„Nie,“ odvetil Harry ľahostajne a znova vykročil.
„Harry, je to hrozná tragédia,“ tlmene vravel Scrimgeour, „ani nevieš, ako to mnou otriaslo, keď som sa to dopočul. Dumbledore bol veľký čarodejník. Mali sme rozpory, ako vieš, ale nikto nevie lepšie než ja…“
„Čo chcete?“ spýtal sa Harry na rovinu.
Scrimgeour sa zatváril nahnevane, ale ako predtým aj teraz rýchlo zmenil výraz tváre a predstieral smutné porozumenie.
„Pravdaže, zdrvilo ťa to,“ povedal. „Viem že ste si boli s Dumbledorom blízki. Myslím, že si možno bol jeho najobľúbenejší žiak. Puto medzi vami dvoma…“
„Čo chcete?“ opakoval Harry a zastal.
Scrimgeour zastal tiež, oprel sa o paličku a hľadel na Harryho, teraz už zlovestne.
„Hovorí sa, že v tú noc, keď zomrel, ste odišli zo školy spolu.“
„Kto to hovorí?“ spýtal sa Harry.
„Niekto znehybnil smrťožrúta na veži po Dumbledorovej smrti. A tam hore boli dve metly. Na ministerstve sa vie, koľko je dva a dva, Harry.“
„To rád počujem,“ ocenil Harry, „ale kam som s Dumbledorom išiel a čo sme robili, to je moja vec. Nechcel, aby o tom niekto vedel.“
„Taká vernosť je, pravdaže, obdivuhodná,“ odpovedal Scrimgeour, ktorý len horko-ťažko ovládal svoj hnev, „ale Dumbledora už niet, Harry. Odišiel.“
„Odíde zo školy, až keď mu tu nikto nezostane verný,“ vyhlásil Harry a napriek všetkému sa usmial.
„Drahý chlapče… ani Dumbledore sa nemôže vrátiť z…“
„Ja nehovorím, že sa môže vrátiť. To by ste nepochopili. Ale ja vám nemám čo povedať.“
Scrimgeour váhal, no potom delikátnym tónom, ako sa domnieval, hovoriclass="underline" „Ministerstvo ti môže ponúknuť akúkoľvek ochranu, Harry, veď vieš. S radosťou ti pridelím do služieb pár, aurorov…“
Harry sa zasmial.
„Voldemort ma chce zabiť sám a aurori ho v tom nezastavia. Takže ďakujem za ponuku, ale nie.“
„Teda,“ chladným hlasom pokračoval Scrimgeour, „moja žiadosť z Vianoc…“
„Aká žiadosť? Ach, chceli ste, aby som svetu rozhlásil, akú skvelú prácu robíte, výmenou za…“
„… za pozdvihnutie všeobecnej morálky!“ zdôraznil Scrimgeour.
Harry chvíľu naňho hľadel.
„Už ste prepustili Stana Shunpika?“
Scrimgeourova tvár zrazu nadobudla nepekný, skoro fialový odtieň pripomínajúci strýka Vernona.
„Vidím, že si…“
„Dumbledorov človek skrz-naskrz,“ dopovedal Harry. „Správne.“
Scrimgeour sa ešte chvíľu naňho mračil, potom sa otočil a bez ďalších slov krivkal preč. Harry videl, ako Percy a ostatní členovia delegácie naňho čakajú, pričom sa nervózne obzerajú za vzlykajúcim Hagridom a Grawpom, ktorí zostali sedieť. Ron s Hermionou sa ponáhľali k Harrymu a cestou míňali Scrimgeoura, ktorý šiel opačným smerom. Harry sa otočil a pomaly kráčal ďalej tak, aby ho mohli dohoniť, čo sa im napokon podarilo v tieni buka, pod ktorým sedávali v šťastnejších chvíľach.
„Čo chcel Scrimgeour?“ zašepkala Hermiona.
„To isté čo na Vianoce,“ pokrčil plecami Harry. „Chcel, aby som mu poskytol dôverné informácie o Dumbledorovi a stal sa novým ministerským reklamným maskotom.“
Zdalo sa, že Ron chvíľu bojuje sám so sebou, a potom nahlas povedal Hermione: „Vieš čo, pusti ma, vrátim sa a jednu Percymu vrazím!“
„Nie,“ energicky ho chytila za ruku.
„Budem sa cítiť lepšie.“
Harry sa zasmial. Ešte aj Hermiona sa uškrnula, hoci jej úsmev sa vytratil pri pohľade na hrad.
„Neznesiem predstavu, že sa sem už možno nikdy nevrátime,“ zašepkala. „Ako môžu Rokfort zatvoriť?“
„Možno nezatvoria,“ usudzoval Ron, „Nie sme tu vo väčšom nebezpečenstve než doma. Teraz je to všade rovnaké. Ba povedal by som, že Rokfort je bezpečnejší, je v ňom viac čarodejníkov, ktorí ho ubránia. Čo myslíš, Harry?“
„Ja sa nevrátim, aj keď ho znova otvoria,“ vyhlásil Harry.
Ron civel naňho s otvorenými ústami, ale Hermiona sa smutne ozvala: „Vedela som, že to povieš. Ale čo budeš robiť?“
„Ešte raz sa vrátim k Dursleyovcom, lebo to tak chcel Dumbledore,“ povedal Harry. „No bude to krátka návšteva, a potom navždy odídem.“
„Ale kam pôjdeš, ak sa nevrátiš do školy?“
„Myslel som, že sa možno vrátim do Godricovej úžľabiny,“ šepkal Harry. Ten nápad mal v hlave od toho večera, ako umrel Dumbledore. „Tam sa to pre mňa začalo. Jednoducho mám pocit, že tam musím ísť. A môžem navštíviť hroby svojich rodičov. Rád by som to urobil.“
„A potom čo?“ spýtal sa Ron.
„Potom musím nájsť ostatné horcruxy, nie?“ odpovedal Harry s pohľadom upretým na bielu Dumbledorovu hrobku, ktorá sa odrážala na druhej strane jazera. „Chcel, aby som to urobil, preto mi o nich povedal. Ak mal Dumbledore pravdu, a ja som si istý, že ju mal… stále sú niekde štyri. Musím ich nájsť a zničiť a potom musím ísť po tom siedmom kúsku Voldemortovej duše, po tom, ktorý je ešte stále v jeho tele, a ja som ten, kto ho zabije. A ak sa cestou stretnem so Severusom Snapom,“ dodal, „tým lepšie pre mňa a tým horšie preňho.“
Dlho bolo ticho. Ľudia sa už väčšinou rozišli a oneskorenci sa zďaleka vyhýbali obrovskej Grawpovej postave objímajúcej Hagrida, ktorého žalostné kvílenie sa stále ozývalo nad jazerom.
„Budeme tam, Harry,“ povedal Ron.
„Čo?“
„V dome tvojho strýka a tety,“ hovoril Ron. „A potom pôjdeme s tebou, kamkoľvek pôjdeš.“
„Nie…“ rýchlo odmietol Harry. S tým nepočítal, chcel, aby pochopili, že na túto najnebezpečnejšiu cestu sa vydáva sám.
„Raz si nám povedal,“ potichu pripomínala Hermiona, „že máme čas otočiť sa a ísť naspäť, keď chceme. Mali sme dosť času, nie?“
„Sme s tebou, nech sa stane čokoľvek,“ vyhlásil Ron. „Ale, kamoško, kým niečo podnikneme, hoci len cestu do Godricovej úžľabiny, musíš sa zastaviť doma u našich.“
„Prečo?“
„Bill a Fleur majú svadbu, zabudol si?“
Harry prekvapene pozrel naňho. Myšlienka, že stále môže existovať niečo také normálne, ako je svadba, sa mu zdala neuveriteľná, a predsa krásna.
„Áno, to by sme si nemali nechať ujsť,“ povedal napokon.
Jeho ruka automaticky zovrela falošný horcrux, ale napriek všetkému, napriek temnej a kľukatej ceste, ktorá sa rozprestierala pred ním, napriek konečnému stretnutiu s Voldemortom, ktoré musí prísť, či o mesiac, o rok, alebo o desať, cítil, ako sa mu zlepšila nálada pri pomyslení, že mu zostáva ešte jeden posledný vzácny pokojný deň, ktorý môže vychutnať s Ronom a Hermionou.