„No dobre, ale prečo povedal a tamto mi odložte do bezpečia? spýtal sa Harry už po x-tý raz. „Ako keby Borgin mal ešte jednu takú vec, ako je tá pokazená, a Malfoy chce obidve.“
„Myslíš?“ tentoraz Ron oškraboval nejakú špinku na porisku metly.
„Áno, myslím,“ zdôraznil Harry. Keď ani Ron, ani Hermiona neodpovedali, pokračovaclass="underline" „Malfoyov tatko je v Azkabane. Nemyslíte, že by sa Malfoy chcel pomstiť?“
Ron pozrel naňho a zažmurkal.
„Malfoy a pomstiť sa! A čo by mohol urobiť?“
„Veď o to ide, že neviem!“ sklamane priznal Harry. „Ale iste niečo chystá a myslím, že by sme to mali brať vážne. Jeho otec je smrťožrút a…“
Harry zmĺkol a s otvorenými ústami uprene hľadel na okno za Hermionou. Práve mu zišla na um znepokojujúca myšlienka.
„Harry, čo sa stalo?“ vyľakane sa spýtala Hermiona.
„Nebolí ťa zase jazva, však nie?“ znervóznel Ron.
„Je smrťožrút,“ pomaly hovoril Harry. „Nahradil svojho otca ako smrťožrút!“
Chvíľu bolo ticho a potom Ron vybuchol smiechom.
„Malfoy? Má len šestnásť, Harry! Myslíš, že by Veď-Vieš--Kto dovolil Malfoyovi, aby sa k nim pridal?“
„To znie veľmi nepravdepodobne, Harry,“ pridala sa akosi zdržanlivo aj Hermiona. „Prečo si myslíš…?“
„Pamätáte sa u madam Malkinovej? Ešte sa ho ani nedotkla, a už vykríkol a odtiahol ruku, keď mu išla vyhŕňať rukáv. Bola to ľavá ruka. Má vypálené Temné znamenie.“
Ron s Hermionou pozreli na seba.
„No, ale…“ bolo vidieť, že Rona to nepresvedčilo.
„Myslím, že len chcel odtiaľ vypadnúť, Harry,“ hovorila Hermiona.
„Ukázal Borginovi niečo, čo sme nevideli,“ tvrdohlavo trval na svojom Harry. „Niečo, čo Borgina vážne vydesilo. Bolo to znamenie, viem to – ukazoval Borginovi, s kým má do činenia. Videli ste, ako vážne Borgin zareagoval!“
Ron a Hermiona si znova vymenili pohľady.
„Nie som si istá, Harry…“
„Ja si vôbec nemyslím, že by Veď-Viete-Kto dovolil Malfoyovi pridať sa k nim…“
Harry nahnevaný, ale absolútne presvedčený o tom, že má Pravdu, schytil kopu špinavých metlobalových habitov a vyšiel z izby. Pani Weasleyová ich už zopár dní upozorňovala, aby si nenechávali pranie a balenie na poslednú chvíľu. Na schodoch vrazil do Ginny, ktorá sa vracala do svojej izby s kopou čerstvo opratého šatstva.
„Teraz by som do kuchyne nechodila,“ upozornila ho. „Je plná Flirty.“
„Neboj sa, dám si pozor, aby som sa nepošmykol,“ usmial sa.
A naozaj, v kuchyni sedela Fleur pri stole a vo veľkom plánovala svadbu, zatiaľ čo pani Weasleyová sledovala kopu samoolupujúcich sa šparglí a bolo vidieť, že má zlú náladu.
„… rozhodli sme sa s Billom, že budeme mať iba dve drhužičky. Ginny a Gabrhielle budú spolu vyzerhať úžasne. Uvažujem, že by som ich obljékla do bledej zlatej. Rhužová by vyzerhala prhi Ginniných vlasoch prhíšerne…“
„Á, Harry!“ nahlas zvolala pani Weasleyová, čím prerušila Fleurin monológ. „Ako dobre. Chcela som ťa oboznámiť s bezpečnostnými opatreniami na zajtrajšiu cestu do Rokfortu. Zase máme ministerské autá a na stanici budú čakať aurori…“
„Bude tam aj Tonksová?“ spýtal sa Harry a podával pani Weasleyovej metlobalové oblečenie.
„Nie, myslím, že nie, Artur povedal, že ju pridelili niekam inam.“
„Tá Tonkzová sa ale opustila,“ nahlas uvažovala Fleur a so zaľúbením si v lyžičke prezerala svoju očarujúcu tvár. „Podľa mňa je to veľká chyba…“
„Ách, ďakujem,“ mrzuto povedala pani Weasleyová a znova Fleur prerušila. „Radšej už choď, Harry. Ak sa bude dať, majte kufre večer pripravené, nech sa nenaháňame na poslednú chvíľu ako zvyčajne.“
Na druhý deň naozaj odchádzali pokojnejšie ako inokedy. Keď dorazili ministerské autá, všetci už na ne čakali pred Brlohom. Kufre mali zbalené, Hermionin Krivolab bol zavretý v cestovnom koši a Hedviga, Ronov Kvík a Ginnin nový fialový pygmejský chumkáč Arnold trónili v klietkach.
„Au revoir, 'Arry,“ zastretým hlasom sa rozlúčila Fleur a pobozkala ho. Ron sa s nádejou ponáhľal k nej, ale Ginny mu podstrčila nohu a on spadol a aký bol dlhý a široký, natiahol sa do prachu k Fleuriným nohám. Zúrivý a celý červený a špinavý sa bez rozlúčky ponáhľal do auta.
Na stanici King's Cross na nich nečakal veselý Hagrid. Namiesto neho tam stáli dvaja zamračení bradatí aurori v tmavých muklovských oblekoch. Podišli k nim, len čo autá zastali. Každý sa postavil z jednej strany a bez slova sprevádzali skupinku na stanicu.
„Rýchlo, rýchlo prejdite cez bariéru,“ súrila ich pani Weasleyová trochu znepokojená touto prísnou a vecnou atmosférou. „Harry nech ide radšej prvý, s…“
Spýtavo pozrela na jedného z aurorov, ten krátko prikývol, chytil Harryho nad lakťom a pokúsil sa ho viesť k bariére medzi deviatym a desiatym nástupišťom.
„Viem chodiť aj sám, ďakujem,“ podráždene si vytrhol ruku z aurorovho zovretia. Nevšímajúc si mlčanlivého spoločníka, tlačil vozík s batožinou priamo oproti bariére a vzápätí sa ocitol na nástupišti deväť a trištvrte, kde stál purpurový Rokfortský expres a chrlil na davy ľudí paru.
Vzápätí sa k nemu pripojila Hermiona a potom Weasleyovci. Harry nečakal na rady zamračených aurorov, ale kývol Ronovi a Hermione, aby ho nasledovali po nástupišti, a hľadal prázdne kupé.
„My nemôžeme, Harry,“ pohľadom sa ospravedlňovala Hermiona. „My musíme ísť s Ronom najprv do prefektského vagóna a potom chvíľu hliadkovať na chodbách.“
„Ach, áno, ja som zabudol,“ uvedomil si Harry.
„Radšej choďte všetci rovno do vlaku, o pár minút odchádza,“ súrila ich pani Weasleyová s pohľadom na hodinkách. „Tak sa maj dobre, Ron…“
„Pán Weasley, môžete na slovíčko?“ náhle sa rozhodol Harry.
„Pravdaže,“ pán Weasley sa zatváril trochu prekvapene, ale napriek tomu šiel s Harrym nabok.
Harry si to starostlivo premyslel a dospel k záveru, že ak to má niekomu povedať, tak najlepšie pánu Weasleymu. Po prvé preto, že pracuje na ministerstve a má také dobré postavenie, že bude môcť pátrať ďalej, a po druhé preto, lebo u pána Weasleyho neriskoval, že nahnevane vybuchne.
Videl, ako pani Weasleyová a obaja aurori podozrievavo zazerajú, keď odvolal pána Weasleyho.
„Vtedy v Šikmej uličke…“ začal Harry, ale pán Weasley ho zastavil grimasou.
„Dozviem sa, kam ste s Ronom a Hermionou zmizli, keď ste údajne boli v zadnej miestnosti u Freda a Georgea?“
„Ako ste…?“
„Harry, prosím ťa. Hovoríš s človekom, ktorý vychovával Freda s Georgeom.“
„Ehm… no áno, neboli sme v zadnej miestnosti.“
„Tak dobre, vypočujme si to najhoršie.“
„Sledovali sme Draca Malfoya. Použili sme môj neviditeľný plášť.“
„Mali ste na to nejaký konkrétny dôvod alebo to bol iba náhly rozmar?“
„Myslel som si, že Malfoy má niečo za lubom,“ vysvetľoval Harry a nič nedbal, že pán Weasley sa tvári rozhorčene i pobavene zároveň. „Utiekol matke a ja som chcel vedieť prečo.“
„Jasné,“ rezignovane prikývol pán Weasley. „No a zistil si prečo?“
„Išiel k Borginovi a Burkesovi a vyhrážkami nútil Borgina, aby mu pomohol niečo opraviť. A chcel, aby mu Borgin ešte niečo odložil. Povedal to tak, že by to mohla byť rovnaká vec ako tá, ktorú potreboval opraviť. Ako keby to bol pár. A…“
Harry sa zhlboka nadýchol.
„Ešte niečo. Videli sme, ako Malfoy na meter odskočil, keď sa madam Malkinová chcela dotknúť jeho ľavej ruky. Myslím, že je označený Temným znamením. Podľa mňa nahradil otca ako smrťožrút.“
Pána Weasleyho to zaskočilo. Po chvíli povedaclass="underline" „Harry, pochybujem, že by Veď-Vieš-Kto dovolil, aby šestnásťročný…“