Sklamaný zistil, že Dumbledore nečaká v predsieni, čo znamenalo, že sa musí vrátiť do obývačky.
Nikto nerozprával. Dumbledore si potichu pospevoval a očividne sa cítil dobre, no atmosféra bola hustejšia než studený puding a Harry sa neodvážil pozrieť na Dursleyovcov, keď oznamovaclass="underline" „Pán profesor… som pripravený.“
„Dobre,“ prikývol Dumbledore, „tak teda ešte posledná vec.“ A vtedy sa znova otočil k Dursleyovcom. „Ako nepochybne viete, Harry bude o rok plnoletý…“
„Nie,“ po prvý raz od Dumbledorovho príchodu sa ozvala Petunia.
„Prosím?“ zdvorilo povedal Dumbledore.
„Nie, nebude. Je o mesiac mladší od Dudleyho a Duduško bude mať osemnásť až o dva roky.“
„Ach, ale v čarodejníckom svete sme plnoletí od sedemnástich,“ vysvetlil jej milo.
Strýko Vernon zamrmlaclass="underline" „Absurdné!“, ale Dumbledore si ho nevšímal.
„Ako už viete, čarodejník menom lord Voldemort sa vrátil do tejto krajiny. Čarodejnícka pospolitosť je teraz vo vojnovom stave. Harry, ktorého sa už lord Voldemort niekoľkokrát pokúsil zabiť, je ešte vo väčšom nebezpečenstve ako v deň, keď som ho pred pätnástimi rokmi nechal na vašom prahu s listom, kde vysvetľujem vraždu jeho rodičov a vyjadrujem nádej, že sa oňho postaráte ako o vlastného.“
Dumbledore zmĺkol a hoci jeho hlas znel ticho a pokojne a nijako viditeľne neprezrádzal hnev, Harry cítil, aký z neho vyžaruje chlad, a všimol si, že Dursleyovci sa pomkli bližšie k sebe.
„Neurobili ste, o čo som vás požiadal. Nikdy ste sa k Harrymu nesprávali ako k synovi. Nepoznal u vás iné iba zanedbávanie a často krutosť. Jediná dobrá vec je to, že aspoň unikol škodám, ktoré ste napáchali na tom nešťastnom chlapcovi, čo sedí medzi vami.“
Teta Petunia i strýko Vernon sa inštinktívne obzreli, ako keby čakali, že medzi sebou uvidia niekoho iného, nie Dudleyho.
„My… že sme zle zaobchádzali s Duduškom? Čo to…?“ zúrivo spustil strýko Vernon, ale Dumbledore zdvihol prst, aby ho umlčal, a nastalo také ticho, akoby strýko Vernon onemel.
„Vďaka mojim kúzlam pred pätnástimi rokmi má Harry mocnú ochranu, kým tento dom môže volať svojím domovom. Akokoľvek nešťastný tu bol, akokoľvek nevítaný, a hoci ste s ním zaobchádzali zle, aspoňže, i keď neochotne, ste mu poskytli miesto v dome. Kúzlo však prestane pôsobiť v okamihu, len čo Harry dovŕši sedemnásť rokov. Inými slovami, vo chvíli, ako sa stane mužom. Žiadam vás iba o toto: dovoľte Harrymu ešte raz sa sem vrátiť pred jeho sedemnástymi narodeninami, čo zabezpečí, že ochrana potrvá až do toho dňa.“
Ani jeden z Dursleyovcov neprehovoril. Dudley sa trochu mračil, ako keby sa stále usiloval prísť na to, kedy s ním zaobchádzali zle. Strýko Vernon vyzeral, akoby mu niečo uviazlo v krku, no teta Petunia sa čudne červenala.
„Tak, Harry… už je čas ísť,“ vyzval chlapca napokon Dumbledore, vstal a napravil si dlhý čierny plášť. „Dovidenia,“ pozdravil Dursleyovcov, ktorí sa tvárili, akoby ho najradšej nevideli už nikdy, priložil si ruku ku klobúku na pozdrav a vyšiel z izby.
„Majte sa,“ rýchlo pozdravil Harry Dursleyovcov a nasledoval Dumbledora, ktorý zastal pri Harryho kufri, kde stála Hedvigina klietka.
„Týmto sa teraz nebudeme zaťažovať,“ povedal a znovu vytiahol prútik. „Pošlem ich do Brlohu, tam na nás počkajú. No chcem, aby si si vzal neviditeľný plášť… pre každý prípad.“
Harry vytiahol plášť z kufra a usiloval sa urobiť to tak, aby Dumbledore nevidel, aký v ňom má neporiadok. Keď si ho napchal do vnútorného vrecka bundy, Dumbledore mávol prútikom a kufor, klietka i Hedviga zmizli. Potom mávol prútikom znova a vchodové dvere sa otvorili do chladnej zahmlenej tmy.
„A teraz, Harry, nech nás pohltí tma a necháme sa zlákať dobrodružstvom.“
4
Horace Slughorn
Napriek tomu, že Harry uplynulé dni, ak práve nespal, každý okamih pociťoval zúfalú nádej, že Dumbledore naozaj príde poňho, keď spoločne odchádzali z Privátnej cesty, cítil sa naozaj trápne. Vlastne sa nikdy predtým s riaditeľom poriadne nerozprával mimo Rokfortu a aj to ich zvyčajne oddeľoval stôl. Okrem toho sa mu ustavične vracala spomienka na ich posledné stretnutie a to ešte zvýšilo Harryho rozpaky. Vtedy dosť kričal, nehovoriac o tom, že pritom rozbíjal Dumbledorove vzácnosti.
Dumbledore však pôsobil celkom uvoľnene.
„Prútik maj pripravený, Harry,“ upozornil ho veselo.
„Myslel som si, že nesmiem prútik používať mimo školy.“
„Ak na teba zaútočia,“ dodal riaditeľ, „dovoľujem ti použiť akékoľvek protizaklínadlo, čo ti zíde na um. Dnes v noci sa však, myslím, útoku obávať nemusíš.“
„Prečo nie, pán profesor?“
„Si so mnou,“ jednoducho odvetil Dumbledore. „To stačí, Harry.“
Odrazu zastal na konci Privátnej cesty.
„Ty si, pravdaže, ešte neabsolvoval kurz premiestňovania, však?“
„Nie,“ odvetil Harry. „Myslel som, že na to musí mať človek sedemnásť.“
„Veru tak. Takže sa budeš musieť veľmi pevne držať mojej ruky. Ľavej, ak ti to neprekáža – ako si si iste všimol, ruku, v ktorej zvyčajne držím prútik, mám momentálne trochu krehkú.“
Harry chytil Dumbledora za podávanú ruku.
„Výborne. Tak teda ideme.“
Harry cítil, ako sa mu Dumbledorova ruka vyšmykuje, a chytil ju pevnejšie. Vzápätí všetko očernelo a jeho zo všetkých strán niečo tlačilo, nemohol dýchať, hruď akoby mu sťahovali železné obruče, oči mu išli vyskočiť z jamôk, ušné bubienky sa mu zabárali hlbšie do lebky, a potom…
Plnými pľúcami naberal studený nočný vzduch a otvoril slziace oči. Cítil sa, akoby ho práve pretisli cez úzku gumenú rúru. Chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, že Privátna cesta zmizla. Teraz s Dumbledorom stáli na akomsi opustenom dedinskom námestí, v strede ktorého stál starý vojnový pamätník a niekoľko lavičiek. Keď sa mu myseľ zladila so zmyslami, uvedomil si, že sa práve po prvý raz v živote premiestnil.
„Ako ti je?“ ustarostene naňho pozrel Dumbledore. „Na ten pocit si treba zvyknúť.“
„Dobre,“ pritakal Harry a šúchal si uši, lebo mal pocit, akoby opustili Privátnu cestu len ťažko. „Ale myslím, že by som dal prednosť metlám.“
Dumbledore sa usmial, trochu tesnejšie si pritiahol cestovný plášť ku krku a vyzval ho: „Tadiaľto.“
Energicky vykročil popri prázdnom hostinci a niekoľkých domoch. Podľa hodín na neďalekom kostole bola skoro polnoc.
„Tak mi povedz, Harry, čo tvoja jazva… bolela ťa vôbec?“
Harry podvedome zdvihol ruku k čelu a pošúchal si znamenie v tvare blesku.
„Nie, a už som sa tomu čudoval. Myslel som si, že teraz, keď Voldemortova moc rastie, bude ma stále páliť.“
Pozrel na Dumbledora a videl, že ten sa tvári spokojne.
„Ja som si, naopak, myslel niečo iné,“ povedal Dumbledore. „Lord Voldemort si napokon uvedomil, aký si mal nebezpečný prístup k jeho myšlienkam a pocitom. Zdá sa, že teraz proti tebe používa oklumenciu.“
„Ja sa teda nesťažujem,“ povedal Harry, ktorému vôbec nechýbali znepokojivé sny ani desivé nečakané vniknutia do Voldemortovej mysle.
Zabočili za roh, prešli popri telefónnej búdke a autobusovej zastávke, Harry znova úkosom pozrel na Dumbledora.
„Pán profesor?“
„Prosím?“
„Kde vlastne sme?“
„Toto, Harry, je očarujúca dedinka Budleigh Babberton.“
„A čo tu hľadáme?“
„Ach, áno, pravdaže, nepovedal som ti to. Už si ani nepamätám, koľkokrát som to za posledné roky vyslovil, ale opäť nám chýba jeden učiteľ. Sme tu, aby sme presvedčili jedného môjho starého kolegu, nech zanechá dôchodok a vráti sa do Rokfortu.“