Mlčky vypil tri plné čaše elixíru, no v polovici štvrtej sa zatackal a oprel o misu. Oči mal stále zavreté a sťažka dýchal.
„Profesor Dumbledore?“ oslovil ho Harry napäto. „Počujete ma?“
Dumbledore neodpovedal. Tvárou mu mykalo ako v hlbokom spánku, akoby sa mu sníval hrozný sen. Ruka s čašou ochabla. Elixír sa skoro vylial. Harry chytil krištáľový pohár a pevne ho držal.
„Pán profesor, počujete ma?“ opakoval a jeho hlas sa rozliehal po jaskyni.
Dumbledore ťažko dýchal a potom prehovoril hlasom, ktorý Harry nespoznával, lebo nikdy nezažil Dumbledora takého vystrašeného.
„Ja nechcem… nenúť ma…“
Harry hľadel do dôverne známej zblednutej tváre, na krivý nos a polmesiačikovité okuliare a nevedel, čo robiť.
„… nemám rád… chcem prestať…“ stonal Dumbledore.
„Nemôžete prestať, pán profesor, musíte piť ďalej, nepamätáte sa? Prikázali ste mi, aby som vás donútil piť. Tu máte…“ vravel Harry.
Nenávidiac sám seba, zhnusený tým, čo robí, Harry nasilu priložil čašu k Dumbledorovým perám a naklonil ju tak, že profesor z nej vypil zvyšok elixíru.
„Nie…“ vzdychal, no Harry znovu ponoril čašu do misy a naplnil mu ju. „Nechcem… nechcem… pusti ma…“
„To je v poriadku, pán profesor,“ tíšil ho Harry a ruka sa mu triasla, „je to dobre, som tu…“
„Nech to prestane, nech to prestane,“ stonal Dumbledore.
„Áno… po tomto to prestane,“ klamal Harry. Vylial obsah čaše do Dumbledorových otvorených úst.
Dumbledore kričal, jeho krik sa ozýval po celom rozľahlom priestore ponad čiernu vodu.
„Nie, nie, nie… nie… nemôžem… nemôžem, nenúť ma, ja nechcem…“
„To je dobre, pán profesor, dobre!“ nahlas ho chlácholil Harry a ruky sa mu tak veľmi triasli, že ledva vládal nabrať šiestu čašu elixíru. Misa už bola spolovice prázdna. „Nič sa vám nestane, ste v bezpečí, toto nie je naozaj, prisahám, že to nie je naozaj. Vezmite si to, no tak, vypite…“
A Dumbledore poslušne pil, akoby mu Harry ponúkal nejakú protilátku, ale keď čašu vyprázdnil, klesol na kolená a neovládateľne sa roztriasol.
„To je všetko moja chyba, za všetko môžem ja,“ vzlykal, „prosím, nech to prestane, ja viem, že som urobil chybu, och, nech to prestane a ja už nikdy, nikdy viac…“
„Toto to zastaví, pán profesor,“ sľuboval Harry a hlas sa mu lámal, keď Dumbledorovi nalial do úst siedmu čašu.
Dumbledore sa začal krčiť, akoby ho obkľúčili neznámi mučitelia, mával rukami a skoro vyrazil z Harryho roztrasených rúk znovu naplnenú čašu a stonaclass="underline" „Neubližujte im, prosím, neubližujte im, prosím, prosím, to je moja chyba, ublížte radšej mne…“
„Tu máte, vypite to, vypite a bude dobre,“ zúfalo naliehal Harry a Dumbledore ho znova poslúchol, otvoril ústa, hoci oči mal tuho zavreté a triasol sa od hlavy po päty.
Teraz už padol dopredu, znova kričal, tĺkol päsťami do zeme a Harry napĺňal deviatu čašu.
„Prosím, prosím, prosím, nie… to nie, to nie, urobím čokoľvek…“
„Len pite, pán profesor, pite…“
Dumbledore pil ako dieťa umierajúce od smädu, ale len čo dopil, znovu kričal, akoby mu horeli vnútornosti.
„Už viac nie, už nie…“
Harry nabral desiatu času a cítil, ako krištáľový pohár škrabol o dno misy.
„Už sme skoro tam, pán profesor, vypite to, vypite…“
Držal Dumbledora okolo pliec a Dumbledore znova pohár vypil. Harry opäť vstal, naplnil čašu a Dumbledore začal v mukách kričať ešte väčšmi než predtým: „Chcem zomrieť! Chcem zomrieť! Nech to prestane, nech sa to skončí, chcem zomrieť!“
„Vypite toto, pán profesor, vypite…“
Dumbledore poslúchol a len čo dopil, skríkoclass="underline" „ZABI MA!“
„Tento… tento vás zabije!“ zaúpel Harry. „Len to vypite a bude po tom… skončí sa to!“
Dumbledore vypil čašu do poslednej kvapky a s hlasným chrapľavým povzdychom klesol doluznak.
„Nie!“ vykríkol Harry, ktorý už vstal, aby znova naplnil čašu. No namiesto toho pustil pohár do misy, vrhol sa k Dumbledorovi a pretočil ho na chrbát. Dumbledore mal okuliare nakrivo, ústa otvorené, oči zavreté. „Nie,“ Harry ním triasol, „nie, nie ste mŕtvy, povedali ste, že to nie je jed, preberte sa, preberte sa! Rennervate!“ zakričal a mieril prútikom na Dumbledorovu hruď. Zablyslo sa červené svetlo, ale nestalo sa nič. „Rennervate… pane, prosím…“
Dumbledorove viečka sa zachveli, Harrymu svitla iskrička nádeje.
„Pane, ste…?“
„Vodu,“ chripel Dumbledore.
„Vodu… áno…“ dychčal Harry.
Vyskočil a chytil čašu, ktorú pustil do misy, a sotva si všímal zlatý medailón pod ňou.
„Aguamenti!“ vykríkol a štuchol prútikom do čaše.
Čaša sa naplnila čistou vodou, Harry klesol na kolená k Dumbledorovi, zdvihol mu hlavu a priložil čašu k perám. Bola však prázdna. Dumbledore zastonal a začal dychčať.
„Ale ja som mal… počkajte… Aguamenti!“ zvolal Harry, znova mieriac prútikom na čašu. Znova sa v nej na okamih zaleskla čistá voda, ale keď priložil čašu k Dumbledorovým ústam, opäť zmizla.
„Pane, ja sa usilujem, snažím sa!“ zúfalo vykladal Harry, no pochyboval, že Dumbledore ho počuje, lebo sa pretočil na bok a chrapľavo hlbokými dúškami vťahoval vzduch a zdalo sa, že trpí. „Aguamenti… Aguamenti… AGUAMENTI!“
Čaša sa napĺňala a ihneď vyprázdňovala. Dumbledorov dych sa strácal. Myšlienky Harrymu v panike vírili v hlave a podvedome vedel, že zostáva jediný spôsob, ako získať vodu, lebo Voldemort to tak plánoval…
Vrhol sa k okraju skaly, ponoril čašu do jazera a vytiahol ju až po okraj plnú ľadovej vody, ktorá nezmizla.
„Pane… tu máte!“ kričal Harry, vrhol sa k Dumbledorovi a nešikovne mu vylial vodu na tvár.
Viac sa mu nepodarilo urobiť, lebo ľadový chlad, ktorý pocítil na ruke, nespôsobila voda, do ktorej ju ponoril. Za zápästie ho chytila slizká biela ruka a tvor, ktorému patrila, ho pomaly ťahal naspäť. Hladina jazera už nebola hladká ako zrkadlo, vírila sa a všade, kam sa Harry pozrel, sa z tmavej vody vynárali biele hlavy a ruky, muži, ženy a deti s prepadnutými nevidiacimi očami sa posúvali ku skale: z čierňavy sa dvíhala armáda mŕtvych.
„Petrificus totalus!“ kričal Harry a usiloval sa udržať na hladkom mokrom povrchu, zatiaľ čo prútikom mieril na inferia, ktorý mu držal ruku – ten ho pustil a s čľupotom spadol naspäť do vody. Harry vstal, ale na skalu liezli ďalší inferiovia, ich kostnaté ruky sa zadrapovali do šmykľavého povrchu, ich prázdne kalné oči sa upierali naňho, za nimi sa ťahali premáčané handry a vpadnuté tváre sa uškŕňali.
„Petrificus totalus!“ zreval Harry znova, cúval a mával prútikom vo vzduchu. Šiesti či siedmi inferiovia spadli, ale ďalší liezli k nemu. „Impedimenta! Incarcerous!“
Niekoľkí sa potkli, asi dvoch spútali povrazy, ale tí, čo vyliezli na skalu za nimi, iba prekročili spadnuté telá. Švihajúc prútikom vo vzduchu, Harry revaclass="underline" „Sectumsempra! SECTUMSEMPRA!“
No hoci sa na premočených handrách zjavili preseknuté miesta, nevytiekla ani kvapka krvi, inferiovia kráčali ďalej, lebo nič necítili, ich scvrknuté ruky sa naťahovali k nemu a ako ďalej cúval, pocítil, že ho zozadu zovreli nejaké ruky, kostnaté ruky studené ako smrť, nohy sa mu odlepili od zeme a inferiovia ho začali odnášať, pomaly a isto, naspäť k vode a on vedel, že ho nepustia, že sa utopí a stane sa ďalším strážcom kúska Voldemortovej rozbitej duše…
No vtedy v tme vzbĺkol oheň, červeno-zlatý ohnivý prstenec obkľúčil skalu, takže inferiovia, ktorí Harryho pevne držali, sa potkli a zakolísali. Neodvažovali sa prejsť cez plamene, aby sa dostali k vode. Pustili Harryho, ten dopadol na zem, pošmykol sa na skale, odrel si ruky, ale horko-ťažko sa pozviechal, zdvihol prútik a rozhliadal sa okolo seba.