„Kto je tam?“ ozval sa rozrušený hlas a Harry spoznal pani Weasleyovú. „Ohláste sa.“
„To som ja, Dumbledore, a vediem Harryho.“
Dvere sa ihneď otvorili. Stála v nich pani Weasleyová, nízka, bucľatá, v starom zelenom župane.
„Harry, môj drahý! Prepána, Albus, ale ste ma vyľakali. Veď ste hovorili, že skôr ako ráno vás nemáme čakať.“
„Mali sme šťastie,“ vysvetľoval Dumbledore a viedol Harryho dnu. „Predstavte si, že Slughorn sa dal presvedčiť ľahšie, než som čakal. Harryho práca, pravdaže. Á, zdravím, Nymphadora!“
Harry sa obzrel a videl, že pani Weasleyová napriek neskorej nočnej hodine nie je sama. Za stolom sedela mladá čarodejnica s bledou srdiečkovou tvárou, s vlasmi myšacej farby a dlaňami zvierala veľkú šálku.
„Dobrý večer, pán profesor. Čau, Harry.“
„Ahoj, Tonksová.“
Harrymu sa zdala vyčerpaná, ba chorá, a usmievala sa trochu nútene. Bez krikľavoružových vlasov vyzerala oveľa fádnejšie.
„Ja už radšej pôjdem,“ rýchlo vstávala a prehodila si na plecia plášť. „Ďakujem za čaj a súcit, Molly.“
„Kvôli nám neodchádzaj,“ zdvorilo ju zdržiaval Dumbledore. „Ja nemôžem zostať, musím prediskutovať s Rufusom Scrimgeourom nejaké neodkladné záležitosti.“
„Nie, nie, už musím ísť,“ trvala na svojom Tonksová, ale nehľadela pritom Dumbledorovi do očí. „Dobrú…“
„Zlatko, mohla by si prísť cez víkend na večeru, príde aj Remus a Divooký…“
„Nie, vážne, Molly… ale ďakujem… dobrú noc všetkým.“
Tonksová rýchlo vyšla popri Harrym a Dumbledorovi na dvor, pár krokov za prahom sa zvrtla a zmizla. Harry si všimol, že pani Weasleyová sa zatvárila znepokojene.
„Takže sa uvidíme na Rokforte, Harry,“ povedal Dumbledore. „Dávaj na seba pozor. Služobník, Molly.“
Uklonil sa pani Weasleyovej, nasledoval Tonksovú a zmizol na tom istom mieste ako ona. Pani Weasleyová zatvorila dvere do prázdneho dvora, potom Harryho chytila za plecia a viedla ho k stolnej lampe, aby skontrolovala, ako vyzerá.
„Si ako Ron,“ vzdychla si, keď si ho premerala od hlavy po päty. „Obaja vyzeráte, akoby niekto na vás skúšal naťahovacie zaklínadlo. Prisahám, že odvtedy, čo som Ronovi naposledy kupovala školské habity, vyrástol o desať centimetrov. Si hladný, Harry?“
„Áno, som.“ Harry si až teraz uvedomil, že riadne vyhladol.
„Sadni si, zlatko. Niečo prichystám.“
Keď si Harry sadol, na kolená mu vyskočila červenožltá mačka so zrazenou papuľou, usalašila sa tam a priadla.
„Takže Hermiona je tu?“ spýtal sa natešený a škrabkal Krivolaba za ušami.
„Áno, prišla predvčerom,“ hovorila pani Weasleyová a prútikom poklopkala veľký železný hrniec – hrniec skočil na sporák, až to cvenglo, a ihneď v ňom niečo začalo vrieť. „Všetci sú už v posteli, čakali sme, že prídeš oveľa neskôr. Tak tu máš…“
Znova poklopala po hrnci, ten sa zdvihol do vzduchu, letel k Harrymu a naklonil sa. Pani Weasleyová podeň posunula misku práve včas, aby do nej natiekla hustá, pariaca sa cibuľová polievka.
„Aj chlieb, zlatko?“
„Ďakujem, pani Weasleyová.“
Kývla prútikom ponad plece a na stôl elegantne priletel chlieb aj s nožom. Keď sa peceň nakrájal a hrniec s polievkou sa vrátil na sporák, pani Weasleyová si sadla oproti Harrymu.
„Takže si presvedčil Horacea Slughorna, aby to miesto vzal?“
Harry prikývol, lebo s plnými ústami horúcej polievky nemohol rozprávať.
„Učil Artura i mňa,“ pokračovala pani Weasleyová. „Bol na Rokforte celú večnosť. Myslím, že začínal zhruba v rovnakom čase ako Dumbledore. Páčil sa ti?“
Teraz mal Harry pre zmenu plné ústa chleba, nuž iba pokrčil plecami a vyhýbavo mykol hlavou.
„Viem, čo si myslíš,“ chápavo prikyvovala pani Weasleyová. „Vie byť príjemný, ak chce, ale Artur ho nikdy nemal veľmi rád. Ministerstvo je zanešvárené Slughornovými niekdajšími obľúbencami – vždy vedel ľudí šikovne potlačiť nahor, ale na Artura nikdy nemal dosť času – zrejme si myslel, že to nikam nedotiahne. To len dokazuje, že aj Slughorn sa mýli. Neviem, či ti to Ron napísal v niektorom liste – stalo sa to iba nedávno – ale Artura povýšili!“
Bolo jasné, že pani Weasleyová sa už nemohla dočkať, kedy mu to povie. Harry rýchlo prehltol horúcu polievku a cítil, ako mu v hrdle naskakujú pľuzgiere.
„To je skvelé!“ dostal optimisticky zo seba.
„Si milý,“ šťastne sa usmievala pani Weasleyová, ktorá možno pochopila slzy v jeho očiach ako dôsledok citového rozrušenia z tej správy. „Áno, Rufus Scrimgeour reagoval na súčasnú situáciu a založil niekoľko nových úradov. Artur šéfuje Kancelárii pre odhaľovanie a konfiškáciu falošných obranných zaklínadiel a ochranných predmetov. Je to dôležitá funkcia, teraz má pod sebou desať ľudí!“
„Čo to presne…?“
„Vieš, pri všetkej tej panike okolo Veď-Vieš-Koho sa objavujú v predaji čudesné veci, ktoré človeka údajne majú chrániť pred Veď-Vieš-Kým a smrťožrútmi. Vieš si to predstaviť –takzvané ochranné elixíry, no v skutočnosti je to iba omáčka s troškou hnisu z bubotuberóz alebo návody na obranné zaklínadlá, po ktorých ti odpadnú uši… skrátka, páchateľmi sú väčšinou ľudia ako Mundungus Fletcher. Po celý život im smrdela poriadna robota a teraz využívajú všeobecný strach. No občas sa zjaví aj niečo skutočne hanebné. Minule Artur skonfiškoval debničku zakliatych špiónoskopov, ktoré celkom určite nasadili smrťožrúti. Vieš, je to naozaj veľmi dôležitá práca a ja mu hovorím, že sa mu nemá čo cnieť za muklovskými zapaľovacími sviečkami, hriankovačmi a podobnými haraburdami.“ Pani Weasleyová ukončila svoju reč prísnym pohľadom, ako keby Harry dával najavo, že je prirodzené, ak sa človeku cnie za zapaľovacími sviečkami.
„Pán Weasley je ešte stále v práci?“ spýtal sa.
„Áno. Vlastne trochu mešká… povedal, že sa vráti okolo polnoci…“
Otočila sa k veľkým hodinám, ktoré vratko stáli na kope posteľnej bielizne v koši na konci stola. Harry ich ihneď spoznal – mali deväť ručičiek, na každej bolo napísané meno člena rodiny a zvyčajne viseli u Weasleyovcov na stene v obývačke, hoci ich súčasné miesto prezrádzalo, že pani Weasleyová ich teraz nosieva so sebou po dome. Všetky ručičky ukazovali na smrteľné nebezpečenstvo.
„Už je to tak nejaký čas,“ zdanlivo ľahostajným tónom mu prezradila pani Weasleyová, „odkedy sa znova vynoril Veď-Vieš-Kto. Predpokladám, že teraz sú všetci v smrteľnom nebezpečenstve. Nemyslím, že je to tak iba v našej rodine, ale okrem nás nepoznám nikoho, kto by mal takéto hodiny, nuž si to nemôžem overiť. Och!“
Odrazu ukázala na ciferník. Ručička pána Weasleyho sa presunula k heslu na ceste.
„Prichádza!“
A naozaj, vzápätí sa ozvalo zaklopanie na zadné dvere. Pani Weasleyová vyskočila a ponáhľala sa k nim. S jednou rukou na kľučke a tvárou pritisnutou na drevo potichu zavolala: „Artur, si to ty?“
„Áno,“ ozval sa unavený hlas pána Weasleyho. „Ale povedal by som to, aj keby som bol smrťožrút, drahá. Polož mi otázku!“
„Och, ale…“
„Molly!“
„Dobre, dobre… čo je tvoj najväčší sen?“
„Chcem zistiť, ako sa lietadlá udržia vo vzduchu.“
Pani Weasleyová prikývla a otočila kľučkou, ale pán Weasley ju očividne pevne držal na opačnej strane, lebo dvere zostávali zatvorené.
„Molly! Najprv ti musím položiť otázku aj ja!“
„Artur, no vážne… je to hlúpe…“
„Ako ťa mám volať, keď sme spolu sami?“