Pomohol mu… teraz to bola skoro neznesiteľná myšlienka.
„No aj tak nechápem, prečo ťa neudal, že používaš tú knihu,“ čudoval sa Ron. „Musel vedieť, odkiaľ to všetko berieš.“
„Vedel,“ trpko si vzdychol Harry. „Vedel to, až keď som použil sectumsempru. Vlastne ani nepotreboval legilimenciu… a možno to vedel aj predtým, keď Slughorn rozprával, aký som na elixíroch vynikajúci… nemal nechať svoju starú knihu na dne skrine.“
„Ale prečo to neoznámil?“
„Myslím, že nechcel, aby ho spájali s tou knihou,“ usúdila Hermiona. „Dumbledorovi by sa to asi veľmi nepáčilo, keby sa to dozvedel. A aj keby Snape predstieral, že nebola jeho, Slughorn by bol hneď spoznal jeho rukopis. Kniha zostala v starej Snapovej triede a Dumbledore určite vedel, že jeho matka sa volala Princová.“
„Mal som tú knihu ukázať Dumbledorovi,“ uvedomil si Harry. „On mi celý čas ukazoval, aký bol Voldemort zločinec, ešte keď chodil do školy, a ja som mal dôkaz, že Snape je rovnaký…“
„Zločinec je silné slovo, Harry,“ zašepkala Hermiona.
„Veď ty si mi stále hovorila, že tá kniha je nebezpečná!“
„Usilujem sa iba ti ukázať, že berieš na seba priveľa viny, Harry. Myslela som, že Princ má nechutný zmysel pre humor, ale nikdy by som nepredpokladala, že je to možný vrah…“
„Nikto z nás by nepredpokladal, že Snape… no veď viete,“ povedal Ron.
Zavládlo ticho a každý sa ponoril do svojich myšlienok, no Harry si bol istý, že tak ako on myslia na nasledujúce ráno, keď Dumbledorovo telo uložia na odpočinok. Harry dosiaľ nikdy nebol na pohrebe. Keď zomrel Sirius, nemali telo, ktoré by pochovali. Nevedel, čo má čakať, a trochu sa obával, čo uvidí a čo pocíti. Rozmýšľal, či bude po pohrebe Dumbledorova smrť preňho skutočnejšia. Hoci chvíľami hrozilo, že ho tá strašná pravda premôže, občas ho zaplavila prázdna otupenosť, keď sa mu stále zdalo ťažké uveriť, že Dumbledora už naozaj niet, hoci všetci nerozprávali o ničom inom. Musel však priznať, že tentoraz nehľadal nejakú medzeru tak ako v prípade Siriusovej smrti, nejaký spôsob, ako by sa Dumbledore vrátil… vo vrecku nahmatal studenú retiazku falošného horcruxu, ktorý teraz všade nosil so sebou, nie ako talizman, ale aby mu pripomínal, za akú cenu ho získal a čo ešte treba urobiť.
Harry na druhý deň vstal zavčasu, aby sa pobalil. Rokfortský expres bude odchádzať hodinu po pohrebe. Dolu vo Veľkej sieni bolo ticho. Všetci mali na sebe slávnostné habity a nikto dohromady nič nejedol. Profesorka McGonagallová nechala veľké hlavné kreslo za učiteľským stolom prázdne. Aj Hagridova stolička bola opustená. Harry si pomyslel, že Hagrid asi nevládal prísť na raňajky, no Snapovo miesto bez okolkov zaujal Rufus Scrimgeour. Harry sa vyhýbal jeho žltkastým očiam, ktoré blúdili po Veľkej sieni. Mal nepríjemný pocit, že Scrimgeour hľadá jeho. Medzi členmi ministrovho sprievodu Harry zbadal červené vlasy a okuliare v rohovinovom ráme Percyho Weasleyho. Ron dával najavo, že o Percym vie, iba tým, že zvlášť zlostne pichal vidličkou do údenáča.
Crabbe a Goyle si šepkali pri slizolinskom stole. Hoci to boli mohutní chlapci, pôsobili zvláštne osamelo, keď medzi nimi nesedel vysoký bledý Malfoy, ktorý ich ustavične komandoval. Harry nevenoval Malfoyovi veľa myšlienok. Všetka jeho nevraživosť sa sústredila na Snapa, ale nezabudol na strach v Malfoyovom hlase na veži, ani na to, že prv než prišli ostatní smrťožrúti, sklopil prútik. Harry neveril, že by Malfoy zabil Dumbledora. Stále Malfoyom pohŕdal pre jeho očarenie čiernou mágiou, ale teraz sa k jeho odporu voči nemu pripojilo aj trochu ľútosti. Harry bol zvedavý, kde je Malfoy teraz a čo ho Voldemort nútil robiť pod hrozbou, že zabije jeho i jeho rodičov.
Harryho myšlienky prerušila Ginny tým, že ho štuchla. Profesorka McGonagallová vstala a smutný šum v sieni utíchol.
„Už je skoro čas,“ povedala. „Nasledujte, prosím, vedúcich svojich fakúlt. Chrabromil, za mnou.“
Takmer v úplnom tichu vychádzali spoza lavíc. Harry na čele slizolinského radu zazrel Slughorna vo veľkolepom striebrom vyšívanom smaragdovozelenom habite. Vedúcu Bifľomoru profesorku Sproutovú ešte nikdy nevidel takú čistú. Na klobúku nemala jedinú záplatu, a keď prišli do vstupnej haly, vedľa Filcha stála madam Pinceová zahalená v hustom čiernom závoji, ktorý jej siahal až po kolená, a z jeho prastarého čierneho obleku bolo cítiť prostriedok proti moľom.
Na kamenných schodoch pred hradom Harry videl, že mieria k jazeru. Teplé slnko ho hladkalo po tvári a potichu kráčali za profesorkou McGonagallovou k miestu, kde už stáli stovky stoličiek poukladaných do radov. V strede medzi nimi viedla ulička, vpredu stál mramorový stôl a stoličky boli otočené k nemu. Bol prekrásny letný deň.
Na polovici stoličiek už sedela mimoriadne pestrá spoločnosť: ošumelí a elegantní, starí i mladí. Väčšinu Harry nepoznal, no niektorých áno, vrátane členov Fénixovho rádu: Kingsleyho Shacklebolta, Divookého Moodyho, Tonksovú, vlasy mala napodiv opäť krikľavoružové a držala sa za ruky s Remusom Lupinom, pána a pani Weasleyovcov, Billa, ktorého podopierala Fleur, za nimi Freda s Georgeom v bundách z čiernej dračej kože. Bola tam i madame Maxime – zabrala dve a pol stoličky, majiteľ Deravého kotlíka Tom, Harryho šmukelská susedka Ara-bella Figgová, vlasatý basista z čarodejníckej kapely Sudičky, šofér rytierskeho autobusu Ernie Prang, madam Malkinová z obchodu s habitmi v Šikmej uličke a ľudia, ktorých Harry poznal iba z videnia, barman od Kančej hlavy a čarodejnica, ktorá rozvážala jedlo v Rokfortskom exprese. Prišli aj hradní duchovia, v slnečnom svetle ledva rozoznateľní, iba keď sa pohli – ako nepatrné chvenie v lesklom vzduchu.
Harry, Ron a Hermiona si sadli na koniec radu pri jazere. Ľudia si šepkali a znelo to ako šuchot vetríka v tráve, no vtáky spievali oveľa hlasnejšie. Dav sa rozrastal. Harry videl, ako Luna pomáha Nevillovi sadnúť si, a zrazu pocítil náhly príval citov k tým dvom. Z celej DA iba oni dvaja odpovedali na Hermioninu výzvu v tú noc, keď zomrel Dumbledore, a Harry vedel prečo – im dvom DA chýbala najviac a asi jediní pravidelne kontrolovali svoje mince v nádeji, že bude ďalšie stretnutie…
Kornelius Fudge prešiel popri nich dopredu, tváril sa nešťastne a ako zvyčajne krútil v rukách svoj zelený klobúk. Harry spoznal aj Ritu Skeeterovú a rozčúlil sa, keď videl, že v tých svojich červených pazúroch zviera notes, ale ešte väčšia zlosť ho zaplavila, keď sa zjavila Dolores Umbridgeová a na žabacej tvári mala nepresvedčivý žalostný výraz a na lokniach farby železa jej sedela čierna zamatová mašľa. Firenze, ktorý ako stráž stál pri vode, sa pri pohľade na ňu strhol a ponáhľal sa od nej čo najďalej.
Nakoniec sa usadil učiteľský zbor. Harry videl, že Scrimgeour v prvom rade pri profesorke McGonagallovej sa tvári vážne a dôstojne. Rozmýšľal, či je Scrimgeourovi i tým ostatným dôležitým ľuďom naozaj ľúto, že je Dumbledore mŕtvy. No vtom sa ozvala hudba, zvláštna hudba, akoby z iného sveta, zabudol na odpor k ministerstvu a obzeral sa, odkiaľ hudba prichádza. Nebol jediný: mnohé hlavy sa otáčali a trochu vyľakane hľadali.
„Tamto,“ šepla Ginny Harrymu do ucha.
A vtedy ich uvidel kúsok pod hladinou čistej zelenej, slnkom osvetlenej jazernej vody a pripomenuli mu hrozných inferiov. Zbor vodných ľudí spieval čudným jazykom, ktorému nerozumel. Ich bledé tváre sa pod vodou vlnili a fialové vlasy sa vznášali okolo nich. Pri tej hudbe sa Harrymu ježili vlasy na šiji, a predsa nebola nepríjemná. Veľmi jasne vyjadrovala stratu a zúfalstvo. Pozrel do divých tvárí spevákov a mal pocit, že aspoň im je ľúto, že Dumbledore skonal. Ginny ho znova postrčila a on sa obzrel.