„Harry, odkiaľ si prišiel?“ vykríkla Ginny, no nemal kedy jej odpovedať. Sklonil hlavu a bežal dopredu, pričom sa tesne vyhol strele, ktorá mu vybuchla nad hlavou, a na všetkých padali kúsky muriva. Snape nesmie uniknúť, musí dohnať Snapa…
„Vezmi si tamtú!“ kričala profesorka McGonagallová a Harry zazrel smrťožrútku Alecto bežať po chodbe, rukami si zakrývala hlavu, a jej brat sa hnal za ňou. Harry sa vrhol za nimi, ale noha sa mu o niečo zachytila a vzápätí na niekom ležal. Obzrel sa a pri zemi uvidel Nevillovu bledú okrúhlu tvár.
„Nevilíe, si…?“
„V poriadku,“ zamumlal Neville, ktorý sa držal za žalúdok, „Harry… Snape a Malfoy… utekali tadeto…“
„Viem, idem za nimi!“ povedal Harry a zo zeme namieril kliatbu na obrovského plavovlasého smrťožrúta, ktorý spôsoboval najväčší zmätok – chlap zareval od bolesti, keď ho zaklínadlo zasiahlo do tváre, otočil sa, zatackal a rozbehol sa za súrodencami.
Harry sa pozbieral zo zeme a letel po chodbe, nevšímajúc si treskot za sebou a výkriky ostatných, aby sa vrátil, a tlmené volanie postáv na zemi, ktorých osud ešte nepoznal…
Za rohom zabrzdil, tenisky mal od krvi šmykľavé. Snape mal obrovský náskok. Je možné, že by už vošiel do skrinky v núdzovej miestnosti, alebo ju rád stihol zabezpečiť, aby zabránil smrťožrútom vrátiť sa tadiaľ? Bežal po ďalšej prázdnej chodbe a nepočul nič, iba dupot vlastných krokov, svoje tlčúce srdce, no potom zbadal krvavé stopy, ktoré ukazovali, že aspoň jeden z unikajúcich smrťožrútov mieri k hlavnému vchodu… možno je núdzová miestnosť naozaj zablokovaná…
Zabrzdil za ďalším rohom, vtom popri ňom preletelo zaklínadlo, skočil za brnenie, ktoré vybuchlo, a videl ako smrťožrútski súrodenci bežia dolu mramorovým schodiskom. Namieril na nich kliatbu, no zasiahol iba niekoľko čarodejníc v parochniach z obrazu na plošine schodiska a tie s vreskom utiekli na susedné plátna. Preskočil zvyšky brnenia a počul ďalšie výkriky a vresk, zrejme sa v hrade zobudili ďalší ľudia…
Letel ku skratke dúfajúc, že predbehne súrodencov a priblíži sa k Snapovi s Malfoyom, ktorí už medzitým iste boli v areáli školy. Spomenul si, že má preskočiť miznúci schod v polovici skrytého schodiska, preletel cez gobelín na konci schodov a vyletel na chodbu, kde stálo niekoľko zmätených Bifľomorčanov v pyžamách.
„Harry! Počuli sme hluk a niekto hovoril niečo o Temnom znamení…“ začal Ernie Macmillan.
„Z cesty!“ zreval Harry, odsotil dvoch chlapcov a uháňal k plošine a dolu zvyšným úsekom mramorového schodiska. Dubové dvere niekto vyrazil, na kameňoch bola rozmazaná krv a pri stenách sa tislo niekoľko zdesených študentov, niektorí sa ešte stále krčili a zakrývali si tváre, obrovské chrabromilské presýpacie hodiny zasiahla kliatba a rubíny z nich s hlasným hrkotom dosiaľ padali na kamennú dlažbu…
Harry preletel cez vstupnú halu a vyletel do tmy. Rozoznal tam iba tri postavy. Po trávniku bežali k bráne, lebo za ňou sa mohli odmiestniť – podľa výzoru to bol obrovský plavovlasý smrťožrút a kúsok pred ním Snape s Malfoyom…
Studený nočný vzduch išiel Harrymu roztrhnúť pľúca, keď sa vrhol za nimi. V diaľke zachytil záblesk svetla, v ktorom sa na okamih zjavili obrysy jeho koristi. Nevedel, čo by to mohlo byť, ale bežal ďalej, no stále nebol dosť blízko, aby mohol dobre namieriť prútik…
Ďalší záblesk, krik, odvetné blesky a Harry pochopiclass="underline" Hagrid vyšiel z chalupy a pokúšal sa zastaviť unikajúcich smrťožrútov, a hoci pri každom vdýchnutí mal pocit, že sa mu roztrhnú pľúca a do hrude sa mu zabodáva žeravá dýka, letel ďalej, zatiaľ čo sa mu v hlave ozývalo: nie Hagrid… nie aj Hagrid…
Niečo Harryho silno udrelo do krížov a spadol, tresol tvárou na zem a z oboch nosných dierok sa mu pustila krv. Už keď sa pretočil na zemi s pripraveným prútikom, vedel, že smrťožrútski súrodenci, ktorí použili tú istú skratku ako on, sa blížia zozadu…
„Impedimenta!“ vykríkol, pričom sa znova prevalil a prikrčil k tmavej zemi a zázrakom jeho zaklínadlo jedného zo súrodencov zasiahlo, ten sa zatackal a spadol a podrazil toho druhého. Harry vyskočil a bežal ďalej za Snapom…
Teraz uvidel obrovskú Hagridovu siluetu osvetlenú svetlom polmesiaca, ktorý sa zrazu vynoril spoza oblakov. Plavovlasý smrťožrút pálil na rokfortského hájnika jedno zaklínadlo za druhým, ale Hagridova nesmierna sila a hrubá koža, ktorú zdedil po matke obryni, ho zrejme chránili. Snape s Malfoyom však stále bežali, onedlho budú za bránou a budú sa môcť odmiestniť…
Harry preletel popri Hagridovi a jeho súperovi, zamieril na Snapov chrbát a vykríkoclass="underline" „Nehýb sa!“ Netrafil, lúč červeného svetla preletel popri Snapovej hlave; Snape vykríkoclass="underline" „Bež, Draco!“ a otočil sa. Z dvadsaťmetrovej vzdialenosti hľadeli s Harrym na seba a zároveň zdvihli prútiky.
„Cruc…“
No Snape zaklínadlo odrazil a zrazil Harryho z nôh prv, než ho stihol dokončiť. Harry sa na zemi pretočil a vstával, keď velikánsky smrťožrút za ním vykríkoclass="underline" „Incendio!“ Harry počul výbuch a všetkých zaplavilo mihotavé oranžové svetlo. Hagridov dom horel.
„Je tam Tesák, ty zloduch…!“ zreval Hagrid.
„Cru…“ vykríkol Harry po druhý raz a mieril na postavu pred sebou osvetlenú tancujúcim svetlom ohňa, ale Snape kliatbu zase zablokoval a Harry videl, ako sa uškŕňa.
„Žiadne neodpustiteľné kliatby, Potter!“ kričal v hukote plameňov, Hagridovho kriku a divého štekotu uväzneného Tesáka. „Nemáš odvahu ani schopnosť…“
„Uväz…“ zreval Harry, ale Snape odrazil zaklínadlo takmer lenivým mávnutím prútika.
„Bráň sa!“ kričal naňho Harry. „Bráň sa, ty zbabelý…“
„Tak ty si ma nazval zbabelcom, Potter?“ vykríkol Snape. „Tvoj otec by sa na mňa nikdy neopovážil zaútočiť, pokiaľ by neboli štyria na jedného, tak ako by si nazval jeho?“
„Nehy…“
„Zablokujem, zablokujem, znova a znova, kým sa nenaučíš zatvárať si ústa a myseľ, Potter!“ uškŕňal sa Snape a znova odrazil zaklínadlo. „No poď už,“ zakričal na obrovského smrťožrúta za Harrym. „Už je čas zmiznúť, kým sa neobjavia z ministerstva.“
„Impedi…“
No kým Harry stihol dokončiť zaklínadlo, zasiahla ho mučivá bolesť, zvalil sa na trávu, niekto kričal. Teraz určite zomrie v mukách, Snape ho umučí na smrť alebo zošalie…
„Nie!“ zreval Snapov hlas a bolesť odrazu prestala rovnako náhle, ako prišla. Harry ležal skrútený na tráve, zvieral v ruke prútik a dychčal a kdesi nad ním Snape kričaclass="underline" „Zabudol si na rozkazy? Potter patrí Temnému pánovi – máme ho nechať jemu! Choď! Choď!“
Harry cítil, ako sa zem pod ním otriasla, keď súrodenci a obrovský smrťožrút poslúchli a bežali k bráne. Harry v zlosti niečo nezrozumiteľne vykríkol. V tej chvíli mu bolo jedno, či je živý, alebo mŕtvy, znova vstal a naslepo sa tackal k Snapovi, ktorého nenávidel rovnako ako samotného Voldemorta…
„Sectum…“
Snape švihol prútikom a znova zaklínadlo odvrátil. Harry nebol ani pol metra od neho a konečne videl Snapovu tvár jasne. Už sa neuškieral, ani neposmieval, blčiace plamene osvetľovali tvár plnú zlosti. Harry pozbieral všetky sily a v duchu sa sústrediclass="underline" „Levi…“
„Nie, Potter!“ zvreskol Snape. Ozvalo sa hlasné TRESK, Harry letel dozadu, tvrdo dopadol na zem a tentoraz mu prútik vyletel z ruky. Počul, ako Hagrid kričí a Tesák zavýja. Snape podišiel k nemu a zvrchu naňho hľadel, ako tam leží bez prútika a bezbranný ako Dumbledore. Snapova bledá tvár osvetlená horiacou chalupou bola stelesnením nenávisti tak ako vo chvíli, keď preklial Dumbledora.
„Ty sa opovažuješ použiť proti mne moje vlastné zaklínadlá, Potter? To ja som ich vymyslel, ja, Polovičný Princ! A ty budeš obracať moje vynálezy proti mne ako tvoj hnusný otec? To teda nie… nie!“