Zamávala rukami vo vzduchu, akoby odháňala nejaké neviditeľné motýle. Harry s Nevillom pozreli na seba a rýchlo sa začali rozprávať o metlobale.
Počasie za oknami vlaku bolo rovnako premenlivé ako po celé leto. Prechádzali cez oblasti mrazivej hmly, ktoré striedali časti slabého čistého slnečného svetla. Na jednom takomto jasnom úseku, kde im slnko svietilo takmer rovno nad hlavou, konečne prišli do kupé Ron s Hermionou.
„Keby sa už vozík s obedom poponáhľal, lebo umieram od hladu,“ túžobne si zaželal Ron a odkvicol na sedadlo vedľa Harryho a šúchal si brucho. „Čau, Neville, čau, Luna. Hádajte čo je nové!“ dodal a otočil sa k Harrymu. „Malfoy nemá prefektskú službu. Sedí so Slizolinčanmi v kupé. Videli sme ho, keď sme išli okolo.“
Harry sa so záujmom vystrel. To sa na Malfoya nepodobalo, nikdy neprepásol šancu dať najavo svoju moc. Celý predošlý rok ju veselo zneužíval.“
„Čo robil, keď vás uvidel?“
„Ako vždy,“ ľahostajne odpovedal Ron a ukázal rukou bezočivé gesto. „Ale nepodobá sa to naňho, čo? Teda toto áno,“ zopakoval gesto, „ale prečo nie je na chodbách a nešikanuje prvákov?“
„Neviem,“ odpovedal Harry a myseľ mu pracovala na plné obrátky. Nevyzerá to tak, akoby mal Malfoy dôležitejšie veci než šikanovanie mladších študentov?
„Možno mu viac vyhovovala inkvizičná čata,“ nadhodila Hermiona. „Asi sa mu po nej funkcia prefekta zdá trochu nudná.“
„Ja si to nemyslím,“ nesúhlasil Harry. „Podľa mňa…“
No kým stihol vysvetliť svoju teóriu, dvere kupé sa otvorili a vošla dnu zadychčaná tretiačka.
„Toto som mala doručiť Nevillovi Longbottomovi a Harrymu P… Potterovi,“ zajachtala, keď sa jej oči stretli s Harryho pohľadom, a očervenela. Držala dva zvitky pergamenu zviazané fialovou stužkou. Harry i Neville, obaja zmätení, si vzali zvitky a dievča sa vypotkýnalo z kupé.
„Čo je to?“ spytoval sa Ron a Harry rozvinul pergamen.
„Pozvánka,“ povedal.
Harry,
potešilo by ma, keby si si na obed prišiel zahryznúť niečo do môjho kupé C.
S pozdravom, profesor
„Kto je profesor Slughorn?“ spýtal sa Neville nechápavo, hľadiac na svoju pozvánku.
„Nový učiteľ,“ oboznámil ho Harry. „No, asi ta musíme ísť, či nie?“
„Ale čo chce odo mňa?“ nervózne sa spýtal Neville, ako keby očakával nejaký trest.
„Netuším,“ odvetil Harry, hoci to nebola celkom pravda, len ešte nemal dôkaz, či tuší správne. „Počujte,“ dodal, lebo zrazu dostal nápad, „poďme pod neviditeľným plášťom, aspoň si cestou posvietime na Malfoya a možno zistíme, čo chystá.“
Nápad sa však nedal realizovať. Chodby boli plné študentov nedočkavo vyzerajúcich vozík s občerstvením, a tak pod plášťom sa po nich nedalo prechádzať. Harry ho s ľútosťou napchal naspäť do batoha a myslel na to, aké by to bolo krásne, keby si ho mohol prehodiť už len preto, aby sa vyhol zvedavým pohľadom, ktorých bolo ešte viac, než keď prechádzal vlakom predtým. Občas dokonca študenti vybiehali z kupé, aby sa naňho mohli pozrieť zbližša. Výnimkou bola iba Čcho Čchang. Tá skočila do kupé, len čo Harryho zbadala. Keď Harry prechádzal okolo, videl, že je vážne zabratá do rozhovoru s priateľkou Mariettou. Marietta bola natretá veľmi hrubou vrstvou mejkapu, no ani ten nezakrýval čudné pupáky, ktorými mala posiatu celú tvár. Harry sa uškrnul a išiel ďalej.
V kupé C hneď videli, že nie sú jediní pozvaní, hoci podľa Slughornovho nadšenia, s akým ich vítal, Harry bol zjavne najočakávanejší.
„Harry, chlapče!“ len čo ho profesor zbadal, vyskočil a zdalo sa, akoby jeho obrovské zamatom zakryté brucho vypĺňalo celý zvyšný priestor kupé. Lesklá plešatá hlava a velikánske strieborné fúzy mu v slnečnom svetle žiarili rovnako ako zlaté gombíky na veste. „Som rád, že ťa vidím, som rád! A vy musíte byť pán Longbottom!“
Neville prikývol a vyzeral vyľakane. Slughorn im ukázal na jediné dve prázdne sedadlá pri dverách a oni sa usadili oproti sebe. Harry sa obzeral, kto všetko je medzi hosťami. Spoznal jedného Slizolinčana z ich ročníka, vysokého čierneho chlapca s výraznými lícnymi kosťami a podlhovastými šikmými očami, boli tam aj dvaja neznámi siedmaci a stlačená v kúte vedľa Slughorna sedela Ginny, ktorá sa tvárila, akoby vôbec netušila, ako sa tam dostala.
„Všetkých poznáte?“ spýtal sa Slughorn Harryho a Nevilla. „Blaise Zabini je, pravdaže, vo vašom ročníku…“
Zabini vôbec nedal najavo, že ich pozná, ani ich nepozdravil a Harry s Nevillom urobili rovnako. Chrabromilskí a slizolinskí študenti sa nenávideli už z princípu.
„Toto je Cormac McLaggen, možno ste na seba už natrafili… Nie?“
McLaggen, mohutný chlapec s vlasmi ako drôty, zdvihol ruku a Harry s Nevillom mu kývli hlavami na pozdrav.
„… a toto Marcus Belby, neviem, či…“
Chudý Belby, ktorý vyzeral nervózne, sa napäto usmial.
„… a táto očarujúca mladá dáma mi hovorí, že vás pozná!“ dokončil Slughorn.
Ginny za Slughornovým chrbtom vystrúhala Harrymu a Nevillovi grimasu.
„Toto je pre mňa veľmi príjemná príležitosť spoznať vás všetkých trochu lepšie. Nech sa páči, vezmite si obrúsok. Ja som si zabalil vlastný obed, lebo pokiaľ si pamätám, na vozíku býva samé sladké drevo a tráviaci systém starého chudáka už na to nie je… Dáte si bažanta, Belby?“
Belby sa strhol a prijal porciu mäsa, veľkú ako polovica vtáka.
„Práve som tuto mladému Marcusovi hovoril, že som mal to potešenie učiť jeho strýka Damoclesa,“ vravel Slughorn Harrymu a Nevillovi a ponúkal pritom každému košík s rožkami. „Vynikajúci čarodejník, vy-ni-ka-jú-ci, Merlinov rad si skutočne zaslúžil. Stretávate sa so strýkom, Marcus?“
Nanešťastie si Belby práve odhryzol kus bažanta a v snahe rýchlo Slughornovi odpovedať prehltol prirýchlo, očervenel a začal sa dusiť.
„Anapneo!“ pokojne preriekol Slughorn, mieriac prútikom na Belbyho, ktorému sa dýchacie cesty okamžite uvoľnili.
„Nie… veľmi nie,“ vyhŕkol Belby so slzami v očiach.
„Pravdaže, iste je zaneprázdnený,“ poznamenal Slughorn a spýtavo pozrel na Belbyho. „Pochybujem, že by vynašiel protivlkolačí elixír bez vytrvalej usilovnej práce!“
„Asi…“ odvetil Belby, ktorý sa zrejme bál znova si odhryznúť z bažanta, kým si nebude istý, že Slughorn s ním skončil. „Ehm… viete, on teraz s mojím otcom nevychádza dobre, ja naozaj veľa neviem…“
Zmĺkol, keď sa naňho Slughorn chladne usmial a otočil sa k McLaggenovi.
„A teraz vy, Cormac,“ oslovil chlapca profesor. „Ja náhodou viem, že vy sa so strýkom Tiberiusom stretávate dosť často, a to podľa krásneho obrázka, na ktorom spoločne lovíte hrubochvosty. Bolo to v Norfolku?“
„Ó, áno, to teda bola zábava,“ prikývol McLaggen. „Vybrali sme sa na lov s Bertiem Higgsom a Rufusom Scrimgeourom – to bolo, pravdaže, predtým, než sa stal ministrom…“
„Á, vy poznáte aj Bertieho a Rufusa?“ rozžiaril sa Slughorn a pre zmenu ponúkal koláčiky na malej tácke, no Belbyho akosi vynechal. „Tak mi povedzte…“
Bolo to, ako Harry predpokladal. Zdalo sa, že každý tu sedel preto, lebo sa stýkal s niekým dobre známym alebo vplyvným – každý okrem Ginny. Ukázalo sa, že matka Zabiniho, ktorého sa vypytoval po McLaggenovi, sa preslávila svojou krásou (podľa toho, čo Harry vyrozumel, bola vydatá sedem ráz, a všetci jej manželia zomreli za záhadných okolností, pričom jej zanechali kopy zlata). Potom prišiel na rad Neville – bolo to veľmi nepríjemných desať minút, lebo Nevillových rodičov, slávnych aurorov, až do šialenstva umučila Bellatrix Lestrangeová a dvaja jej smrťožrútski kamaráti. Na konci Nevillovho výsluchu mal Harry dojem, že Slughorn si ešte úsudok o Nevillovi neuzavrel, ešte len uvidí, či zdedil niečo z nadania svojich rodičov.