš potrebovať to, čo je v nich zabalené. Je to felix felicis. Rozdeľte sa oň aj s Ginny. Pozdravujte ju odo mňa. Ja už radšej idem. Dumbledore čaká…“
„Nie!“ prudko odmietla Hermiona, keď Ron celý užasnutý vybalil fľaštičku so zlatistou tekutinou. „My to nechceme, ty si to vezmi, ktovie, čo ťa čaká!“
„Ja budem v poriadku, budem predsa s Dumbledorom,“ vravel Harry. „Chcem si byť istý, že sa vám nič nestane… nepozeraj sa tak, Hermiona, uvidíme sa neskôr…“
A už ho nebolo, ponáhľal sa cez portrétovú dieru do vstupnej haly.
Dumbledore čakal pri dubových vchodových dverách. Otočil sa, keď Harry zastal hore na schodoch, dychčal a v boku ho bolestivo bodalo.
„Prosím ťa, obleč si plášť.“ Dumbledore počkal, kým si ho Harry prehodí, a potom povedaclass="underline" „Výborne. Tak ideme?“
Dumbledore hneď zišiel dolu kamennými schodmi a v nehybnom letnom vzduchu sa jeho plášť skoro ani nepohol. Harry sa ponáhľal za ním skrytý pod neviditeľným plášťom, stále zadýchaný a dosť spotený.
„Ale čo si ľudia pomyslia, keď vás uvidia odchádzať, pán profesor?“ spýtal sa Harry, mysliac na Malfoya a Snapa.
„Že odchádzam do Rokvillu na pohárik,“ ľahkovážne povedal Dumbledore. „Niekedy chodievam k Rosmerte alebo do Kančej hlavy… alebo sa tak tvárim. Je to dobré maskovanie skutočného cieľa.“
V hustnúcom súmraku šli po príjazdovej ceste. Vzduch voňal teplou trávou, vodou z jazera a dymom z Hagridovej chalupy. Bolo ťažké uveriť, že majú namierené za niečím nebezpečným alebo desivým.
„Pán profesor,“ oslovil ho Harry, keď sa im už na konci príjazdovej cesty črtala brána. „Budeme sa premiestňovať?“
„Áno,“ prikývol Dumbledore. „Predpokladám, že sa už vieš premiestňovať.“
„Áno, ale ešte nemám povolenie,“ priznal Harry.
Cítil, že najlepšia je úprimnosť, veď čo keby všetko pokazil tým, že sa zjaví sto míľ od miesta určenia?
„To nič,“ povedal Dumbledore. „Môžem ti znova pomôcť.“
Vyšli z brány na slabo osvetlenú cestu do Rokvillu. Tma rýchlo hustla a kým prišli na hlavnú ulicu, bola už noc. Z okien nad obchodmi blikotali svetlá. A keď sa blížili k Trom metlám, počuli chrapľavý krik.
„… a už sa nevracaj!“ kričala madam Rosmerta a vyhadzovala akéhosi špinavého čarodejníka. „Och, zdravím, Albus… tak neskoro vonku…“
„Dobrý večer, Rosmerta, dobrý večer… odpusť, idem do Kančej hlavy… neuraz sa, ale dnes večer si radšej vychutnám tichšiu atmosféru…“
O chvíľu prišli za roh do bočnej uličky, kde trochu vŕzgala vývesná tabuľa na hostinci U kančej hlavy, hoci vôbec nefúkalo. Na rozdiel od Troch metiel sa krčma zdala celkom prázdna.
„Netreba nám vchádzať dnu,“ šepkal Dumbledore obzerajúc sa. „Pokiaľ nás nikto neuvidí… teraz si polož ruku na moju, Harry. Nemusíš sa držať priveľmi silno, ja ťa iba vediem. Na tri – jeden… dva… tri…“