„Áno, určite,“ pokojne odvetil Dumbledore.
Harry hľadel do vody, hľadal zmiznutú ruku a žalúdok sa mu dvíhal až k hrdlu.
„Takže toto vyskočilo z vody…“
No Harry dostal odpoveď prv, než Dumbledore stihol prehovoriť. Svetlo prútika prešlo po ďalšom kúsku hladiny a ukázalo mu tentoraz mŕtvolu muža. Ležal horeznak tesne pod hladinou. Otvorené oči mal zahmlené, akoby pokryté pavučinou, vlasy a habit sa krútili okolo neho ako dym.
„Sú tu telá!“ zvolal Harry oveľa piskľavejšie než zvyčajne, akoby ten hlas ani nepatril jemu.
„Áno, ale v tejto chvíli sa ich nemusíme báť,“ upokojoval Dumbledore Harryho.
„V tejto chvíli?“ zopakoval Harry, odtrhol pohľad od vody a pozrel na Dumbledora.
„Aspoň zatiaľ, kým pokojne plávajú pod nami,“ odvetil profesor. „Tela sa nemáš prečo báť, Harry, o nič viac ako tmy. Lord Voldemort, ktorý sa, pravdaže, tajne bojí jedného i druhého, má iný názor. No znova odhaľuje nedostatok múdrosti. Pri pohľade na smrť a na tmu sa bojíme iba neznámeho, ničoho iného.“
Harry nepovedal nič. Nechcel sa hádať, ale predstava, že okolo nich a pod nimi plávajú telá, sa mu zdala hrozná, a navyše neveril, že nie sú nebezpečné.
„Ale jeden vyskočil,“ povedal a usiloval sa, aby jeho hlas znel vyrovnane a pokojne ako Dumbledorov. „Keď som privolával horcrux, z jazera vyskočilo nejaké telo.“
„Áno. Som si istý, že keď vezmeme horcrux, budú menej pokojní,“ poznamenal Dumbledore. „Lenže tak ako mnohé tvory, ktoré žijú v chlade a tme, boja sa svetla a tepla. Preto si v prípade potreby zavoláme na pomoc tieto živly. Oheň, Harry,“ s úsmevom dodal Dumbledore, keď videl, ako zmätene sa Harry tvári.
„Ach… jasne…“ pochopil Harry. Otočil hlavu a pozrel na zelenkavé svetlo, ku ktorému sa loďka vytrvalo plavila. Už nevládal predstierať, že sa nebojí. Veľké čierne jazero plné mŕtvol… Zdalo sa mu, akoby od stretnutia s profesorkou Trelawneyovou a odovzdania felix felicis Ronovi a Hermione uplynuli celé hodiny… Odrazu mu bolo ľúto, že sa s nimi poriadne nerozlúčil… a vôbec nevidel Ginny…
„Už sme skoro tam,“ povzbudzujúco sa ozval Dumbledore.
A naozaj, zelenkavé svetlo sa konečne zväčšovalo a o chvíľu loďka zastala a jemne narazila do niečoho, čo Harry najprv nevidel, ale keď zdvihol prútik, v jeho svetle zbadal, že pristáli na malom skalnom ostrovčeku uprostred jazera.
„Opatrne, aby si sa nedotkol vody,“ zopakoval Dumbledore, keď Harry vystupoval z člna.
Ostrovček nebol väčší než Dumbledorova pracovňa – veľká, rovná, tmavá a hladká skala, na ktorej nebolo nič iba zdroj zelenkavého svetla, ktorý zblízka vyzeral oveľa jasnejšie. Harry naň žmúril a najprv si myslel, že je to nejaká lampa, ale potom videl, že svetlo vychádza z kamennej misy podobnej mysľomise, ktorá stála na podstavci.
Dumbledore podišiel k mise a Harry ho nasledoval. Stáli vedľa seba a hľadeli do nej. Misa bola plná smaragdovej tekutiny, ktorá fosforeskovala.
„Čo je to?“ potichu sa spýta] Harry.
„Neviem,“ odvetil Dumbledore. „Je to však niečo znepokojujúcejšie než krv a telá.“
Dumbledore si vyhrnul rukáv habitu na očernetej ruke a natiahol končeky zhorených prstov k hladine tekutiny.
„Pane, nedotýkajte sa toho!“
„Ani sa toho nemôžem dotknúť,“ slabo sa usmial Dumbledore. „Vidíš? Bližšie sa nedostanem. Skús to ty.“
Harry strčil ruku do misy a pokúšal sa dotknúť tekutiny. Narazil na neviditeľnú prekážku, ktorá ho nepustila bližšie než na dva centimetre. Akokoľvek tlačil, jeho prsty narážali na akúsi pevnú a nepoddajnú vzduchovú vrstvu.
„Uhni, prosím ťa, Harry,“ požiadal Dumbledore.
Zdvihol prútik, nad tekutinou nejako zložito pohyboval rukami a niečo si tíško mrmlal. Nič sa nestalo, možno iba elixír žiaril trochu jasnejšie. Kým Dumbledore pracoval, Harry mlčal ale po chvíli profesor sklopil prútik a Harry usúdil, že už môže prehovoriť.
„Myslíte, že horcrux je v tom, pane?“
„Ó, áno.“ Dumbledore zblízka nakúkal do misy. Harry videl prevrátený odraz jeho tváre na hladkej zelenej hladine. „No ako sa k nemu dostať? Do tohto elixíru nemožno vniknúť rukou, nemožno ho nechať zmiznúť, vyčerpať alebo odsať, ani premeniť začarovať alebo inak zmeniť jeho vlastnosti.“
Dumbledore takmer duchom neprítomne zdvihol prútik znova, raz ním zakrúžil vo vzduchu a zachytil krištáľovú čašu ktorú vyčaril len tak zo vzduchu.
„Môžem dospieť k jedinému záveru – že tento elixír sa má vypiť.“
„Čože?“ zvolal Harry. „Nie!“
„Áno, myslím, že áno. Nádobu môžeme vyprázdniť iba tak že vypijem jej obsah a uvidím, čo leží na dne.“
„Ale čo ak… čo ak vás to zabije?“
„Pochybujem, že by to tak fungovalo,“ ľahkomyseľne krútil hlavou Dumbledore. „Lord Voldemort by nezabil osobu, ktorá sa dostala na tento ostrov.“
Harry tomu nemohol uveriť. Je to ďalšie Dumbledorovo šialené predsavzatie vidieť dobro v každom?
„Pane,“ Harry sa usiloval o rozumný tón, „pane, tu máme do činenia s Voldemortom…“
„Prepáč, Harry, mal som povedať, že by osobu, ktorá sa dostala na ostrov, nechcel zabiť hneď,“ opravil sa Dumbledore. „Nechal by ju nažive tak dlho, kým by nezistil, ako prenikla cez jeho ochranu, a čo je najdôležitejšie – prečo tak veľmi chcela vyprázdniť nádobu. Nezabúdaj, lord Voldemort je presvedčený, že o jeho horcruxoch vie iba on.“
Harry chcel niečo povedať, ale tentoraz Dumbledore zdvihol ruku, aby ho umlčal, a trochu sa mračil na smaragdovozelenú tekutinu a očividne úporne premýšľal.
Napokon preriekoclass="underline" „Ten elixír mi má určite zabrániť, aby som si vzal horcrux. Môže ma ochromiť, spôsobiť, že zabudnem, prečo som tu, vyvolať takú bolesť, že ma odpúta, alebo ma vyradí nejakým iným spôsobom. V tom prípade, Harry, sa postaráš, aby som pil ďalej, aj keby si mi mal ten elixír naliať cez stisnuté pery. Rozumieš?“
Ich oči sa stretli nad misou a obe bledé tváre osvetľovalo to čudné zelené svetlo. Harry bol ticho. Preto ho riaditeľ vzal so sebou – aby nasilu vlieval do neho elixír, ktorý mu možno spôsobí neznesiteľnú bolesť?
„Pamätáš sa na podmienku, s ktorou som ťa vzal so sebou?“ spýtal sa Dumbledore.
Harry zaváhal a hľadel do modrých očí, ktoré sa vo svetle odzrkadľujúcom sa z misy zmenili na zelené.
„Ale čo ak…?“
„Prisahal si, že poslúchneš akýkoľvek môj rozkaz?“
„Áno, ale…“
„Varoval som ťa, že to môže byť nebezpečné, nie?“
„Áno,“ prikývol Harry, „ale…“
„Tak teda,“ Dumbledore si znova vyhrnul rukávy a zdvihol prázdnu čašu, „prikazujem ti!“
„Prečo nemôžem ten elixír vypiť ja?“ zúfalo sa spýtal Harry.
„Pretože ja som oveľa starší, oveľa múdrejší a menej cenný,“ povedal Dumbledore. „Raz a navždy, Harry, mám tvoje slovo, že urobíš všetko, čo je v tvojej moci, aby si ma donútil piť?“
„Nemohol by som…?“
„Mám tvoje slovo?“
„Ale…“
„Tvoje slovo, Harry.“
„Áno… dobre, ale…“
Prv ako stihol Harry ďalej protestovať, Dumbledore spustil krištáľovú čašu do misy. Harry na okamih dúfal, že do elixíru nevnikne ani čašou, ale krištáľ sa ponoril pod hladinu ako nič, a keď bol pohár plný až po okraj, Dumbledore si ho zdvihol k ústam.
„Na tvoje dobré zdravie, Harry.“
A vypil čašu. Harry ho zdesene sledoval a rukami zvieral okraj misy tak silno, až si necítil končeky prstov.
„Pán profesor?“ spýtal sa znepokojene, keď Dumbledore odtiahol od úst prázdny pohár. „Ako sa cítite?“
Dumbledore pokrútil hlavou a zavrel oči. Harry rozmýšľal, či nemá bolesti. Dumbledore naslepo ponoril pohár zase do misy, opäť ho naplnil a vypil.