Vtedy sa premiéroví konečne vrátila reč.
„Ale vy ste… vy nie ste podvodník?“
Bola to jeho posledná zúfalá nádej.
„Nie,“ vľúdne odvetil Fudge. „Žiaľ, nie. Pozrite.“
Nato premenil premiérovu šálku na pieskomila.
„Ale,“ priškrtene sa ozval premiér a hľadel, ako mu jeho šálka v podobe hlodavca obhrýza roh prejavu, „ale prečo mi nikto nepovedal…“
„Minister mágie sa odhalí iba úradujúcemu premiéroví,“ vysvetľoval Fudge a strčil si prútik zase do kabáta. „Domnievame sa, že je lepšie zachovávať utajenie.“
„Ale prečo ma teda neupozornil predchádzajúci premiér?“ zabľabotal ministerský predseda.
Nato sa Fudge zasmial.
„Môj drahý pán premiér, a vy to niekedy niekomu poviete?“
Fudge so smiechom hodil do ohniska nejaký prášok, vstúpil do smaragdovozelených plameňov a zmizol, len to tak zasvišťalo. Premiér tam ostal stáť celkom nehybne a uvedomil si, že by sa nikdy, pokiaľ bude žiť, neodvážil spomenúť toto stretnutie ani živej duši, lebo veď kto by mu na tomto šírom svete uveril?
Chvíľu trvalo, kým sa z toho šoku spamätal. Istý čas sa usiloval sám seba presvedčiť, že Fudge bol vlastne iba halucinácia spôsobená nedostatkom spánku v období vyčerpávajúcej predvolebnej kampane. Márne sa pokúšal zbaviť všetkého, čo by mu pripomínalo toto nepríjemné stretnutie. Pieskomila daroval svojej natešenej neteri a osobnému tajomníkovi prikázal, aby portrét škaredého chlapíka, ktorý oznámil Fudgeov príchod, zvesil. Na premiérovo zdesenie sa však ukázalo, že obraz sa nedá odstrániť. Niekoľko tesárov, murárov, jeden historik umenia i minister financií sa neúspešne pokúšali strhnúť portrét zo steny, až to premiér napokon vzdal a usiloval sa dúfať, že olejomaľba sa nepohne a bude mlčať po zvyšok jeho funkčného obdobia. Občas by bol aj prisahal, že kútikom oka zachytil, ako obyvateľ obrazu zazíval alebo si škrabká nos, dokonca raz či dva razy jednoducho odišiel z rámu a na plátne zostala po ňom iba šmuha vo farbe blata. Naučil sa však nehľadieť na ten obraz a vždy, keď sa niečo také stalo, tvrdo sám seba presviedčal, že ho klamal zrak.
Potom raz pred tromi rokmi, v jeden večer podobný dnešnému, keď bol premiér v kancelárii sám, portrét znova ohlásil Fudgeov príchod. Ten vyskočil z kozuba celý premočený, až z neho kvapkalo, a bol značne vystrašený. Kým sa ho premiér stihol spýtať, prečo mu okvapkáva celé sídlo, Fudge spustil o nejakom väzňovi, jakživ o ňom premiér nepočul, o nejakom chlapíkovi menom Seriózny Black, ďalej spomenul čosi ako Rokfort a nejakého chlapca, ktorý sa volal Harry Potter, ale premiér z toho vonkoncom nič nechápal.
„… práve idem z Azkabanu,“ dychčal Fudge a vylial si z okraja klobúka do vrecka značné množstvo vody. „Viete, to je uprostred Severného mora, bol to nepríjemný let… dementori sú rozčúlení…“ striasol sa, „nikdy predtým im nikto neutiekol. Skrátka, prišiel som za vami, pán premiér. Black je známy ako zabijak muklov a možno uvažuje, že sa opäť pridá k Veď-Viete-Ku-Komu… ale, pravdaže, veď vy ani neviete, kto je Veď-Viete-Kto!“ Chvíľu beznádejne hľadel na premiéra a potom povedal. „Tak dobre, sadnite si, sadnite, radšej vás so všetkým oboznámim… dáme si whisky…“
Premiérovi sa vôbec nepáčilo, že mu niekto v jeho vlastnej kancelárii kázal sadnúť si, nehovoriac o tom, že mu ponúka jeho vlastnú whisky, ale napriek tomu si sadol. Fudge vytiahol prútik, z ničoho nič vyčaril dva veľké poháre plné jantárovej tekutiny, jeden strčil premiérovi do ruky a pritiahol si stoličku.
Fudge rozprával vyše hodiny. V jednom okamihu odmietal vysloviť isté meno nahlas, a tak ho napísal na kus pergamenu, ktorý strčil premiérovi do voľnej ruky. Keď sa nakoniec Fudge postavil a chystal sa odísť, vstal aj premiér.
„Takže vy si myslíte, že…“ prižmúril oči, aby prečítal meno, čo držal v ľavej ruke, „lord Volde…“
„Ten-Koho-Netreba-Menovať!“ zavrčal Fudge.
„Prepáčte… myslíte si, že Ten-Koho-Netreba-Menovať ešte žije?“
„Nuž, Dumbledore to tvrdí,“ povedal Fudge a zapínal si pásikavý plášť pod bradou, „ale nikdy sme ho nenašli. Podľa mňa nie je nebezpečný, pokiaľ nezíska podporu, takže by sme sa mali obávať skôr Blacka. Tak teda zverejníte to upozornenie? Výborne. Dúfajme, že sa už neuvidíme, pán premiér! Dobrú noc!“
No videli sa znova. Ani nie o rok sa vyčerpaný Fudge sčista-jasna zjavil vo vládnej zasadačke, aby premiéra informoval, že sa vyskytli nejaké problémy na svetovom pohári v nejakom metobale (či tak nejako to znelo) a že sa do toho „zaplietlo“ niekoľko muklov, ale nech to premiéra netrápi, a fakt, že videli znamenie Veď-Viete-Koho, neznamená nič. Fudge si je vraj istý, že je to ojedinelá zrážka a Kancelária pre vzťahy s muklami zatiaľ, kým sa oni dvaja rozprávajú, zariaďuje všetky príslušné úpravy pamäti.
„Och, skoro som zabudol,“ dodal Fudge. „Dovážame zo zahraničia na Trojčarodejnícky turnaj troch drakov a sfingu. Rutinná záležitosť, ale Oddelenie pre riadenie a kontrolu čarovných tvorov mi oznámilo, že ak privážame do krajiny veľmi nebezpečné tvory, podľa pravidiel vás o tom musíme informovať.“
„Ja… čo?… Drakov?“ vyprskol premiér.
„Áno, troch,“ potvrdil Fudge. „A sfingu. No tak vám prajem pekný deň.“
Premiér márne dúfal, že draky a sfingy budú to najhoršie. Kdeže. Ani nie o dva roky Fudge znova vyskočil z ohňa, tentoraz so správou o masovom úteku z Azkabanu.
„Masový útek?“ zachrípnuto zopakoval premiér.
„Nemusíte sa znepokojovať! Nemusíte sa znepokojovať!“ kričal Fudge už s jednou nohou v plameňoch. „Onedlho ich dostaneme – len som si myslel, že by ste o tom mali vedieť.“
A prv než premiér stihol vykríknuť – počkajte chvíľu! Fudge zmizol v spŕške zelených iskier.
Nech si tlač a opozícia hovorili, čo chceli, premiér nebol nijaký hlupák. Neuniklo jeho pozornosti, že napriek Fudgeovým ubezpečeniam pri ich prvom stretnutí sa teraz stretávali dosť často a Fudge bol na každej ďalšej návšteve čoraz nervóznejší. Hoci na ministra mágie (či na toho druhého ministra, ako vždy Fudgea v duchu volal) myslel nerád, nemohol sa ubrániť obavám, že keď sa zjaví nabudúce, prinesie ešte horšie správy. Preto pohľad na Fudgea znovu vystupujúceho z ohňa, neupraveného a vystrašeného a nepríjemne prekvapeného, že premiér nevie, prečo tu vlastne je, bolo možno to najhoršie, čo sa prihodilo v tomto hroznom týždni.
„Ako mám vedieť, čo sa deje v… v spoločenstve čarodejníkov?“ odsekol teraz premiér. „Musím spravovať krajinu a teraz mám dosť starostí aj bez…“
„Trápia nás tie isté starosti,“ skočil mu do reči Fudge. „Brockdalský most nebol opotrebovaný. A tamto nebol iba hurikán. A tie vraždy, to nebola práca muklov. A rodina Herberta Chorleyho by bola bezpečnejšia bez neho. Teraz zariaďujeme jeho prevoz do Nemocnice svätého Munga pre čarovné choroby a zranenia. Presun by sa mal uskutočniť dnes.“
„Čo to… obávam sa… Čože?“ vyhŕkol premiér.
Fudge sa zhlboka nadýchol a povedaclass="underline" „Je mi veľmi ľúto, pán premiér, ale musím vám povedať, že sa vrátil. Ten-Koho-Netreba-Menovať sa vrátil!“
„Vrátil? Keď hovoríte vrátil… je živý? Myslím teda…“
Premiér lovil v pamäti podrobnosti z ich strašného rozhovoru spred troch rokov, keď ho Fudge informoval o najobávanejšom čarodejníkovi, páchateľovi tisícky hrozných zločinov, ktorý pred pätnástimi rokmi záhadne zmizol.
„Áno, živý,“ potvrdil Fudge. „Teda vlastne neviem – je osoba živá, ak ju nemožno zabiť? Celkom tomu nerozumiem a Dumbledore to poriadne nevysvetlí – ale, skrátka, má telo, chodí, rozpráva a zabíja a tak… myslím, pre účely nášho rozhovoru je živý.“