„Dobrý večer, Amycus,“ pokojne pozdravil Dumbledore, akoby ho vítal na posedení pri čaji. „A zobral si so sebou aj Alecto… milé…“
Žena sa nahnevane zasmiala.
„Myslíte, že vám tie vaše žartíky na smrteľnej posteli pomôžu?“ zaškerila sa.
„Žartíky? Nie, nie, to je iba slušné správanie,“ odvetil Dumbledore.
„Urob to,“ prikázal vedľa Harryho neznámy veľký statný muž s pochlpenými sivými vlasmi v čiernom smrťožrútskom habite, ktorý vyzeral, akoby mu bol nepríjemne tesný. Taký hlas ešte Harry nepočul – ako škrípavý štekot. Harry cítil silný pach špiny, potu a určite krvi. Na špinavých rukách mal smrťožrút pazúrovité ožltnuté nechty.
„To si ty, Fenrir?“ spýtal sa Dumbledore.
„Presne tak,“ zaškrípal chlap. „Tešíte sa, že ma vidíte, Dumbledore?“
„Nie, to nemôžem povedať…“
Fenrir Greyback sa uchechtol a odhalil špicaté zuby. Po brade mu tiekla krv a pomaly, zvrátene si oblizol pery.
„Ale viete, ako veľmi mi chutia deti, Dumbledore.“
„Mám to chápať tak, že útočíš, aj keď nie je spln? To je veľmi nezvyčajné… vyvinula sa u teba trvalá chuť na ľudské mäso, nestačí ti raz mesačne?“
„Správne,“ povedal Greyback. „To vás šokuje, čo, Dumbledore? Desí vás to?“
„No, nemôžem predstierať, že nie som trochu znechutený,“ priznal Dumbledore. „A áno, trochu ma šokovalo, že Draco pozval práve teba do školy, kde žijú jeho priatelia…“
„Ja som ho nepozval,“ vyhŕklo z Malfoya. Nepozeral na Greybacka a zdalo sa, že ani nechce naňho pozrieť. „Nevedel som, že príde…“
„Cestu do Rokfortu by som si nenechal ujsť, Dumbledore,“ zachripel Greyback. „Keď je tu toľko hrdiel na roztrhanie… mňam, mňam…“
Žltým nechtom si špáral v predných zuboch a škľabil sa na Dumbledora.
„Vás by som si mohol dať ako zákusok, Dumbledore…“ „Nie,“ príkro ho zarazil štvrtý smrťožrút s hrubou drsnou tvárou. „Máme rozkazy. Musí to urobiť Draco. No tak, Draco, a rýchlo.“
Malfoy bol ešte nerozhodnejší než doteraz. Zdesene hľadel do Dumbledorovej tváre, ktorá bola čoraz belšia a čoraz nižšie, pretože klesal popri stene.
„Ak chceš poznať môj názor, už aj tak dlho na tomto svete nepobudne!“ zachripel muž s krivým úškrnom a jeho sestra sa chrapľavo zachichotala. „Pozrite naňho! Čo sa ti stalo, Dumby?“
„Och, slabšia odolnosť, pomalšie reflexy, Amycus,“ odvetil Dumbledore. „Skrátka, staroba… jedného dňa sa to možno stane aj tebe… ak budeš mať šťastie…“
„To čo malo znamenať, čo to malo znamenať?“ skríkol odrazu zlostne smrťožrút. „Vždy si rovnaký, Dumby, čo? Veľa rečí a nerobíš nič, nič, ani neviem, prečo sa Temný pán obťažuje s tvojím zabíjaním! No tak, Draco, urob to!“
No v tej chvíli sa zdola znova doniesli zvuky ruvačky a nejaký hlas vykríkoclass="underline" „Zablokovali schody. Reducto! REDUCTO!“
Harrymu poskočilo srdce: takže títo štyria nezlikvidovali všetkých protivníkov, iba sa prebojovali na vežu, a zdalo sa, že za sebou postavili prekážku…
„Rýchlo, Draco!“ nahnevane prikazoval muž s drsnou tvárou. No Malfoyovi sa tak strašne triasla ruka, že nevládal ani zamieriť.
„Urobím to ja,“ zavrčal Greyback a s natiahnutými rukami a vycerenými zubami kráčal k Dumbledorovi.
„Povedal som nie!“ vykríkol muž s drsnou tvárou, zablesklo sa svetlo a vlkolaka odhodilo, narazil do múra, zatackal sa a bolo vidieť, že zúri. Harrymu srdce tĺklo tak silno, až sa mu zdalo nemožné, aby nikto nepočul, že tam stojí spútaný Dumbledorovým kúzlom. Keby sa len mohol pohnúť, keby mohol spod plášťa vypáliť zaklínadlo…
„Draco, urob to, alebo odstúp, aby niekto z nás…“ zaškriekala žena, no presne v tej chvíli sa dvere znova rozleteli a stál tam Snape, v ruke zvieral prútik a čiernymi očami preletel scénu, od Dumbledora zošuchnutého pri stene až po štyroch smrťožrútov vrátane rozzúreného vlkolaka a Malfoya.
„Máme problém, Snape,“ povedal tučný Amycus, ktorý uprene hľadel na Dumbledora a mieril naň prútikom, „zdá sa, že chlapec nie je schopný…“
No ešte niekto celkom potichu vyslovil Snapovo meno.
„Severus…“
Ten hlas Harryho naľakal tak ako nič z toho, čo za celý ten večer prežil. Dumbledore po prvý raz prosil.
Snape nepovedal nič, iba šiel dopredu a odstrčil Malfoya. Traja smrťožrúti bez slova cúvli. Ešte aj vlkolak sa prikrčil.
Snape chvíľu hľadel na Dumbledora a v každej jeho črte bola vyrytá nenávisť a odpor.
„Severus… prosím…“
Snape zdvihol prútik a namieril ho na Dumbledora.
„Avada Kedavra!“
Z konca Snapovho prútika vyletelo zelené svetlo a zasiahlo Dumbledora priamo do hrude. Harryho zdesený výkrik mu vôbec nevyšiel z úst. Mlčky a nehybne musel hľadieť, ako Dumbledora vyhodilo do vzduchu, na okamih sekundy akoby visel pod žiarivou lebkou a potom pomaly padal za hradby ako veľká handrová bábika a zmizol.
28
Princov útek
Harry mal pocit, akoby aj on letel cez otvorený priestor. Nestalo sa to… to sa nemohlo stať…
„Rýchlo preč odtiaľto,“ súril Snape.
Schytil Malfoya za zátylok a strčil ho cez dvere pred ostatnými. Greyback a územčistí súrodenci šli za nimi a vzrušene dychčali. Len čo sa za nimi zavreli dvere, Harry si uvedomil, že sa znova môže hýbať. Už ho neznehybňovala mágia, ale zdesenie a šok. Odhodil neviditeľný plášť, keď smrťožrút s drsnou tvárou, ktorý odchádzal z veže posledný, mizol vo dverách.
„Petrificus totalus!“
Smrťožrút sa vzopäl, akoby ho do chrbta zasiahlo niečo tvrdé, a spadol na zem, meravý ako vosková figurína, no sotva dopadol na zem, Harry ho prekročil a bežal dolu tmavým schodiskom.
Hrôza mu trhala srdce… musí sa dostať k Dumbledorovi a musí chytiť Snapa… tí dvaja boli akosi spojení… mohol by zvrátiť ten čin, keby ich mal pokope… Dumbledore nemohol zomrieť…
Preskočil posledných desať schodov točitého schodiska a so zdvihnutým prútikom zastal. Matne osvetlená chodba bola plná prachu. Zdalo sa, že polovica stropu spadla. Pred ním zúril boj, no už keď sa pokúšal rozoznať, kto bojuje proti komu, počul nenávidený hlas: „Už je po všetkom, ideme!“ A videl, ako Snape zmizol za rohom na konci chodby. Zdalo sa, že si s Malfoyom prerazili cestu pomedzi súboje bez ujmy. Harry sa vrhol za nimi, ale jeden z bojujúcich sa odtrhol od šarvátky a letel k nemu. Bol to vlkolak Greyback. Vrhol sa na Harryho prv, ako Harry stihol zdvihnúť prútik. Harry spadol na chrbát, po tvári ho šteklili jeho špinavé pochlpené vlasy, nos a ústa mu zaplavil pach potu a krvi, na hrdle zacítil lačný dych…
„Petrificus totalus!“
Harry cítil, ako sa Greyback naňho zvalil, s obrovským úsilím ho odtisol a vtom k nemu letel záblesk zeleného svetla. Uhol sa a strmhlav sa vrhol do boja. Stúpi! do niečoho rozmliaždeného a klzkého a potkol sa: na zemi v kaluži krvi ležali doluznak dve telá, ale nemal kedy zisťovať čie. Harry pred sebou zbadal červené vlasy poletujúce ako plamene: Ginny bojovala s tučným smrťožrútom Amycusom, ktorý na ňu vrhal kliatbu za kliatbou a ona pred nimi uhýbala. Amycus sa smial a zabával sa na tom: „Crucio… crucio… nemôžeš tancovať večne, peknučká…“
„Impedimenta!“ skríkol Harry.
Kliatba zasiahla Amycusa do hrude, zakvičal od bolesti ako prasa, zdvihlo ho zo zeme a hodilo do protiľahlej steny, skĺzol po nej a zmizol za Ronom, profesorkou McGonagallovou a Lupinom. Každý z nich bojoval proti jednému smrťožrútovi. Harry za nimi videl, ako Tonksová odoláva obrovskému plavovlasému čarodejníkovi, ktorý vysielal zaklínadlá na všetky strany, takže sa odrážali od stien okolo nich, kameň pukal, sklá rinčali…