V stene sa znovu zjavili žiarivé obrysy a tentoraz nezmizli: krvou postriekaná skalná výplň v oblúku sa jednoducho stratila a pred nimi sa černel otvor do úplnej tmy.
„Radšej až po mne,“ prikázal Dumbledore, prešiel cez oblúk a Harry za ním tiež rýchlo rozsvietil prútik.
Naskytol sa im strašidelný pohľad: stáli na okraji veľkého čierneho jazera, takého rozsiahleho, že Harry nerozoznal vzdialené brehy, v jaskyni takej vysokej, že ani strop nebolo vidieť. Z diaľky, odkiaľsi zo stredu jazera svietilo hmlisté zelenkavé svetlo a odzrkadľovalo sa v absolútne nehybnej vode. Iba zelenkavá žiara a svetlo z dvoch prútikov narúšali zamatovú čierňavu, hoci ich lúče neprenikli až tak ďaleko, ako by Harry očakával. Tma tu bola akási hustejšia než normálne.
„Pôjdeme ďalej,“ potichu ho vyzval Dumbledore. „Dávaj si veľký pozor, aby si nestúpil do vody. Drž sa pri mne.“
Vykročili okolo jazera a Harry postupoval tesne za Dumbledorom. Na úzkom skalnatom páse, ktorý lemoval jazero, sa ozývali ich tľapkavé kroky. Šli ďalej a ďalej, ale výhľad sa nemenil – na jednej strane mali drsnú stenu jaskyne, na druhej bezhraničnú hladkú lesklú čierňavu, uprostred ktorej svietila tá tajomná zelenkavá žiara. Na Harryho to miesto pôsobilo ubíjajúco a skľučujúco.
„Pán profesor?“ spýtal sa napokon. „Myslíte si, že horcrux je tu?“
„Ó, áno,“ prikývol Dumbledore. „Áno, som si istý. Otázka je, ako sa k nemu dostaneme.“
„Nemohli by sme… nemohli by sme jednoducho vyskúšať privolávacie zaklínadlo?“ navrhoval Harry a bol si istý, že je to hlúpy nápad, no nechcelo sa mu priznať, ako rád by už odtiaľto vypadol.
„To by sme mohli,“ odvetil Dumbledore a zastal tak nečakane, že Harry takmer doňho vrazil. „Mohol by si to urobiť.“
„Ja? Och… dobre…“
Harry to nečakal, ale odkašlal si a so zdvihnutým prútikom nahlas vysloviclass="underline" „Accio, horcrux!“
Za zvuku, ktorý znel ako výbuch, ani nie desať metrov od nich vyrazilo z tmavej vody niečo veľmi veľké a bledé, no prv než Harry stihol zistiť, čo to bolo, s ohlušujúcim špľachnutím to zmizlo a na zrkadlovej hladine šírili veľké hlboké kruhy. Harry vyľakane odskočil a narazil do steny. Keď sa otočil k Dumbledorovi, srdce mu bilo ako zvon.
„Čo to bolo?“
„Myslím, že niečo, čo zareaguje, keď sa pokúsime zmocniť horcruxu.“
Harry pozrel na vodu. Hladina jazera sa znova leskla ako čierne sklo, kruhy neprirodzene rýchlo zmizli, Harryho srdce však ešte stále splašene tĺklo.
„Mysleli ste si, že to sa stane, pán profesor?“
„Myslel som si, že sa niečo stane, ak sa nápadne pokúsime priblížiť k horcruxu. Bol to veľmi dobrý nápad, Harry, jednoduchý spôsob, ako zistiť, čo nás čaká.“
„No nevieme, čo to bolo za monštrum,“ Harry podozrievavo hľadel na hladkú vodu.
„Chcel si povedať, čo tie monštrá sú,“ opravil ho Dumbledore. „Veľmi pochybujem, že je tam iba jedno. Ideme ďalej?“
„Pán profesor?“
„Áno, Harry?“
„Myslíte si, že budeme musieť vojsť do jazera?“
„Doň? Iba ak by sme mali veľkú smolu.“
„Nemyslíte si, že horcrux je na dne?“
„Och nie… myslím, že horcrux je uprostred.“
Dumbledore ukázal na hmlisté zelené svetlo v strede jazera.
„Takže budeme musieť prejsť cez jazero, aby sme sa k nemu dostali?“
„Zrejme áno.“
Harry mlčal. Jeho myseľ bola plná vodných netvorov, obrovských hadov, démonov, kelpií a škriatkov…
„Aha,“ Dumbledore znova zastal a tentoraz Harry naozaj doňho vrazil a chvíľu balansoval na okraji tmavej vody, no Dumbledore ho nezranenou rukou pevne chytil nad lakťom a stiahol naspäť. „Prepáč, Harry, mal som ťa varovať. Odstúp, prosím ťa, k stene. Myslím, že som našiel to miesto.“
Harry netušil, čo tým Dumbledore myslí, lebo jemu sa tento kúsok tmavého brehu videl rovnaký ako inde, ale Dumbledore na ňom zrejme objavil niečo výnimočné. Tentoraz neprechádzal rukou po skale, ale ňou šmátral vo vzduchu, ako keby očakával, že nájde a chytí niečo neviditeľné.
„Ohó,“ spokojne zvolal o chvíľku. Vo vzduchu zovrel niečo, čo Harry nevidel. Dumbledore podišiel bližšie k vode a Harry nervózne sledoval, ako sa špičky jeho topánok so sponou ocitli celkom na okraji kamenného brehu. Dumbledore niečo zvieral vo vzduchu, druhou rukou zdvihol prútik a špičkou si poklopkal po pästi.
Vo vzduchu sa okamžite zjavila hrubá zelená medená reťaz siahajúca do hlbín jazera a začala sa kĺzať v riaditeľovej ruke ako had a skrúcala sa na zemi s cvengotom, ktorý sa hlasno ozýval medzi kamennými stenami. Niečo sa na nej ťahalo z hĺbky čiernej vody. Harry zhíkol, lebo spod hladiny sa vynorila strašidelná prova malej loďky a takmer na nesčerenej hladine plávala k miestu, kde stáli.
„Ako ste vedeli, že je tam?“ prekvapene sa spýtal Harry.
„Mágia vždy zanecháva stopy,“ vysvetlil Dumbledore, keď loďka ticho narazila na breh, „niekedy veľmi výrazné stopy. Učil som Toma Riddla. Poznám jeho štýl.“
„Je… je tá loďka bezpečná?“
„Ó áno, myslím, že áno. Voldemort musel vytvoriť nejaký prostriedok, na ktorom by sa preplavil cez jazero, keby niekedy chcel navštíviť alebo odniesť svoj horcrux tak, aby nepri tiahol hnev tvorov, ktoré doň umiestnil.“
„Takže tie monštrá vo vode nám neublížia, ak použijeme Voldemortovu loďku?“
„Zrejme musíme byť pripravení, iste si neskôr uvedomia, že nie sme lord Voldemort. Zatiaľ sa nám však darilo. Dovolili nám vytiahnuť loďku.“
„Ale prečo nám to dovolili?“ spýtal sa Harry, ktorý sa nemohol zbaviť predstavy, že sa chápadlá vynoria z tmavej vody vo chvíli, keď už nebudú mať breh na dohľad.
„Voldemort si bol asi právom istý, že iba veľmi veľký čarodejník nájde tú loďku,“ povedal Dumbledore. „Myslím, že pokojne riskoval túto podľa neho nanajvýš nepravdepodobnú možnosť, lebo vedel, že pripravil ďalšie prekážky, ktoré prekoná iba on. Uvidíme, či mal pravdu.“
Harry pozrel do člna. Bol naozaj veľmi malý.
„Nezdá sa, že by bol stavaný pre dvoch. Udrží nás? Nebudeme priťažkí?“
Dumbledore sa zasmial.
„Voldemort si nerobil starosti s váhou, ale s množstvom magickej sily, ktorá prejde cez jeho jazero. Skôr si myslím, že čln bol začarovaný tak, aby sa v ňom mohol plaviť iba jeden čarodejník.“
„Ale potom…?“
„Myslím, že ty sa nerátaš, Harry. Si neplnoletý a nekvalifikovaný. Voldemortovi by ani vo sne nenapadlo, že sa sem dostane šestnásťročný. Je nepravdepodobné, že tvoje schopnosti popri mojich nejako zavážia.“
Tieto slová Harryho vôbec nepovzbudili a Dumbledore to asi vedel, lebo dodaclass="underline" „Voldemortova chyba, Harry… Voldemortova chyba… staroba je hlúpa a zábudlivá, keď podcení mladosť. Tentoraz choď prvý ty a dávaj pozor, aby si sa nedotkol vody.“
Dumbledore odstúpil a Harry opatrne nasadol do loďky, potom nastúpil aj Dumbledore a pustil reťaz na zem. Sedeli v člne natlačení, Harry bol nepohodlne skrčený a kolená mu vytŕčali ponad okraj loďky, ktorá sa ihneď začala hýbať. Nebolo počuť nijaký zvuk okrem hodvábneho šuchotu provy pretínajúcej hladinu. Loďka sa pohybovala bez ich pomoci, ako keby niekto ťahal neviditeľný povraz k svetlu v strede jazera. Onedlho im zmizli z dohľadu steny jaskyne, akoby sa plavili po mori, ibaže voda okolo nich sa nevlnila.
Harry pozrel dolu a videl zlatý odraz z prútika trblietať sa na čiernej vode. Loďka vykrajovala na sklenej hladine hlboké vlny, ryhy na tmavom zrkadle…
A vtedy to Harry zazrel, len kúsok pod hladinou, mramorovo biele.
„Pán profesor!“ jeho vyľakaný hlas sa rozliehal nad tichou vodou.
„Harry?“
„Myslím, že som vo vode videl ruku – ľudskú ruku!“