„A teraz,“ Slughorn sa na sedadle poriadne zahniezdil a tváril sa ako konferencier, ktorý uvádza hviezdu. „Harry Potter! Kde začať? Keď sme sa v lete stretli, ledva sme skízli po povrchu!“
Ešte chvíľu na Harryho hľadel, ako na obzvlášť veľký a šťavnatý kúsok bažanta, a potom povedaclass="underline" „Teraz ti hovoria vyvolený, však?
Harry nepovedal nič. Belby, McLaggen i Zabini z neho nespúšťali oči.
„Pravdaže,“ Slughorn Harryho pozorne sledoval, „roky sa šírili klebety… pamätám sa, keď… no, po tej hroznej noci –Lily… James… – ty si prežil, vtedy sa rozšírilo, že máš schopnosti presahujúce obyčajné…“
Zabini trochu zakašľal, čo jasne naznačovalo pobavenie a pochybnosti. Spoza Slughorna vybuchol nahnevaný hlas.
„Zato ty, Zabini, máš talent tak akurát na pózovanie…“
„Och, prepána!“ príjemne sa zasmial Slughorn a obzrel sa na Ginny, ktorá zazerala na Zabiniho spoza obrovského Slughornovho brucha. „Musíte byť opatrný, Blaise! Práve som sa ocitol nablízku, keď táto mladá dáma vo svojom kupé predvádzala úžasné odpaľovacie čary. Ja by som ju nechcel nahnevať!“
Zabini sa zatváril pohŕdavo.
„No skrátka,“ Slughorn sa znova obrátil k Harrymu. „Také boli chýry toto leto. Človek, pravdaže, nevie, čomu veriť, o Prorokovi sa vie, že nie je vždy presný, robí chyby, ale vzhľadom na počet svedkov sotva môže niekto pochybovať, že na ministerstve prepukol poriadny rozruch a že si ty bol v jeho centre!“
Ak nechcel klamať, Harrymu neostávalo iné, iba prikývnuť, no mlčal. Slughorn sa naňho usmieval.
„Taký skromný, taký skromný. Nečudo, že si ťa Dumbledore tak obľúbil. Tak si teda bol tam. No tie ostatné historky… iste… vzbudili senzáciu, ale, pravdaže, človek celkom nevie, čomu veriť – napríklad to bájne proroctvo…“
„Vôbec sme to proroctvo nepočuli,“ zapojil sa Neville a pritom očervenel ako paprika.
„Presne tak,“ horlivo potvrdzovala Ginny. „Boli sme tam aj my dvaja s Nevillom a všetky tie táraniny o vyvolenom si skoro ako vždy Prorok jednoducho vymyslel.“
„Boli ste tam aj vy dvaja?“ s veľkým záujmom sa spýtal Slughorn, hľadiac to na Ginny, to na Nevilla, ale obaja sedeli ako zarezaní, kým sa povzbudzujúco neusmial. „Áno… je to pravda, Prorok často zveličuje, pravdaže…“ Slughorn trochu sklamane pokračoval. „Pamätám sa, ako mi drahá Gwenog hovorila… mám, pravdaže, na mysli Gwenog Jonesovú, kapitánku Hollyheadských harpyí…“
A zamotal sa do obsiahlych spomienok. Harry však nejasne tušil, že Slughorn s ním ešte neskončil, že Neville a Ginny ho nepresvedčili.
V to popoludnie si vypočuli ďalšie historky o slávnych čarodejníkoch, Slughornových žiakoch, ktorí sa všetci tešili, že sa na Rokforte stali členmi Slughornovho klubu. Harry sa už nemohol dočkať, kedy bude môcť odísť, ale nevedel, ako to urobiť zdvorilo. Napokon sa vlak vynoril z ďalšieho dlhého hmlistého úseku do jasnočerveného svetla zapadajúceho slnka a Slughorn sa zrazu obzeral a žmurkal v súmraku.
„Prepána, už sa stmieva! Ani som si nevšimol, že rozsvietili lampy. Radšej sa všetci choďte prezliecť do habitov. McLaggen, vy sa zastavte, požičiam vám tú knižku o hrubochvostoch. Harry, Blaise – vždy sa zastavte, keď pôjdete okolo. To platí aj pre vás, slečna,“ žmurkol na Ginny. „Tak už bežte, bežte!“
Ako sa Zabini pretískal popri Harrym do tmavnúcej chodby, vrhol naňho zhnusený pohľad, ktorý Harry zanietene opätoval. S Ginny a Nevillom sa do svojho kupé vracali za Zabinim.
„Som rád, že sa to skončilo,“ hundral Neville. „Čudný človek, nie?“
„Áno, je trochu čudný,“ prikývol Harry, pričom nespúšťal oči zo Zabiniho. „Ako si sa tam ocitla, Ginny?“
„Videl ma, ako som začarovala Zachariasa Smitha. Pamätáš sa na toho idiota z Bifľomoru, čo bol v DA? Stále sa vypytoval, čo sa stalo na ministerstve, a nakoniec ma tak naštval, že som ho začarovala – a práve vtedy sa tam vyskytol Slughorn. Myslela som, že ma potrestá, ale on ma pochválil, že to vraj bolo dobré kúzlo, a pozval ma na obed. Cvoknuté, čo?“
„Lepší dôvod na pozvanie než to, že mama Iksypsilonka je slávna,“ povedal Harry a mračil sa na Zabiniho chrbát, „alebo že čísi strýko…“
Zmĺkol. Odrazu mu čosi napadlo. Ľahkomyseľný, ale možno skvelý nápad… o chvíľku Zabini vojde do slizolinského šiestackeho kupé, kde sedí Malfoy, a bude si myslieť, že ho okrem Slizolinčanov nepočuje nik… Čo by Harry asi videl alebo počul, keby tak nepozorovane vošiel za ním? Je pravda, že zostával už len kúsok cesty. Na rokvillskú stanicu dorazia už o necelú polhodinu, usudzoval podľa scenérie za oknami… Nikto nebral Harryho podozrenia vážne, takže zostalo iba na ňom, aby ich dokázal… „Uvidíme sa neskôr,“ zašepkal Harry tým dvom, vytiahol si neviditeľný plášť a prehodil ho cez seba.
„Ale čo to…?“ spýtal sa Neville.
„Neskôr!“ zašepkal Harry a čo najtichšie sa zakrádal za Zabinim, hoci v rachote kolies bola taká opatrnosť skoro zbytočná.
Chodby boli už skoro celkom prázdne. Takmer všetci sa vrátili do svojich vozňov prezliecť sa do školských habitov a zbaliť si veci. Hoci šiel Harry za Zabinim tak blízko, ako sa dalo, nestihol dosť rýchlo vkĺznuť do kupé, keď otvoril dvere. Zabini už zatváral, nuž Harry rýchlo natiahol nohu, aby sa nezavreli.
„Čo je s tým?“ hneval sa Zabini, keď opakovane vrážal dverami do Harryho nohy.
Harry chytil dvere a prudko ich otvoril. Zabini, ktorý držal kľučku, sa zvalil Gregorymu Goylovi na kolená a kým sa škriepili, Harry vbehol do kupé, skočil na Zabiniho zatiaľ prázdne sedadlo a vytiahol sa na batožinovú policu. Mal šťastie, že Zabini a Goyle na seba vrčali a všetci práve hľadeli na nich, lebo Harry si bol celkom istý, že chodidlá a členky mu spod odhrnutého plášťa bolo vidieť, dokonca v jednom okamihu mal pocit, že Malfoyovo oko sleduje jeho tenisku, kým nezmizla. No vtedy Goyle zatresol dvere, odšmaril zo seba Zabiniho a ten dopadol na svoje miesto celý strapatý. Vincent Crabbe sa vrátil k svojmu komiksu a Malfoy si s úškrnom ľahol cez dve sedadlá a položil si hlavu na kolená Pansy Parkinsonovej. Harry sa čo najpohodlnejšie schúlil pod plášťom tak, aby mu nevytŕčal ani kúsok tela, a sledoval, ako Pansy hladká Malfoyove plavé vlasy a pritom sa usmieva, akoby každý túžil byť na jej mieste. Lampáše hojdajúce sa pod stropom vrhali na scénku jasné svetlo. Harry rovno pod sebou mohol prečítať každé slovo Crabbovho komiksu.
„Tak čo chcel Slughorn?“ spýtal sa Malfoy.
„Iba sa chcel napojiť na ľudí s dobrými stykmi,“ vyhlásil Zabini a stále sa ešte mračil na Goyla. „Veľa sa mu ich nepodarilo nájsť.“
Zdalo sa, že informácia Malfoya neuspokojila.
„Koho ešte pozval?“
„McLaggena z Chrabromilu.“
„Ach, áno, jeho strýko je veľké zviera na ministerstve,“ komentoval Malfoy.
„… potom akéhosi Belbyho z Bystrohlavu…“
„Hádam len nie toho idiota?“ vyhŕkla Pansy.
„… a Longbottoma, Pottera a to Weasleyovie dievča,“ dokončil Zabini.
Malfoy si odrazu prudko sadol a odstrčil Pansinu ruku.
„Pozval Longbottoma?“
„No asi áno, keď tam Longbottom bol,“ ľahostajne odvetili Zabini.
„Prečo by Slughorna zaujímal Longbottom?“
Zabini pokrčil plecami.
„Potter, vzácny Potter, očividne sa chcel pozrieť na vyvoleného,“ uškrnul sa Malfoy, „ale to Weasleyovie dievča! Čo je na nej také extra?“
„Mnohým chlapcom sa páči,“ ozvala sa Pansy a kútikom oka sledovala, ako zareaguje Malfoy. „Aj ty si myslíš, že je pekná, čo, Blaise, a všetci vieme, že ty sa s hocikým neuspokojíš.“