„Vie niekto, čo by Veď-Viete-Kto naozaj urobil alebo neurobil?“ nahnevane sa spýtal Harry. „Prepáčte, pán Weasley, ale nestojí to za preskúmanie, ak sa Malfoy dožaduje nejakej opravy a musí Borginovi pohroziť, aby to urobil, lebo je to zrejme niečo temné alebo nebezpečné?“
„Ak mám byť úprimný, Harry, pochybujem,“ pomaly hovoril pán Weasley. „Vieš, keď Luciusa zatkli, urobili sme raziu v jeho dome. Zobrali sme všetko, čo by mohlo byť nebezpečné.“
„Myslím, že niečo vám uniklo,“ tvrdohlavo tvrdil Harry.
„No, možno,“ pripustil pán Weasley, ale Harry videl, že ho len chce uchlácholiť.
Za nimi sa ozvala píšťalka, skoro všetci už nastúpili do vlaku a dvere sa zatvárali.
„Radšej sa ponáhľaj,“ upozornil ho pán Weasley a pani Weasleyová vykríkla: „Harry, rýchlo!“
Harry sa rozbehol a Weasleyovci mu pomohli naložiť kufor do vlaku.
„Na Vianoce prídeš k nám, zlatko, všetko je s Dumbledorom dohodnuté, takže sa onedlho uvidíme,“ zavolala pani Weasleyová cez okno, keď už Harry za sebou zabuchol dvere a vlak sa pohol. „Dávaj na seba pozor a…“
Vlak naberal rýchlosť.
„… buď dobrý a…“
Už bežala popri vlaku.
„…a v bezpečí!“
Harry kýval, kým vlak nezašiel za roh a pán a pani Weasleyovci mu nezmizli z dohľadu, potom sa otočil, aby zistil, kde sú ostatní. Predpokladal, že Ron s Hermionou sú zavretí v prefektskom vagóne, ale Ginny bola neďaleko, rozprávala sa s kamarátkami. Zamieril k nej aj s kufrom.
Cestou naňho študenti bez zábran civeli. Dokonca si pritískali tváre na sklá kupé, aby sa naňho lepšie pozreli. Po všetkých tých chýroch o vyvolenom v Dennom Prorokovi Harry očakával zvýšené množstvo zízajúcich zvedavcov. Nepáčil sa mu však ten pocit, akoby boli naňho namierené reflektory. Poklopal Ginny po pleci.
„Nechceš si nájsť nejaké kupé?“
„Nemôžem, Harry, sľúbila som Deanovi, že sa s ním stretnem,“ veselo odvetila Ginny. „Zatiaľ sa maj.“
„Jasne,“ prikývol Harry. Odišla, dlhé červené vlasy povievali za ňou a on pocítil zvláštny príval hnevu. Cez leto si tak zvykol na jej prítomnosť, až takmer zabudol, že Ginny nebude cez školský rok trčať pri ňom, Ronovi a Hermione. Potom zažmurkal a obzeral sa okolo seba – obklopovali ho fascinované dievčatá.
„Ahoj, Harry!“ ozval sa za ním známy hlas.
„Neville!“ natešene zvolal Harry, otočil sa a videl, ako sa k nemu pretláča chlapec s okrúhlou tvárou.
„Ahoj, Harry,“ pozdravilo dievča s dlhými vlasmi a veľkými zahmlenými očami, ktoré šlo hneď za Nevillom.
„Luna, čau, ako sa máš?“
„Ďakujem, dobre,“ odvetila Luna. Tisla si na prsia nejaký časopis. Veľké písmená na ňom oznamovali, že ako prílohu obsahuje jeden kus prízrakohľadov zdarma.
„Sršeň sa stále dobre predáva?“ spýtal sa Harry. Pociťoval totiž istú náklonnosť k tomuto časopisu, lebo vlani mu v ňom publikovali exkluzívny rozhovor.
„Áno, náklad išiel pekne hore,“ spokojne konštatovala Luna.
„Nájdime si miesta,“ navrhol Harry a všetci traja sa vybrali cez vlak pomedzi davy mlčky zízajúcich študentov. Nakoniec našli prázdne kupé a Harry sa vďačne ponáhľal dnu.
„Okukovali dokonca aj nás,“ všimol si Neville a ukazoval na seba a na Lunu, „zato, že ideme s tebou.“
„Vyvaľovali oči na vás, lebo aj vy ste boli na ministerstve,“ povedal Harry a vyložil si kufor na policu. „Celý Denný Prorok bol plný nášho dobrodružstva, musel si si to prečítať.“
„Áno, myslel som si, že starú mamu bude hnevať toľká publicita,“ vravel Neville, „ale bola veľmi spokojná. Povedala, že konečne začínam robiť česť svojmu otcovi. Kúpila mi nový prútik, aha!“
Vytiahol ho a ukázal Harrymu.
„Čerešňa a vlas jednorožca,“ oznamoval hrdo. „Myslíme si, že bol z posledných, čo Ollivander predal, lebo na druhý deň zmizol – och, vráť sa, Gertrúda!“
A vliezol pod sedadlo, aby vytiahol svoju žabu, ktorá tak často unikala na slobodu.
„Budeme mať stretnutia DA aj tento rok, Harry?“ spýtala sa Luna, ktorá zo stredu Sršňa odlepovala okuliare zosilňujúce vnímanie.
„Nemá to zmysel, keď sme sa zbavili Umbridgeovej,“ odvetil Harry a sadol si. Neville práve vyliezal spod sedadla a udrel si oň hlavu. Tváril sa veľmi sklamane.
„Tak rád som chodil na stretnutia Dumbledorovej armády! S tebou som sa toho kopu naučil!“
„Aj mne sa tie kurzy páčili,“ priznala sa Luna. „Bolo to, akoby som mala priateľov.“
Toto bola jedna z tých nepríjemných vecí, aké Luna často hovorila a pri ktorých Harry znepokojivo pociťoval ľútosť zmiešanú s rozpakmi. Kým však stihol odpovedať, pred ich kupé nastal nejaký rozruch. Skupinka štvrtáčok si čosi šepkala a chichotala sa na druhej strane zasklených dverí.
„Ty sa ho spýtaj!“
„Nie, ty!“
„Ja sa spýtam!“
A jedna z nich, už na pohľad odvážne dievča s veľkými tmavými očami, výraznou bradou a dlhými čiernymi vlasmi, vošla dnu.
„Ahoj, Harry. Ja som Romilda, Romilda Vanová,“ predstavila sa nahlas a sebaisto. „Nechceš ísť do nášho kupé? Nemusíš sedieť s týmito,“ dodala divadelným šeptom, ukazujúc na Nevillov zadok, ktorý vytŕčal spod sedadla, kam sa znovu strčil, aby konečne našiel Gertrúdu, a na Lunu s prízrakohľadmi založenými na nose, vďaka čomu vyzerala ako duševne chorá pestrofarebná sova.
„To sú moji priatelia,“ chladne odvetil Harry.
„Och,“ vzdychlo dievča, očividne veľmi prekvapené. „Tak dobre.“
Stiahla sa a zavrela za sebou dvere.
„Ľudia očakávajú, že máš úžasnejších priateľov, než sme my,“ poznamenala Luna, čím znova prejavila svoj talent privádzať ľudí do rozpakov svojou úprimnosťou.
„Vy ste úžasní,“ stručne vyhlásil Harry. „Nikto z nich nebol na ministerstve. Oni so mnou nebojovali.“
„To si povedal veľmi pekne,“ usmiala sa Luna a potisla si prízrakohľady na nose vyššie a pustila sa do čítania Sršňa.
„Lenže my sme nestáli proti nemu,“ Neville sa vynoril spod sedadla s chumáčom prachu vo vlasoch a odovzdane sa tváriacou Gertrúdou v ruke. „Ty áno. Mal si počuť, ako o tebe rozprávala moja starká. Ten Harry Potter má viac charakteru než celé Ministerstvo mágie dohromady! Dala by čokoľvek, keby si bol jej vnukom ty…“
Harry sa rozpačito zasmial a snažil sa skrátiť rozhovor na výsledky VČÚ. Kým Neville odrapkával svoje známky a nahlas uvažoval, či mu dovolia robiť MLOK-a z transfigurácie, keď dostal iba dostatočnú, Harry naňho hľadel, no v skutočnosti ho nepočúval.
Nevillovi Voldemort skazil detstvo rovnako ako jemu, ale Neville netušil, že ho len-len nestihol Harryho osud. Proroctvo mohlo hovoriť o oboch, a predsa z nejakých vlastných záhadných dôvodov sa Voldemort rozhodol, že proroctvo sa týka Harryho.
Keby si Voldemort vybral Nevilla, teraz by oproti Harrymu sedel Neville s jazvou v tvare blesku a ťarchou proroctva… Alebo nie? Bola by Nevillova matka obetovala život, aby ho zachránila, ako Lily zomrela pre Harryho?
Určite… ale čo keby sa nedokázala postaviť medzi svojho syna a Voldemorta? Bol by potom vôbec nejaký vyvolený? Bolo by teraz Nevillovo miesto prázdne a oproti by sedel Harry bez jazvy a na rozlúčku pobozkal vlastnú matku a nie Ronovu?
„Je ti niečo, Harry? Tváriš sa tak čudne,“ povedal Neville.
Harry sa strhol.
„Prepáč… ja…“
„Dostal ťa skazostrek?“ súcitne sa spýtala Luna a hľadela na Harryho cez obrovské farebné okuliare.
„Ja… čo?“
„Skazostreky… sú neviditeľné, vletia ti cez uši a zahmlia mozog,“ vravela. „Zdalo sa mi, že tu nejaký poletoval.“