„A pre mňa?“ s vyvalenými očami sa dožadoval Ron.
„To sú Harryho, ty teliatko,“ povedal Bill. „Vybral som ti ich z tvojho trezoru, Harry, lebo po tom, čo v banke zvýšili bezpečnosť, to pre verejnosť trvá najmenej päť hodín, kým sa ľudia dostanú k zlatu. Pred dvoma dňami Arkiermi Philpottovi strčili sondážny snímač až do… no, ver mi, že takto je to jednoduchšie.“
„Ďakujem, Bill,“ poďakoval sa Harry a vložil si mešec do vrecka.
„On je vždy taký pozorhný,“ zbožňujúco zapriadla Fleur a hladkala Billa po nose. Ginny ju za chrbtom napodobňovala, vyzeralo to, akoby vracala do misky s cereáliami. Harrymu zabehli ovsené vločky a Ron ho búchal po chrbte.
Bolo zatiahnuté, nepekný deň. Na dvore na nich čakalo jedno zo špeciálnych áut Ministerstva mágie, v akom sa už Harry raz viezol. Vonku si priťahovali plášte ku krku.
„Ako dobre, že ich ocko zase môže používať,“ tešil sa Ron a blahobytne sa rozťahoval. Keď sa auto hladko pohlo od Brlohu, Bill s Fleur im kývali z kuchynského okna. On, Harry, Hermiona a Ginny mali dosť miesta vzadu na širokom sedadle.
„Len si nezvykaj, to je iba kvôli Harrymu,“ prehodil ponad plece pán Weasley. Sedel s manželkou vpredu vedľa šoféra. Predné sedadlo pre spolujazdca sa poslušne roztiahlo na veľkosť dvojsedadlovej pohovky. „Dostal štatút najvyššieho zabezpečenia. A v Deravom kotlíku nám pribudne ďalšie bezpečnostné opatrenie.“
Harry nepovedal nič – nepáčila sa mu predstava, že by mal nakupovať obkľúčený celou armádou aurorov. Neviditeľný plášť si strčil do batoha a mal pocit, že ak je dobrý pre Dumbledora, mal by byť dobrý aj pre ministerstvo, hoci keď tak nad tým rozmýšľal, nebol si istý, či na ministerstve o jeho plášti vedia.
„Tak sme tu,“ o prekvapujúco krátky čas zahlásil šofér, ktorý prehovoril po prvý raz, keď spomalil na Charing Cross Road a zastali pred Deravým kotlíkom. „Mám tu na vás počkať. Neviete, ako dlho to potrvá?“
„Predpokladám, že zo dve hodiny,“ tipoval pán Weasley. „Ach, dobre, je tu!“
Harry rovnako ako pán Weasley vykukol cez okno a srdce mu poskočilo. Pred hostincom nečakali aurori, ale obrovská postava rokfortského hájnika Rubeusa Hagrida s čiernou bradou, v dlhom kabáte z bobrej kože. Ten sa pri pohľade na Harryho usmieval od ucha k uchu a nevšímal si vyľakané pohľady muklov.
„Harry!“ zahrmel a zovrel chlapca do svojho železného objatia, len čo vystúpil z auta. „Hrdozobec – čo táram, Suchoperutník – mal by si ho vidieť, Harry, jaký je šťastný, že je zase vonká na čerstvom vzduchu…“
„Teší ma, že je spokojný,“ usmieval sa Harry a masíroval si j rebrá. „Nevedeli sme, že ty si to bezpečnostné opatrenie!“
„Ja viem. Jako za starých čias, čo? Vieš, ministerstvo chcelo poslať zopár aurorov, ale Dumbledore povedal, že ja postačím,“ hrdo oznamoval Hagrid, vystrčil hruď a palce si zastrčil do vreciek. „Tak teda poďme… až po vás, Molly, Artur…“
Po prvý raz, odkedy si Harry pamätal, bol Deravý kotlík úplne prázdny. Zo starých známych zostal iba majiteľ Tom, vycivený a bezzubý. S nádejou na nich pozrel, keď vošli, no kým stihol niečo povedať, Hagrid dôležito oznamovaclass="underline" „Dnes tadeto iba prechádzame, Tom, jasné? Rokfortské záležitosti, veď vieš.“
Tom smutne prikývol a pokračoval v utieraní pohárov. Harry, Hermiona, Hagrid a Weasleyovci prešli cez bar a vyšli na chladný malý dvor vzadu k smetiakom. Hagrid zdvihol ružový dáždnik a udrel ním na určitú tehlu v múre, ten sa okamžite rozostúpil a vznikol priechod do kľukatej uličky s kamennou dlažbou. Vošli do nej, zastali a obzerali sa.
Šikmá ulička sa zmenila. Farebné príťažlivé výklady s vystavenými knihami kúzel, prísadami do elixírov a kotlíkmi nebolo za plagátmi Ministerstva mágie ani vidieť. Na väčšine z týchto pochmúrnych fialových pútačov sa vnucovali okoloidúcim zväčšené verzie letných bezpečnostných pokynov ministerstva a na ostatných pohyblivé čiernobiele fotografie utečených smrťožrútov. Z výkladu najbližšej apatieky sa vyškierala Bellatrix Lestrangeová. Niekoľko okien bolo zatlčených doskami, vrátane cukrárne Floreana Fortescua. Na druhej strane sa na ulici vynoril celý rad ošarpaných stánkov. Na najbližšom, práve pred obchodom Flourisha a Blottsa, sa pod pásikavou fľakatou plachtou na kuse kartónu skvel nápis:
AMULETY – ÚČINNÉ PROTI VLKOLAKOM, DEMENTOROM A INFERIOM
Malý zúbožený čarodejník hrkotal pred okoloidúcimi plnými priehrštiami strieborných symbolov na retiazkach.
„Nechcete pre svoje malé dievčatko, madam?“ volal na pani Weasleyovú, keď prechádzali okolo, a vyškieral sa na Ginny. „Ochránite jej krásny krk!“
„Keby som bol v službe…“ nahnevane zazeral na kramára s amuletmi pán Weasley.
„Prosím ťa, len nezačni zatýkať, drahý, ponáhľame sa,“ pripomenula pani Weasleyová a nervózne nazerala do zoznamu. „Myslím, že najprv radšej poďme k madam Malkinovej, Hermiona chce nový slávnostný habit a Ronovi zo školského už hodný kus vytŕčajú nohy, a ty určite tiež potrebuješ nový, Harry, poriadne si vyrástol… tak, poďme…“
„Molly, nemá zmysel, aby sme k madam Malkinovej išli všetci,“ namietal pán Weasley. „Oni traja nech idú s Hagridom a my môžeme zatiaľ ísť k Flourishovi a Blottsovi a všetkým kúpiť knihy.“
„Ja neviem,“ znepokojene krútila hlavou pani Weasleyová, ktorá očividne váhala medzi túžbou vybaviť rýchlo nákupy a želaním držať všetkých pohromade. „Hagrid, myslíš…?“
„Neboj, Molly,“ upokojoval ju Hagrid, „so mnou sa im nič nestane,“ a zakýval jej chlpatou rukou veľkou ako vrchnák smetiaka. Nezdalo sa však, že by bola pani Weasleyová celkom presvedčená, ale dovolila, aby sa rozdelili, a ponáhľala sa s manželom a Ginny k Flourishovi a Blottsovi, kým Harry, Ron, Hermiona a Hagrid sa pobrali k madam Malkinovej.
Harry si všimol, že mnohí okoloidúci majú rovnako utrápené a znepokojené výrazy na tvárach ako pani Weasleyová a že nikto sa už nezastavuje na kus reči, zákazníci sa držia v zomknutých skupinkách a cieľavedome idú za svojimi záležitosťami. Nikto nenakupoval sám.
„Keby sme boli vnútri šeci, bol by tam stisk,“ vyhlásil Hagrid a zastal pred obchodom madam Malkinovej a zohol sa, aby nakukol cez výklad dnu. „Ja postrážim vonku, dobre?“
A tak Harry, Ron a Hermiona vošli do malého obchodu spolu. Na prvý pohľad sa zdalo, že je prázdny, no len čo sa dvere za nimi zatvorili, spoza stojanov s trblietavo zelenými a modrými habitmi sa ozval dobre známy hlas.
„… nie som dieťa, mama, ak si si náhodou nevšimla. Bez problémov nakúpim.“
Niekto tľoskol jazykom a hlas, podľa ktorého Harry spoznal madam Malkinovú, povedaclass="underline" „Ale no tak, chlapče, tvoja matka má celkom pravdu. Nikto sa už nemá potulovať sám, a to nemá nič spoločné s dospelosťou…“
„Dávajte láskavo pozor, kam picháte ten špendlík!“
Spoza stojanov sa vynoril výrastok s bledou špicatou tvárou a bieloplavými vlasmi v peknom tmavozelenom habite, na ktorom sa na spodnom okraji a na okrajoch rukávov leskli špendlíky. Prešiel k zrkadlu a obzeral sa v ňom. Chvíľu trvalo, kým si všimol Harryho, Rona a Hermionu za sebou. Prižmúril svetlosivé oči.
„Ak sa čuduješ, čo je to tu za smrad, mama, práve vošla humusáčka,“ precedil Draco Malfoy.
„Myslím, že také výrazy si tu môžeme odpustiť!“ ozvala sa madam Malkinová a ponáhľala sa spoza stojanu so šatami s centimetrom a prútikom v ruke. „A neželám si ani, aby ste v mojom obchode vyťahovali prútiky!“ dodala rýchlo, lebo pri dverách zbadala Rona a Harryho s vytiahnutými prútikmi namierenými na Malfoya.
Hermiona, ktorá stála kúsok za nimi, zašepkala. „Nie, nerobte, čestné slovo to za to nestojí…“