Harrymu akoby nejaká neviditeľná ruka skrútila vnútornosti a pevne ich držala.
„No skrátka, bol to v škole veľký priateľ tvojho otca. Celá rodina Blackovcov bola v mojej fakulte, ale Sirius skončil v Chrabromile! Škoda, lebo to bol talentovaný chlapec. Keď prišiel čas, nastúpil ku mne jeho brat Regulus, ale rád by som bol mal oboch.“
Hovoril to ako nadšený zberateľ, ktorého niekto tromfol na dražbe. Očividne stratený v spomienkach hľadel na protiľahlú stenu a pomaly sa krútil na mieste, aby sa mu chrbát zohrieval rovnomerne.
„Tvoja mama bola, pravdaže, muklovského pôvodu. Nemohol som tomu uveriť, keď som to zistil. Myslel som si, že musí byť čistokrvná, taká bola dobrá.“
„Jedna moja priateľka má tiež muklovský pôvod a je najlepšia v ročníku,“ povedal Harry.
„Je to zvláštne, že sa to niekedy stáva, však?“ povedal Slughorn.
„Ani nie,“ chladne odvetil Harry.
Slughorn prekvapene naňho pozrel.
„Musíš si myslieť, že mám predsudky! Nie, nie, nie! Veď som práve povedal, že tvoja matka patrila k mojim najobľúbenejším študentom. A potom to bol Dirk Cresswell, v ročníku po nej. Ten je teraz vedúci Kancelárie pre vzťahy s raráškami – aj on má muklovský pôvod, veľmi talentovaný študent to bol a ešte stále dostávam od neho neoceniteľné informácie o tom, čo sa deje v Gringottbanke!“
Trochu poskakoval a pritom sa spokojne usmieval a ukazoval na množstvo lesklých rámčekov s fotografiami, ktoré stáli na bielizníku, kde sa na každej pohybovali drobní ľudkovia.
„Všetko bývalí študenti – a všetky sú aj s podpisom. Všimni si Barnabasa Cuffa, redaktora Denného Proroka. Vždy si so záujmom vypočuje môj názor na aktuálne udalosti. A Ambrosius Flume z Medových labiek – darčekový kôš na každé narodeniny, a to všetko iba preto, že som ho predstavil Cicerovi Harkissovi, jeho prvému zamestnávateľovi! A tam vzadu – uvidíš ju, keď natiahneš krk – to je Gwenog Jonesová, kapitánka Holyheadských harpyí… ľudí to vždy prekvapí, keď sa dozvedia, že si s hráčmi Holyheadských harpyí tykám a dostanem voľné lístky, kedy chcem!“
Zdalo sa, že táto skutočnosť ho veľmi povzbudila.
„A všetci títo ľudia vedia, kde vás nájdu a posielajú vám veci?“ spýtal sa Harry, ktorý sa čudoval, prečo smrťožrúti Slughorna ešte nevystopovali, ak ho mohli nájsť koše so sladkosťami, lístky na metlobal a návštevníci túžiaci po jeho radách a názoroch.
Úsmev zmizol zo Slughornovej tváre rovnako rýchlo ako krv z jeho stien.
„Pravdaže nie,“ pozrel na Harryho. „Už rok som sa s nikým nestretol.“
Harry mal dojem, že ten fakt šokoval aj samého Slughorna. Chvíľu vyzeral dosť rozladené. Potom pokrčil plecami.
„No aj tak… rozumný čarodejník v takýchto časoch hlavu i nevystrkuje. Dumbledorovi sa dobre hovorí, ale práve nastúpiť na Rokfort, to by bolo to isté ako verejne vyhlásiť spojenectvo s Fénixovým rádom! A hoci som si istý, že sú skutočne obdivuhodní a statoční a všetko ostatné, osobne sa mi nepáči to percento úmrtnosti…“
„Na to, aby ste učili na Rokforte, sa nemusíte pridať k rádu,“ povedal Harry, ktorý nedokázal potlačiť posmešný tón. Bolo ťažké súcitiť s rozmaznaným Slughornom pri spomienke na Siriusa živoriaceho v jaskyni a živiaceho sa potkanmi. „Väčšina učiteľov v ňom nie je a nikdy nikto z nich neprišiel o život – ak nepočítame Quirrella, a ten si to zaslúžil, pretože spolupracoval s Voldemortom.“
Harry si bol istý, že Slughorn patrí k čarodejníkom, ktorí neznesú, ak niekto vysloví Voldemortovo meno nahlas, a nesklamal sa: Slughorn sa striasol a protestne zahundral, čo Harry ignoroval.
„Myslím, že kým je Dumbledore riaditeľom, je učiteľský zbor bezpečnejší než väčšina ostatných ľudí. Je zrejme jediný, koho sa Voldemort odjakživa bojí,“ pokračoval Harry.
Slughorn chvíľu hľadel do prázdna. Zdalo sa, že rozmýšľa nad Harryho slovami.
„Áno, je to pravda, že Ten-Koho-Netreba-Menovať nikdy nevyhľadával súboj s Dumbledorom,“ zamrmlal zdráhavo. „A zrejme sa dá predpokladať, že vzhľadom na to, že som sa nepridal k smrťožrútom, Ten-Koho-Netreba-Menovať ma sotva počíta medzi priateľov… a v tom prípade by som možno naozaj bol trochu bezpečnejší blízko Albusa… Nemôžem predstierať, že smrť Amelie Bonesovej mnou neotriasla… Ak ona, pri všetkých kontaktoch na ministerstve a ochrane…“
Dumbledore sa vrátil do izby a Slughorn až nadskočil, akoby zabudol, že je v dome.
„Á, tu si, Albus. Dlho ti to trvalo. Žalúdočné problémy?“
„Nie, iba som čítal muklovské časopisy,“ odvetil Dumbledore. „Páčia sa mi vzory na pletenie. Nuž, Harry, myslím, že sme už dosť dlho zneužívali Horaceovu pohostinnosť a je načase odísť.“
Harry ho rád poslúchol a hneď vyskočil z kresla. Zdalo sa, že Slughorna to zaskočilo.
„Odchádzate?“
„Áno. Viem, kedy je šanca prehratá.“
„Prehratá?“
Zdalo sa, že Slughorn je rozrušený. Krútil tučnými prstami a prestupoval z nohy na nohu, keď videl, ako si Dumbledore zapína cestovný plášť a Harry zaťahuje zips na bunde.
„Je mi ľúto, že to miesto nechceš, Horace,“ prehovoril Dumbledore a nezranenú ruku zdvihol na pozdrav. „Rokfort by ťa bol rád znovu uvidel. Bez ohľadu na naše značne zvýšené bezpečnostné opatrenia, vždy ťa radi privítame, keby si chcel prísť.“
„Áno… dobre… veľmi šľachetné… ako hovorím…“
„Tak teda dovidenia.“
„Dovi,“ pozdravil sa Harry.
Už boli pri vchodových dverách, keď sa za nimi ozval výkrik.
„Dobre, dobre, urobím to!“
Dumbledore sa otočil a videl, že zadychčaný Slughorn stojí vo vchode obývačky.
„Zanecháš dôchodok?“
„Áno, áno,“ netrpezlivo prikyvoval Slughorn. „Asi som sa zbláznil, ale áno.“
„Výborne,“ usmieval sa Dumbledore. „Tak teda, Horace, uvidíme ťa prvého septembra.“
„Trúfam si tvrdiť, že uvidíte.“
A keď vykročili po záhradnom chodníčku, doniesol sa k nim Slughornov hlas.
„Požiadam o zvýšenie platu, Dumbledore!“
Dumbledore sa zasmial. Záhradná bránka sa za nimi zatvorila a oni sa potme a v kúdoliacej sa hmle uberali dolu kopcom.
„Výborná práca, Harry,“ ocenil Dumbledore.
„Ja som nič neurobil,“ prekvapene zareagoval Harry.
„Ale áno. Predostrel si Horaceovi, čo získa, keď sa vráti do Rokfortu. Páčil sa ti?“
„Ehm…“
Harry si nebol istý, či sa mu Slughorn páčil, alebo nie. Domnieval sa, že svojím spôsobom bol príjemný, ale tak isto sa mu zdal márnivý a aj napriek jeho slovám ho až priveľmi prekvapovalo, že by z niekoho, kto má muklovský pôvod, mohol byť dobrý čarodejník.
„Horace,“ začal Dumbledore, takže sa Harry nemusel vyjadriť k predchádzajúcej otázke, „má rád komfort. A má rád aj spoločnosť slávnych, úspešných a mocných. Rád si namýšľa, že týchto ľudí ovplyvňuje. Nikdy nechcel trón zaujať sám. Radšej má kreslo v pozadí – vieš, je tam viac miesta. Na Rokforte si vždy vyberal obľúbencov, niekedy pre ich ctižiadosť alebo inteligenciu, občas pre ich šarm alebo talent, a mal akúsi záhadnú schopnosť vyberať tých, ktorí to raz dotiahnu veľmi ďaleko vo svojich odboroch. Horace si vytvoril akýsi klub obľúbencov. Jeho jadrom bol on, navzájom ich zoznamoval, vytváral medzi jeho členmi užitočné kontakty a vždy z toho napokon získal nejaký prospech, či už škatuľku obľúbeného kandizovaného ananásu, alebo príležitosť o d p o r u č i ť ďalšieho asistenta do Kancelárie pre vzťahy s raráškami.“
Harrymu sa odrazu v hlave veľmi živo vynoril veľký napuchnutý pavúk, ktorý okolo seba tká sieť, tu a tam potiahne nitku, aby dostal veľké šťavnaté muchy bližšie.