„Ja viem,“ povedal Harry a všetci sa otočili k nemu. „Snape Voldemorta informoval o proroctve a ten preto prenasledoval mojich rodičov. Potom Snape Dumbledorovi tvrdil, že si neuvedomil, čo robí, že mu je naozaj ľúto, čo vykonal, mrzí ho, že zomreli.“
„A Dumbledore tomu uveril?“ neveriacky sa spýtal Lupin. „Dumbledore uveril tomu, že Snape ľutuje Jamesovu smrť? Snape nenávidel Jamesa…“
„A podľa neho ani moja mama nestála za nič,“ vravel Harry, „pretože mala muklovský pôvod… volal ju humusáčka.“
Nikto sa nepýtal, ako to Harry vie. Všetkých pohltilo zdesenie a usilovali sa stráviť obludnosť toho, čo sa práve stalo.
„Je to moja chyba,“ povedala odrazu profesorka McGonagallová. Bolo vidieť, že je dezorientovaná, žmolila v rukách mokrú vreckovku. „Moja chyba. Dnes večer som poslala Filiusa po Snapa, poslala som poňho, aby nám prišiel pomôcť! Keby som nebola Snapa upozornila, čo sa deje, možno by sa vôbec nebol pridal k smrťožrútom. Myslím, že predtým, než mu to Filius povedal, ani nevedel, že sú tu. Pravdepodobne nevedel, že prídu.“
„To nie je vaša chyba, Minerva,“ rozhodne nesúhlasil Lupin. „Všetci sme chceli pomoc, boli sme radi, že Snape je na ceste…“
„Takže na mieste zrážky sa pridal na stranu smrťožrútov?“ spýtal sa Harry, ktorý chcel vedieť každý detail Snapovej dvojtvárnosti a hanebnosti, horúčkovite zbieral ďalšie dôvody nenávidieť ho, prisahať pomstu.
„Neviem, ako sa to vlastne stalo,“ vytrhla ho zo zamyslenia profesorka McGonagallová. „Všetko je to také zmätené… Dumbledore nám povedal, že na pár hodín odíde zo školy a aby sme pre istotu hliadkovali na chodbách… Remus, Bill a Nymphadora sa k nám mali pripojiť… a tak sme strážili. Zdalo sa, že všade je pokoj. Každý tajný východ zo školy bol krytý. Nikoho sme nevideli priletieť. Na každom vchode do hradu spočívali mocné čary. Aj tak stále neviem, ako sa sem mohli smrťožrúti dostať…“
„Ja to viem,“ opäť sa ozval Harry a stručne im porozprával o dvoch skrinkách miznutia a magickom priechode. „Takže vošli cez núdzovú miestnosť.“
Takmer proti svojej vôli pozrel na Hermionu a Rona a obaja sa tvárili zničene.
„Pobabral som to, Harry,“ bezútešne zašepkal Ron. „Urobili sme, ako si nám kázal, kontrolovali sme Záškodnícku mapu, ale Malfoya sme na nej nevideli, tak sme si mysleli, že musí byť v núdzovej miestnosti, a tak som s Ginny a Nevillom išiel ta strážiť… ale Malfoy cez nás prešiel.“
„Asi o hodinu, ako sme začali strážiť, odtiaľ vyšiel,“ povedala Ginny. „Bol sám a držal tú strašnú scvrknutú ruku…“
„Tú jeho ruku večnej žiary,“ povedal Ron. „Svieti iba tomu, kto ju drží, pamätáš?“
„No, skrátka,“ pokračovala Ginny, „musel skontrolovať, či je čistý vzduch, aby mohol vypustiť smrťožrútov, lebo len čo nás zbadal, niečo hodil do vzduchu a nastala tma ako vo vreci…“
„Peruánsky prášok okamžitej tmy,“ trpko zahlásil Ron. „Fredov a Georgeov. Budem si musieť pohovoriť s nimi o tom, komu predávajú svoje výrobky.“
„Skúsili sme všetko – lumos, incendio,“ povedala Ginny. „Nič cez tú tmu nepreniklo, iba po hmate sme tápali po chodbe a medzitým sme počuli, ako okolo nás prechádzajú nejakí ľudia. Malfoy vďaka tej ruke očividne videl a viedol ich, ale my sme sa neodvážili použiť zaklínadlá, aby sme náhodou nezasiahli jeden druhého, a kým sme prišli na osvetlenú chodbu, boli preč.“
„Našťastie,“ zachrípnuto sa ozval Lupin, „Ron, Ginny a Neville takmer hneď natrafili na nás a povedali nám, čo sa stalo. O chvíľku sme smrťožrútov našli na ceste k Astronomickej veži. Malfoy očividne nečakal, že bude strážiť viac ľudí. Zdá sa, že zásoby prášku okamžitej tmy už minul. Vypukol boj, smrťožrúti sa rozpŕchli a my sme ich prenasledovali. Jeden z nich, Gibbon, utiekol a zamieril ku schodom na vežu…“
„Vypustiť znamenie?“ spýtal sa Harry.
„Asi áno, museli to mať dohodnuté, než vyšli z núdzovej izby,“ usudzoval Lupin. „Myslím však, že Gibbonovi sa nepozdávalo čakať na Dumbledora osamote, lebo sa vrátil dolu, pridal sa do boja a zasiahlo ho smrteľné zaklínadlo, ktoré práve tesne minulo mňa.“
„Takže ak Ron sledoval núdzovú miestnosť s Ginny a Nevillom,“ povedal Harry a otočil sa k Hermione, „ty si bola…?“
„Áno, pred Snapovou pracovňou,“ zašepkala Hermiona a v očiach sa jej ligotali slzy, „s Lunou. Celú večnosť sme tam trčali a nedialo sa nič… nevedeli sme, čo sa robí hore, lebo Záškodnícku mapu si vzal Ron… Už bola skoro polnoc, keď do žalárov pribehol profesor Flitwick. Kričal, že v hrade sú smrťožrúti, myslím, že ani nezbadal, že my dve s Lunou sme tam. Vtrhol do Snapovej pracovne a počuli sme, ako mu hovorí, že má ísť s ním a pomôcť, a potom sme počuli silné buchnutie a Snape vybehol z miestnosti, uvidel nás a… a…“
„Čo?“ naliehal Harry.
„Bola som taká hlúpa, Harry!“ piskľavo šepotala Hermiona. „Povedal, že profesor Flitwick odpadol a že sa máme oňho postarať, zatiaľ čo on… zatiaľ čo on išiel na pomoc smrťožrútom…“
Od hanby si zakryla tvár a ďalej rozprávala pomedzi prsty, takže jej hlas znel trochu tlmene.
„Vošli sme do pracovne pozrieť, či môžeme nejako pomôcť profesorovi Flitwickovi, a našli sme ho na zemi v bezvedomí… teraz je jasné, že Snape ho omráčil, ale my sme si to vtedy neuvedomili, Harry, a Snapa sme pustili!“
„To nie je vaša chyba,“ rozhodne povedal Lupin. „Hermiona, keby si nebola Snapa poslúchla a neustúpila mu z cesty, bol by zrejme zabil teba aj Lunu.“
„Tak teda potom prišiel hore,“ pokračoval Harry a v duchu si predstavoval, ako Snape beží hore mramorovým schodiskom, čierny habit povieva za ním ako vždy, vyťahuje spod plášťa prútik, „a našiel miesto, kde ste všetci bojovali…“
„Mali sme problémy, prehrávali sme,“ potichu povedala Tonksová. „Gibbon bol zlikvidovaný, ale zdalo sa, že ostatní smrťožrúti sú pripravení bojovať na smrť. Nevilla zranili, Billa zmasakroval Greyback… všade bola tma, lietali zaklínadlá… Malfoy zmizol, musel ujsť hore schodmi na vežu… a potom za ním bežali ďalší, ale jeden z nich zablokoval schody nejakým zaklínadlom… Neville do toho vletel a vyhodilo ho do vzduchu…“
„Nikto z nás to nemohol preraziť,“ vravel Ron, „a ten veľký smrťožrút stále do nás pálil kliatby, odrážali sa od stien a tesne nás míňali…“
„A vtedy prišiel Snape,“ pokračovala Tonksová, „a potom ho zrazu nebolo…“
„Videla som ho bežať k nám, ale vtom ma tesne minula kliatba toho obrovského smrťožrúta, zohla som sa a už som stratila prehľad,“ doplnila Ginny.
„Prebehol rovno cez tú začarovanú prekážku, akoby tam ani nebola,“ spomínal si Lupin. „Pokúsil som sa ho nasledovať, ale odhodilo ma to naspäť tak ako Nevilla…“
„Musel poznať zaklínadlo, ktoré my nepoznáme,“ zašepkala McGonagallová, „napokon… veď učil obranu proti čiernej mágii… Ja som si len myslela, že sa ponáhľa za smrťožrútmi, ktorí utiekli hore do veže…“
„Ponáhľal sa,“ zúrivo prikývol Harry, „no aby im pomohol, nie aby ich zastavil… a stavím sa, že by ste museli byť označení Temným znamením, aby ste sa dostali cez tú prekážku. Takže čo sa stalo, keď sa vrátil dolu?“
„No, ten veľký smrťožrút práve vypálil zaklínadlo, po ktorom spadla polovica stropu a ktoré narušilo kliatbu blokujúcu schody,“ vravel Lupin. „Všetci sme bežali dopredu – skrátka, tí, čo stáli – a vtedy sa z prachu vynoril Snape a ten chlapec a, pravdaže, nikto z nás na nich nezaútočil…“
„Nechali sme ich prejsť,“ dutým hlasom povedala Tonksová, „mysleli sme, že ich prenasledujú smrťožrúti, a vzápätí sa vrátili ostatní smrťožrúti a Greyback a znova sme bojovali – zdalo sa mi, že som počula, ako Snape niečo vykríkol, ale neviem čo…“