„Dumbledore tvrdí, že ľudia ľahšie odpúšťajú druhým to, že sa mýlili, než to, že mali pravdu,“ zamudrovala Hermiona. „Počula som, ako to hovorí tvojej mame, Ron.“
„To sa na Dumbledora podobá,“ poznamenal Ron.
„Tento rok mi bude dávať súkromné hodiny,“ priznal Harry len tak akoby medzi rečou.
Ronovi zabehla hrianka a Hermiona zhíkla.
„A ty si nič nepovedal!“ pohoršoval sa Ron.
„Práve som si na to spomenul,“ úprimne sa priznal. „Oznámil mi to včera večer vo vašej kôlni na metly.“
„No namojveru… súkromné hodiny u Dumbledora!“ na Rona to očividne zapôsobilo. „Ktovie, prečo…?“
Nedokončil. Harry videl, ako si s Hermionou vymenili pohľady. Odložil nožík a vidličku a na to, že iba sedel na posteli, mu srdce tĺklo pomerne rýchlo. Dumbledore povedal, že to má urobiť… tak prečo nie teraz? Uprene hľadel na vidličku, ktorá sa ligotala v slnečnom svetle dopadajúcom na jeho kolená, a povedaclass="underline" „Neviem presne, prečo mi bude dávať hodiny, ale myslím, že asi pre to proroctvo.“
Ron ani Hermiona nepovedali nič. Harry mal pocit, akoby obaja zmeraveli. Pokračoval, stále adresujúc slová akoby vidličke. „Viete, to, ktoré sa pokúšali ukradnúť na ministerstve.“ „Ale nikto nevie, čo vlastne prorokovalo,“ rýchlo povedala Hermiona. „Rozbilo sa!“
„Hoci Prorok tvrdí…“ začal Ron, no Hermiona ho zahriakla: „Psst!“
„Prorok má pravdu,“ povedal Harry a s veľkou námahou pozrel na oboch priateľov. Zdalo sa, že Hermiona je vyľakaná a Ron ohromený. „V tej rozbitej sklenej guli nebol jediný záznam proroctva. Celé som ho počul v Dumbledorovej kancelárii, to jemu ho predniesli, takže mi ho mohol povedať. Podľa toho, čo sa v ňom hovorilo,“ Harry sa zhlboka nadýchol, „to vyzerá tak, že ja som ten, kto musí skoncovať s Voldemortom… aspoň tak sa v ňom hovorí – vraj ani jeden z nás nemôže žiť, kým je ten druhý nažive.“
Chvíľu všetci traja mlčky hľadeli na seba. Potom sa ozvalo hlasné buchnutie a Hermiona zmizla za čiernym oblakom dymu.
„Hermiona!“ vykríkli Ron a Harry jednohlasne a podnos s raňajkami s treskotom spadol na zem.
Hermiona sa kašľajúc vynorila z dymu, držala v ruke ďalekohľad a pod okom mala výraznú modrinu. „Stisla som ho a on ma udrel!“ zvolala. A naozaj, z konca ďalekohľadu trčala malá päsť na strune. „Neboj sa,“ utešoval ju Ron, ktorý sa ledva ovládal, aby sa nerozosmial. „Mama to dá do poriadku, vie si poradiť s drobnými zraneniami…“
„Och, na to teraz kašli!“ mávla rukou Hermiona. „Harry, och, Harry…“
Znovu si sadla na kraj postele.
„Vieš, po návrate z ministerstva sme rozmýšľali… jasne, že sme ti nechceli povedať nič, ale podľa toho, čo o proroctve vravel Lucius Malfoy, že je o tebe a o Voldemortovi, mysleli sme si, že by to mohlo byť niečo také… och, Harry…“ Hľadela naňho a potom zašepkala: „Nebojíš sa?“
„Už nie tak veľmi ako predtým, keď som ho počul,“ priznával sa Harry. „Bol som zdesený… ale teraz, zdá sa mi, akoby som od začiatku vedel, že nakoniec sa mu musím postaviť zoči-voči…“
„Keď sme počuli, že Dumbledore osobne ide po teba, mysleli sme si, že by ti niečo mohol povedať alebo ukázať, niečo, čo súvisí s proroctvom,“ dychtivo hovoril Ron. „A viac-menej sme mali pravdu, však? Nedával by ti hodiny, keby si myslel, že si beznádejný prípad, nestrácal by čas –musí veriť, že máš šancu!“
„To je pravda,“ potvrdila Hermiona. „Som zvedavá, čo ťa bude učiť, Harry. Možno skutočne pokročilú obrannú mágiu… silné protizaklínadlá… protikliatby…“
Harry vlastne ani nepočúval. Rozlialo sa mu po tele teplo, ktoré nemalo nič spoločné so slnečnými lúčmi. Akoby sa rozpúšťala nejaká tesná obruč, ktorá mu zvierala hruď. Vedel, že Ron s Hermionou sú zdesenejší, než dávajú najavo, ale už len fakt, že sú vedľa neho, utešujú ho a povzbudzujú, neodtiahli sa od neho, akoby bol nakazený alebo nebezpečný, mali preňho neopísateľnú cenu.
„… a všeobecne aj vyhýbavé kúzla,“ uzavrela Hermiona. „Takže ty vieš už aspoň o jednom tohtoročnom predmete, a to je viac než vieme my dvaja s Ronom. Ktovie, kedy prídu naše výsledky VČÚ.“
„Už to nemôže trvať dlho, veď je odvtedy už mesiac,“ tipoval Ron.
„Vydržte,“ upokojoval ich Harry, keď si spomenul na ďalšiu časť rozhovoru zo včerajšej noci. „Dumbledore tuším hovoril, že výsledky VČÚ nám prídu dnes!“
„Dnes?“ zvreskla Hermiona. „Dnes? Ale prečo si… och, bože… mal si povedať…“ Vyskočila.
„Idem sa pozrieť, či neprileteli nejaké sovy…“
No keď Harry o desať minút zišiel dolu oblečený a s prázdnym podnosom, Hermionu našiel sedieť za stolom rozčúlenú a pani Weasleyová sa usilovala robiť, čo sa dá, aby nevyzerala ako panda.
„Jednoducho to neustupuje,“ znepokojovala sa pani Weasleyová. Stála nad Hermionou s prútikom v ruke a Pomocníka liečiteľa mala otvoreného na kapitole Modriny, rezné rany a odreniny. „Toto doteraz vždy zaberalo. Ja to nechápem.“
„Takto si George a Fred predstavujú vtipy. Určite to narafičili tak, aby to nezmizlo,“ poznamenala Ginny.
„Ale to sa musí stratiť,“ pišťala Hermiona. „Nemôžem takto vyzerať večne!“
„Nebudeš, drahá moja, nájdeme nejaký protiliek, neboj sa,“ upokojovala ju pani Weasleyová.
„Bill mi chovoril, akí sú Fred s Georgeom zábavní,“ pokojne sa usmievala Fleur.
„Od smiechu ani nemôžem lapiť dych,“ odsekla Hermiona.
Vyskočila a začala sa prechádzať dookola po kuchyni a prepletala si pritom prsty.
„Pani Weasleyová, ste si úplne, ale celkom istá, že dnes ráno neprišli nijaké sovy?
„Áno, moja milá, bola by som to zbadala,“ trpezlivo jej odvetila pani Weasleyová. „Ale veď ešte nie je ani deväť, ešte je dosť času…“
„Viem, že som zbabrala starobylé runy,“ horúčkovite si hundrala Hermiona. „Určite som urobila najmenej jednu závažnú chybu v preklade. A praktická časť obrany proti čiernej mágii bola celkom nanič. Myslela som, že transfigurácia bola celkom dobrá, ale keď sa na to dívam s odstupom…“
„Hermiona, buď už ticho, nie si jediná, kto je tu nervózny!“ vyštekol na ňu Ron. „A keď si dostala jedenásť vynikajúcich VČÚ…“
„Prestaň, prestaň, prestaň!“ hystericky mávala rukami Hermiona. „Viem, že som zo všetkého prepadla!“
„Čo sa stane, ak skúšky neurobíme?“ nadhodil otázku pre všetkých Harry, ale znova mu odpovedala Hermiona.
„Prediskutujeme svoje možnosti s vedúcimi fakúlt. Pýtala som sa na to koncom minulého roka profesorky McGonagallovej.“
Harrymu stiahlo žalúdok. Ľutoval, že sa tak dobre naraňajkoval.
„V Beauxbatonse,“ samoľúbo sa ozvala Fleur, „sme to rhobili ináč. Myslím, že to bolo lepšjé. Rhobili sme skúšky po šiestich rhokoch, nie po piatich, a potom…“
Fleurine slová prehlušil výkrik. Hermiona ukazovala cez kuchynské okno. Na oblohe sa jasne črtali tri čierne bodky a zväčšovali sa.
„To sú určite sovy,“ zachrípnuto vyhlásil Ron, vyskočil a išiel za Hermionou k oknu.
„A sú tri,“ dodal Harry a stal si vedľa nej z druhej strany.
„Pre každého jedna,“ zdesene zašepkala Hermiona. „Och, nie… nie… nie…“
Zakvačila sa do Ronovho i Harryho lakťa.
Sovy leteli priamo k Brlohu, boli to tri pekné žltohnedé vtáky, a keď zlietli nad chodník k domu, bolo vidieť, že každá nesie hranatú obálku.
„Och, nie!“ zapišťala Hermiona.
Pani Weasleyová sa pretisla popri nich a otvorila kuchynské okno. Všetky tri sovy vleteli dnu a pekne do radu pristáli na stole. Všetky tri zdvihli pravé paprčky.
Harry podišiel k nim. List adresovaný jemu mala priviazaný prostredná sova. Roztrasenými prstami ho odväzoval. Ron sa usiloval odviazať svoje výsledky. Vpravo sa Hermione tak triasli ruky, až sa triasla aj celá sova.