„Toto všetko ti nehovorím preto, aby som ťa popudil proti Horaceovi, alebo, ako ho teraz musíme volať – profesorovi Slughornovi – ale preto, aby si sa mal na pozore. Nepochybne sa pokúsi získať aj teba, Harry. Bol by si klenotom jeho zbierky: chlapec, ktorý prežil… či ako ťa v poslednom čase volajú – vyvolený.“
Vtom Harry pocítil chlad, ktorý nijako nesúvisel s okolitou hmlou. Pripomenulo mu to slová, ktoré počul pred pár týždňami, slová, ktoré mali preňho strašný a osobitný význam: Ani jeden nemôže žiť, keď je ten druhý nažive…
Dumbledore zastal pri kostole, popri ktorom predtým prechádzali.
„Toto bude stačiť, Harry. Chyť sa mojej ruky.“
Tentoraz bol Harry pripravený na premiestňovanie, ale aj tak sa mu zdalo nepríjemné. Keď tlak povolil a on znovu chytil dych, stál na vidieckej ceste vedľa Dumbledora a hľadel na pokrivenú siluetu svojej druhej najobľúbenejšej budovy na svete – Brlohu. Napriek pocitu hrôzy, ktorý sa ho pred chvíľou zmocnil, pohľad naň mu mimovoľne zdvihol náladu. Je tam Ron… aj pani Weasleyová, najlepšia kuchárka, akú pozná…
„Ak dovolíš, Harry,“ oslovil ho Dumbledore, keď prešli cez bránku, „kým sa rozlúčime, rád by som s tebou prehovoril pár slov medzi štyrmi očami. Povedzme tu?“
Dumbledore ukázal na schátraný kamenný prístavok, kde mávali Weasleyovci metly. Trochu zmätený Harry vošiel za Dumbledorom za vŕzgajúce dvere do priestoru menšieho než priemerná skriňa. Dumbledore rozsvietil koniec prútika, takže poslúžil ako baterka, a usmieval sa na Harryho.
„Prepáč, že to spomínam, Harry, ale teší ma a som trochu hrdý na to, ako zvládaš to všetko, čo sa udialo na ministerstve. Dovoľ mi, aby som ti povedal, že Sirius by bol iste na teba pyšný.“
Harry preglgol. Nevychádzal z neho hlas. Myslel si, že rozhovor o Siriusovi nezvládne. Dosť ho boleli už len slová strýka Vernona, keď sa spýtaclass="underline" „Jeho krstný otec je mŕtvy?“ a ešte horšie mu bolo z toho, ako ľahostajne vyslovil Siriusovo meno Slughorn.
„Bolo to kruté,“ zašepkal Dumbledore, „že ste so Siriusom boli tak krátko. Brutálny koniec vzťahu, ktorý mohol byť dlhý a šťastný.“
Harry prikývol a uprene hľadel na pavúka, ktorý teraz liezol Dumbledorovi po klobúku. Videl, že Dumbledore ho chápe, možno má dokonca podozrenie, že kým neprišiel jeho list, Harry skoro celý čas u Dursleyovcov iba ležal na posteli, odmietal jedlo a hľadel na zahmlené okno plné mrazivej prázdnoty, ktorú si zvykol spájať s dementormi.
„Je to jednoducho ťažké,“ prehovoril Harry napokon potichu, „keď si uvedomím, že už mi viac nenapíše.“
Oči ho zrazu začali páliť a zažmurkal. Cítil sa hlúpo za to, že to priznal, no skutočnosť, že mimo Rokfortu má niekoho, komu záleží na tom, čo s ním je, skoro akoby rodiča, bolo na objavení krstného otca skoro to najlepšie… a teraz mu už sovia pošta nikdy tú útechu neprinesie…
„Sirius pre teba predstavoval veľa toho, čo si nikdy predtým nepoznal,“ láskavo povedal Dumbledore. „Prirodzene, tá strata je zničujúca…“
„No u Dursleyovcov,“ prerušil ho Harry a hlas mu zosilnel, „som si uvedomil, že sa nemôžem uzavrieť ani sa poddať. To by Sirius nechcel, však? Aj tak je život krátky… pozrite na madam Bonesovú, Emmeline Vanceovú… ďalší by som mohol byť ja, nie? Ak by to tak naozaj malo byť,“ vravel oduševnene a hľadel priamo do Dumbledorových modrých očí, ktoré sa leskli vo svetle z prútika, „tak sa postarám, aby som vzal so sebou čo najviac smrťožrútov, a Voldemorta tiež, ak to zvládnem.“
„Hovoríš ako pravý syn svojich rodičov a Siriusov krstný syn!“ odvetil mu Dumbledore a schvaľujúco potľapkal Harryho po chrbte. „Skladám pred tebou klobúk – alebo vlastne zložil by som, keby som sa nebál, že ťa zasypem pavúkmi.
A teraz, Harry, s tým súvisí jedna vec… Predpokladám, že si uplynulé dva týždne čítal Denného Proroka.“
„Áno,“ pritakal Harry a srdce sa mu roztĺklo rýchlejšie.
„V tom prípade vieš, že to ani nemožno nazvať únikom ako skôr záplavou informácií o tvojom dobrodružstve v Sieni proroctva.“
„Áno,“ zopakoval Harry. „A teraz každý vie, že ja som ten…“
„Nie, nevedia to,“ prerušil ho Dumbledore. „Iba dvaja ľudia na svete poznajú celý obsah proroctva o tebe a lordovi Voldemortovi, a obaja stoja v tejto páchnucej, zapavúčenej kôlni. No mnohí sa správne dovtípili, že Voldemort poslal svojich smrťožrútov ukradnúť proroctvo a že to proroctvo sa týka teba.
Zrejme sa nemýlim, ak predpokladám, že si nikomu nepovedal, čo hovorilo to proroctvo?“
„Nie, nepovedal,“ potvrdil Harry.
„Celkove je to múdre rozhodnutie,“ odobril ho Dumbledore. „Hoci si myslím, že by si sa s tým mal zveriť svojim priateľom pánu Ronaldovi Weasleymu a slečne Hermione Grangerovej. Áno,“ pokračoval, keď sa Harry zatváril prekvapene, „myslím, že by to mali vedieť. Ubližuješ im, keď si sa im nezveril s niečím takým dôležitým.“
„Nechcel som…“
„… ich znepokojiť či vyľakať?“ Dumbledore hľadel na Harryho ponad polmesiačikovité okuliare. „Alebo sa možno priznať, že aj ty si znepokojený a vyľakaný? Potrebuješ priateľov, Harry. Ako si správne povedal, Sirius by nechcel, aby si sa uzavrel.“
Harry nepovedal nič, ale Dumbledore zrejme ani nečakal odpoveď. Namiesto toho pokračovaclass="underline" „Teraz k inej, i keď súvisiacej téme. Chcel by som ti tento rok dávať súkromné hodiny.“
„Súkromné hodiny? Vy, pán profesor?“ prekvapene hlesol Harry, ktorého to prebralo zo zamysleného mlčania.
„Áno. Myslím, že je načase, aby som sa väčšmi podieľal na tvojom vzdelávaní.“
„A čo ma budete učiť, pán profesor?“
„Trošku z toho a trošku z tamtoho,“ ľahkovážne odvetil Dumbledore.
Harry s nádejou čakal, ale Dumbledore to ďalej nerozvádzal, nuž sa spýtal na niečo iné, čo ho znepokojovalo.
„Ak sa budem učiť s vami, skončia sa moje hodiny oklumencie u Snapa, však?“
„U profesora Snapa, Harry. Áno, skončia.“
„Fajn,“ odľahlo Harrymu, „lebo boli…“
Zmĺkol a dával si pozor, aby nepovedal, čo si naozaj myslí.
„Myslím, že slovo fiasko by to vystihovalo,“ prikývol Dumbledore.
Harry sa zasmial.
„To znamená, že odteraz sa už s profesorom Snapom veľmi stretávať nebudem,“ povedal, „lebo on mi nedovolí pokračovať v elixíroch, ak na VČÚ nezískam vynikajúce hodnotenie, a viem, že to som nedosiahol.“
„Nehádž flintu do žita, kým sovy nepriletia,“ vážne povedal Dumbledore. „A keď tak o tom uvažujem, malo by sa tak stať už dnes. A ešte dve veci, Harry, kým sa rozlúčime.
Po prvé, chcem, aby si odteraz stále nosil pri sebe neviditeľný plášť. Aj v Rokforte. Pre každý prípad, rozumel si?“
Harry prikývol.
„A po druhé, kým budeš tu, Brloh má to najvyššie zabezpečenie, aké môže Ministerstvo mágie poskytnúť. Molly a Arturovi tieto opatrenia spôsobili isté ťažkosti – napríklad všetku ich poštu ešte pred doručením prezerajú na ministerstve. Vôbec sa však nesťažujú, pretože im záleží iba na tvojej bezpečnosti. Bola by to veľká nevďačnosť, keby si riskoval krk, zakiaľ si u nich.“
„Rozumiem,“ rýchlo odvetil Harry.
„Tak teda dobre,“ Dumbledore otvoril dvere kôlne a vyšiel na dvor. „Vidím, že v kuchyni sa svieti. Už nemôžeme Molly dlhšie pripravovať o šancu zalamovať nad tebou rukami, aký si chudý.“
5
Plný dom flirty
Harry a Dumbledore podišli k zadnému vchodu do Weassleyovie Brlohu, kde sa povaľovala dobre známa kopa gumákov a hrdzavých kotlíkov. Zo vzdialeného kurína k Harrymu doliehalo tiché pípanie ospanlivých kureniec. Dumbledore tri razy zaklopal a Harry postrehol náhly pohyb za kuchynským oknom.