Harry pokrútil hlavou. Všetko to, čo sa udialo na čiernom jazere, sa mu teraz zdalo ako zlý sen. Naozaj sa to stalo iba pred pár hodinami?
„Nezískali ste ho?“ spýtal sa Ron a tváril sa skľúčene. „Nebol tam?“
„Nie,“ povedal Harry. „Niekto ho už vzal a nechal na jeho mieste falošný.“
„Už ho niekto vzal…?“
Harry bez slova vytiahol z vrecka falošný medailón, otvoril ho a podal Ronovi. Celý príbeh môže počkať… dnes večer na tom nezáležalo… nezáležalo na ničom iba na konci, na konci toho nezmyselného dobrodružstva, na konci Dumbledorovho života…
„R. A. B.,“ šepkal Ron, „ale kto to bol?“
„Neviem,“ Harry si oblečený ľahol na posteľ a tupo hľadel na strop. Vôbec nebol zvedavý na to R. A. B., pochyboval, že ho ešte niekedy bude niečo zaujímať. A ako tam tak ležal, odrazu si uvedomil, že je ticho. Félix dospieval.
Vedel, hoci si neuvedomoval, ako to vie, že fénix je preč, že opustil Rokfort navždy, tak ako Dumbledore opustil školu. Opustil svet… opustil Harryho.
30
Biela hrobka
Vyučovanie bolo pozastavené, všetky skúšky odložené. V nasledujúcich dňoch niektorí rodičia rýchlo brali svoje deti z Rokfortu – dvojčatá Patilové odišli ešte pred raňajkami hneď ráno po Dumbledorovej smrti a Zachariasa Smitha odvádzal z Rokfortu jeho naduto sa tváriaci otec. Na druhej strane Seamus Finnigan rozhodne odmietol odísť s matkou domov, vo vstupnej hale sa nahlas hádali, a nakoniec sa to vyriešilo tak, že pani Finniganová dovolila synovi zostať na pohreb. Ledva zohrala v Rokville ubytovanie, ako povedal Seamus Harrymu a Ronovi, lebo do dediny sa hrnuli zástupy čarodejníkov a čarodejníc, ktorí chceli zložiť Dumbledorovi poslednú poklonu.
Vzrušenie medzi mladšími študentmi spôsobil svetlobelasý koč veľký ako dom s tuctom okrídlených svetložltých koní v záprahu, aký nikdy v živote nevideli, ktorý neskoro popoludní pred pohrebom priletel priamo z oblohy a pristál na okraji Zakázaného lesa. Harry z okna hľadel, ako po schodíkoch z koča vystúpila obrovská a krásna žena s olivovou pleťou a čiernymi vlasmi a vrhla sa do Hagridovho otvoreného náručia. Medzitým sa v hrade ubytovala delegácia ministerských úradníkov vrátane samotného ministra mágie. Harry sa starostlivo vyhýbal stretnutiu s kýmkoľvek z nich. Bol si istý, že skôr či neskôr ho znovu požiadajú, aby im porozprával o poslednom výlete Dumbledora z Rokfortu.
Harry, Ron, Hermiona a Ginny trávili celý čas spolu. Krásne počasie akoby sa im vysmievalo. Harry si vedel predstaviť, aké by to bolo, keby Dumbledore nebol zomrel a prežívali by tieto chvíle na konci školského roka. Ginny by mala po skúškach, nezaťažovali by ich domáce úlohy… a každú hodinu odkladal, kedy im povie to, čo musel povedať, kedy urobí to, čo musel urobiť, pretože bolo priveľmi ťažké zriecť sa najväčšieho potešenia.
Dva razy denne navštevovali nemocničné krídlo: Nevilla prepustili, no Bill bol stále v opatere madam Pomfreyovej. Jazvy sa mu nehojili. V skutočnosti sa teraz tak trochu podobal na Divookého Moodyho, hoci, našťastie, mal obe oči a nohy a zdalo sa, že jeho osobnosť sa nezmenila. Pravdepodobne jediné, čo sa zmenilo, boli chute – teraz mal rád veľmi málo prepečené steaky.
„Ešte šťastie, že si berhie mňa,“ šťastne hovorila Fleur a natriasala Billovi vankúše, „lebo Brhiti mäso obyčajne prhevarhia, ja som to vždy ovorila.“
„Asi sa budem musieť zmieriť s tým, že si ju vážne zoberie,“ vzdychla si v ten večer Ginny, keď s Harrym, Ronom a Hermionou sedeli v chrabromilskej klubovni pri otvorenom okne a hľadeli za súmraku na areál školy.
„Nie je až taká zlá,“ tvrdil Harry. „Aj keď je škaredá,“ dodal rýchlo, lebo Ginny nadvihla obočie, a ona sa zasmiala.
„No, ak to znesie mama, môžem aj ja.“
„Zomrel ešte niekto známy?“ spýtal sa Ron Hermiony, ktorá študovala Večerného Proroka.
Hermiona zvraštila tvár, nepáčil sa jej drsný tón, akým sa to snažil hovoriť.
„Nie,“ odvetila vyčítavo a poskladala noviny. „Stále hľadajú Snapa, ale ani stopy…“
„Samozrejme,“ ozval sa Harry, v ktorom stúpal hnev zakaždým, keď prišla do reči táto téma. „Snapa nenájdu, kým nenájdu Voldemorta, a keďže sa im to nepodarilo za celý ten čas…“
„Ja idem do postele,“ zazívala Ginny. „Nespím dobre, odkedy… no… zišlo by sa mi trochu sa vyspať.“
Pobozkala Harryho (Ron sa náročky odvrátil), zakývala zvyšným dvom a odišla do dievčenských spálni. Len čo sa dvere za ňou zavreli, Hermiona sa naklonila k Harrymu s tým najhermionovskejším výrazom na tvári.
„Harry, dnes ráno som v knižnici niečo našla…“
„R. A. B.?“ Harry sa ostražito vystrel.
Necítil nič také ako často predtým – vzrušenie, zvedavosť, túžbu preniknúť na koreň záhady. Jednoducho však vedel, že musí odhaliť pravdu o skutočnom horcruxe, až potom sa pohne ďalej po temnej a kľukatej ceste, po ceste, na ktorú s Dumbledorom vykročili spolu a po ktorej teraz bude musieť kráčať sám. Tam niekde sú možno ešte štyri horcruxy a každý treba najprv nájsť a zničiť a až potom bude možné zabiť Voldemorta. Stále si ich opakoval, akoby sa tým mohli priblížiť na dosah: medailón… šálka… had… niečo od Chrabromila alebo Bystrohlavovej… medailón… šálka… had… niečo od Chrabromila alebo Bystrohlavovej.
Táto mantra mu pulzovala v mysli, keď večer zaspával, a sny mal plné šálok a tajomných predmetov, na ktoré nemohol dočiahnuť, hoci Dumbledore mu ponúkal povrazový rebrík, ktorý sa menil na hady, len čo po ňom začal liezť…
Ráno po Dumbledorovej smrti ukázal Hermione lístok z medailónu, a hoci za iniciálami hneď nespoznala nejakého čarodejníka, o ktorom niekde čítala, odvtedy behala do knižnice trochu častejšie, než by potreboval človek, ktorý nemá nijaké domáce úlohy.
„Nie,“ povedala smutne, „skúšala som to, Harry, ale nenašla som nič… také iniciály má zopár dobre známych čarodejníkov –Rosalind Antigona Bungsová, Rupert Axebanger Brookstanton… ale zdá sa, že tí sa vôbec nehodia. Súdiac podľa toho lístka osoba, ktorá ukradla horcrux, Voldemorta poznala, a nemôžem nájsť ani najmenší dôkaz, že by s ním Bungsová alebo Axebanger niekedy mali niečo do činenia. Ide o… Snapa.“
Zjavne bola nervózna už len pri vyslovení toho mena.
„Čo je s ním?“ chrapľavo sa spýtal Harry a ovisol na stoličke.
„No, ide o to, že som čiastočne mala pravdu s tým Polovičným Princom,“ hovorila opatrne.
„Musíš mi to teraz vešať na nos, Hermiona? Čo myslíš, aký mám z toho teraz pocit?“
„Nie… nie, Harry, to som nemyslela!“ povedala rýchlo a obzrela sa, či ich niekto nepočúva. „Mala som pravdu, že tá kniha kedysi patrila Eileen Princovej. Vieš… bola to Snapova matka!“
„Veď nebola ktovieaká krásavica,“ poznamenal Ron, no Hermiona ho ignorovala.
„Prelistovala som všetkých starých Prorokov a našla som drobné oznámenie, že Eileen Princová sa vydáva za istého Tobiasa Snapa, a neskôr oznámenie, že sa jej narodil…“
„… vrah,“ vyprskol Harry.
„No… áno,“ prikývla Hermiona. „Takže som… tak trochu mala pravdu. Vieš, Snape musel byť hrdý na to, že je spolovice Princ. Podľa toho, čo píše Prorok, Tobias Snape bol mukel.“
„Áno, to sedí,“ potvrdil Harry. „Bude zveličovať tú čistokrvnú stranu, aby sa dostal k Luciusovi Malfoyovi a ostatným… je presne ako Voldemort. Čistokrvná matka, otec mukel… hanbí sa za svoj pôvod. Chce, aby sa ho báli, preto vyznáva čiernu mágiu, zvolí si pôsobivé nové meno – lord Voldemort – Polovičný Princ – ako to mohlo Dumbledorovi uniknúť…?“
Zmĺkol a hľadel von oknom. Nemohol si pomôcť, stále musel myslieť na Dumbledorovu neospravedlniteľnú dôveru voči Snapovi… No ako mu Hermiona nechtiac pripomenula, rovnako sa do toho nechal zatiahnuť aj on… napriek tomu, že tie načmárané zaklínadlá boli čoraz hanebnejšie, odmietal myslieť si niečo zlé o chlapcovi, ktorý bol taký múdry a tak veľmi mu pomohol…