Harry nevedel a bolo mu to jedno, čo tá správa znamená. Záležalo iba na jednej veci. Toto nie je horcrux. Dumbledore sa pripravil o sily, keď vypil ten strašný elixír, pre nič. Harry skrčil pergamen v ruke a v očiach ho pálili slzy. Tesák za ním začal zavýjať.
29
Fénixov žalospev
„Poď, Harry…“
„Nie.“
„Nemôžeš tu zostať, Harry… poď…“
„Nie.“
Nechcel odísť od Dumbledora, nechcel ísť nikam. Hagridova ruka na jeho pleci sa triasla. Potom iný hlas povedaclass="underline" „Poď, Harry.“
Oveľa menšia a teplejšia ruka uzavrela jeho ruku a dvíhala ho. Bez rozmýšľania poslúchol. Iba keď naslepo kráčal pomedzi dav, podľa kvetinovej vône vo vzduchu si uvedomil, že to Ginny ho vedie naspäť do hradu. Bičovali ho nezrozumiteľné hlasy, vzlyky, výkriky a kvílenie, ale Harry s Ginny šli ďalej, hore schodmi do vstupnej haly. Ako kráčali k mramorovému schodisku, Harrymu kdesi na okraji zorného poľa plávali tváre, ľudia naňho hľadeli, šepkali si, čudovali sa a chrabromilské rubíny sa ligotali na dlažbe ako kvapky krvi.
„Ideme do nemocničného krídla,“ povedala Ginny.
„Nie som zranený,“ namietal Harry.
„Tak prikázala McGonagallová,“ vysvetľovala Ginny. „Všetci sú tam hore, Ron a Hermiona, Lupin, všetci…“
Harry znova pocítil strach. Zabudol na nehybné telá, ktoré ležali na zemi.
„Ginny, kto je ešte mŕtvy?“
„Neboj sa, nikto z nás.“
„Ale to Temné znamenie… a Malfoy povedal, že prekročil nejaké telo…“
„Prekročil Billa, ale je v poriadku, žije.“
Harry jej však na hlase spoznal, že niečo sa predsa len stalo.
„Si si istá?“
„Pravdaže… je… vyzerá trochu strašne, ale nič viac. Napadol ho Greyback. Madam Pomfreyová hovorí… hovorí, že už nebude vyzerať ako predtým…“ Ginnin hlas sa trochu triasol. „Vlastne nevieme, aké následky mu zostanú… vieš, keď je Greyback vlkolak, i keď v tom čase nemal vlčiu podobu.“
„Ale ostatní… na zemi boli aj iné telá…“
„Neville je v nemocničnom krídle, ale madam Pomfreyová si myslí, že sa celkom zotaví, a profesor Flitwick odpadol, ale už mu je dobre, je iba trochu roztrasený. Trval na tom, že pôjde za svojimi Bystrohlavčanmi. Jeden smrťožrút je mŕtvy, zasiahlo ho smrteľné zaklínadlo, ktoré vystrelil ten veľký smrťožrút s plavými vlasmi. Harry, keby sme nemali ten tvoj felix, myslím, že by sme všetci boli mŕtvi, ale akosi všetky zaklínadlá leteli mimo nás…“
Prišli do nemocničného krídla a otvorili dvere. Harry na posteli pri dverách zbadal Nevilla, ktorý zrejme spal. Ron, Hermiona, Luna, Tonksová a Lupin sa zhromaždili okolo postele na druhej strane miestnosti. Keď počuli, že sa otvorili dvere, obzreli sa. Hermiona sa rozbehla k Harrymu a objala ho, Lupin tiež zamieril k nemu a tváril sa znepokojene.
„Si v poriadku, Harry?“
„Ja áno… ako sa má Bill?“
Nikto neodpovedal. Harry pozrel ponad Hermionino plece a na vankúši uvidel nespoznateľnú tvár, takú dosekanú a dodriapanú, až vyzerala ako karikatúra. Madam Pomfreyová mu ošetrovala rany nejakou prenikavo páchnucou zelenou masťou. Harry si spomenul, ako ľahko Snape napravil Malfoyove rany po sectumsempre prútikom.
„Nemôžete ich zahojiť nejakým kúzlom?“ spýtal sa hlavnej sestry.
„Na toto nezaberie nijaké kúzlo,“ vzdychla madam Pomfreyová. „Vyskúšala som všetko, čo poznám, ale proti uhryznutiam vlkolaka niet lieku.“
„Ale nepohrýzol ho za splnu,“ namietol Ron, ktorý hľadel na bratovu tvár, akoby ho mohol vyliečiť pohľadom. „Greyback sa netransformoval, takže Bill určite nebude… skutočný…?“
Neisto pozrel na Lupina.
„Nie, myslím, že Bill nebude skutočný vlkolak,“ potvrdil Lupin, „ale to neznamená, že sa dajako nenakazil. Sú to prekliate rany. Asi sa nikdy celkom nezahoja a… a Bill možno odteraz bude mať nejaké vlčie črty.“
„Dumbledore možno pozná niečo, čo zaberie,“ utešoval sa Ron. „Kde je? Bill bojoval proti tým maniakom na Dumbledorov príkaz, Dumbledore je mu to dlžný, nemôže ho nechať v takomto stave…“
„Ron… Dumbledore je mŕtvy,“ povedala Ginny.
„Nie!“ Lupinov pohľad prudko preskočil z Ginny na Harryho, akoby v nádeji, že Harry jej bude protirečiť, ale keď to Harry neurobil, Lupin klesol na stoličku pri Billovej posteli a rukami si zakryl tvár. Harry nikdy predtým nevidel, že by sa Lupin prestal ovládať, a teraz mal pocit, akoby neslušne narušil jeho súkromie, odvrátil sa a pozrel na Rona. Vymenili si pohľad, ktorý mlčky potvrdzoval, že to, čo povedala Ginny, je pravda.
„Ako zomrel?“ zašepkala Tonksová. „Ako sa to stalo?“
„Snape ho zabil,“ povedal Harry. „Bol som tam, videl som to. Pristáli sme na Astronomickej veži, lebo tam bolo to znamenie… Dumbledorovi bolo zle, bol slabý, ale zrejme si uvedomil, že je to pasca, keď sme začuli kroky na schodoch. Znehybnil ma, nemohol som robiť nič, bol som pod neviditeľným plášťom – vtedy prišiel Malfoy a odzbrojil ho…“
Hermiona si zakryla ústa dlaňou a Ron zastonal. Lune sa triasli pery.
„… prišli ďalší smrťožrúti – a potom Snape… a Snape to urobil. Avada kedavra.“ Harry nemohol pokračovať.
Madam Pomfreyová sa rozplakala. Nikto si ju nevšímal, iba Ginny zašepkala: „Pssst! Počúvajte!“
Madam Pomfreyová preglgla, pritisla si prsty na pery a vyvaľovala oči. Kdesi v tme spieval fénix tak, ako ho Harry ešte nikdy nepočuclass="underline" bol to neslýchane krásny žalospev. Harry mal rovnaký pocit ako pri počúvaní fénixovej piesne už predtým, že tá hudba je niekde v jeho vnútri, že neznie zvonka. To jeho vlastný žiaľ sa zázračne premenil na pieseň, ktorá sa ozývala po areáli a vnikala cez okná do hradu.
Nevedel, ako dlho tam stáli a počúvali, nevedel ani, prečo sa zdalo, že tá žalostná pieseň zmierňuje ich bolesť. Mali pocit, že to trvá veľmi dlho, až napokon sa nemocničné dvere otvorili znova a do izby vošla profesorka McGonagallová. Tak ako na všetkých ostatných aj na nej bolo vidieť stopy po boji – škrabance na tvári a potrhaný habit.
„Molly s Arturom sú na ceste,“ oznámila a kúzlo hudby sa narušilo, všetci akoby sa prebrali z tranzu, znovu sa otočili k Billovi, šúchali si oči, krútili hlavami. „Harry, čo sa stalo? Podľa Hagrida si bol s profesorom Dumbledorom, keď… keď sa to stalo. Hovorí, že do toho bol nejako zapojený profesor Snape…“
„Snape zabil Dumbledora,“ povedal Harry.
McGonagallová chvíľu naňho hľadela, potom sa nebezpečne zakolísala a madam Pomfreyová, ktorá sa zrejme už spamätala, pribehla k nej, vyčarila stoličku a podstrčila jej ju.
„Snape,“ opakovala McGonagallová slabo a klesla na stoličku. „My všetci sme sa čudovali… ale on mu veril… vždy… Snape… Nemôžem tomu uveriť…“
„Snape dokonale ovládal oklumenciu,“ pripomenul Lupin a hlas mal nezvyčajne drsný. „Vždy sme to vedeli.“
„No Dumbledore prisahal, že je na našej strane!“ šepkala Tonksová. „Vždy som si myslela, že Dumbledore musí o Snapovi vedieť niečo, čo my nevieme…“
„Stále naznačoval, že má železný dôvod na to, aby Snapovi veril,“ šepkala profesorka McGonagallová a utierala si uslzené oči vreckovkou s kockovaným okrajom. „Ja… pri Snapovej minulosti… jasne, že sa ľudia čudovali… no Dumbledore mi vyslovene povedal, že Snapova ľútosť je absolútne úprimná… nechcel počuť ani slovko proti nemu!“
„Rada by som vedela, čo mu Snape povedal, čím ho presvedčil,“ ozvala sa Tonksová.