„Ja by som sa takej prekliatej špinavej zradkyne ani nedotkol, aj keby vyzerala neviem ako,“ chladne sa ohradil Zabini a Pansy sa tvárila spokojne. Malfoy si jej zase ľahol na kolená a dovolil jej, aby ho hladkala po vlasoch.
„Slughorn má nemožný vkus. Možno začína byť trochu senilný. Škoda. Otec vždy hovoril, že to svojho času bol dobrý čarodejník. Môj otec patril k jeho obľúbeným žiakom. Slughorn asi nepočul, že som vo vlaku, inak…“
„Na to by som sa nespoliehal,“ zareagoval Zabini. „Len čo som prišiel, spýtal sa ma na Nottovho otca. Zrejme boli starí kamaráti, ale keď sa dopočul, že ho chytili na ministerstve, netváril sa veľmi spokojne. A Notta predsa nepozval. Myslím, že smrťožrúti Slughorna nezaujímajú.“
Malfoy sa tváril nahnevane, ale silene sa zasmial.
„Komu záleží na tom, o čo má záujem? Veď keď už na to príde, kto je to? Obyčajný hlúpy učiteľ.“ Malfoy okázalo zazíval. „Ja možno na Rokforte na budúci rok ani nebudem, tak prečo by mi malo záležať na tom, či sa nejakej starej tučnej vykopávke páčim, alebo nie.“
„Ako to myslíš, že možno na budúci rok nebudeš na Rokforte?“ vzrušene sa spýtala Pansy a hneď prestala Malfoya hladkať.
„Človek nikdy nevie,“ odpovedal Malfoy s náznakom úškrnu. „Možno… sa budem venovať dôležitejším a lepším veciam.“
Harrymu, skrčenému pod plášťom na batožinovej polici, sa srdce roztĺklo rýchlejšie. Čo by Ron s Hermionou povedali na toto? Crabbe a Goyle zízali na Malfoya. Očividne nemali ani potuchy o nejakých plánoch prejsť na dôležitejšie a lepšie veci. Ešte aj Zabiniho povýšenecký výraz sa zmenil na zvedavosť. Pansy znova pomaly hladkala Malfoya po vlasoch, no tvárila sa zarazene.
„Máš na mysli Jeho?“
Malfoy pokrčil plecami.
„Mama chce, aby som si dokončil vzdelanie, ale ja osobne to dnes nepovažujem za také dôležité. Veď uvažujte… keď to tu prevezme Temný pán, čerta sa bude starať, koľko má kto VČÚ alebo MLOK-ov! Ani mu to nenapadne. Dôležité bude, aké mu kto poskytne služby, a prejavená oddanosť.“
„A ty si myslíš, že ty preňho niečo urobíš?“ štipľavo poznamenal Zabini. „Šestnásťročný a ešte aj bez kvalifikácie?“
„Veď som povedal, nie? Možno mu nezáleží na tom, či som kvalifikovaný. Možno práca, ktorú odo mňa chce, nevyžaduje kvalifikáciu,“ pokojne odvetil Malfoy.
Crabbe a Goyle sedeli s ústami otvorenými ako chrličové obludy. Pansy civela na Malfoya, ako keby v živote nevidela nič úchvatnejšie.
„Už vidím Rokfort,“ Malfoy ukazoval do okna a očividne vychutnával účinok svojich slov. „Radšej si dajme habity.“
Harry tak uprene hľadel na Malfoya, že si nevšimol, ako sa Goyle načiahol za kufrom, a keď ho sťahoval z police, silno ním udrel Harryho do hlavy. Harry mimovoľne zjajkol od bolesti a Malfoy zamračený pozrel na policu.
Harry sa Malfoya nebál, no aj tak sa mu nepáčila predstava, že by ho skupinka nepriateľských Slizolinčanov pristihla ukrytého pod neviditeľným plášťom. Oči mu ešte slzili a v hlave dunelo, ale vytiahol prútik, opatrne, aby neodhrnul Plášť, a so zatajeným dychom čakal. Odľahlo mu, lebo Malfoy si zrejme pomyslel, že sa mu asi len zazdalo, že niečo počuje. Obliekol si habit ako ostatní, zamkol kufor, a keď vlak spomalil, zapol si pri krku nový cestovný plášť.
Harry videl, že chodby sa znova zapĺňajú, a dúfal, že Hermiona a Ron mu vyložia veci na nástupište. On tu uviazol, až kým sa kupé nevyprázdni. Nakoniec vlakom naposledy myklo a zastal. Goyle otvoril dvere a pretlačil sa von pomedzi hŕbu druhákov, ktorých odstrkoval nabok. Crabbe a Zabini šli za ním.
„Ty choď,“ Malfoy prikázal Pansy, ktorá natiahla ruku, akoby čakala, že ju chytí. „Chcem niečo skontrolovať.“
Pansy odišla. Harry a Malfoy zostali v kupé sami. Študenti sa valili okolo a vystupovali na tmavé nástupište. Malfoy šiel k dverám a spustil rolety, aby ľudia z chodby nemohli nakúkať dnu. Sklonil sa nad kufor a znova ho otvoril.
Harry vykukol ponad okraj batožinovej police a srdce mu tĺklo rýchlejšie. Čo chcel Malfoy skryť pred Pansy? Uvidí ten tajomný pokazený predmet, ktorý tak naliehavo potreboval opraviť?
„Petrificus Totalus!“
Malfoy bez varovania namieril prútik na Harryho, ktorý okamžite zmeravel. Ako v spomalenom filme sa vysypal z police a spadol na zem Malfoyovi k nohám, až sa zatriasla podlaha, neviditeľný plášť sa zhrnul pod neho a odhalil celé jeho telo, ešte aj so smiešne kŕčovito skrčenými nohami. Nemohol pohnúť ani svalom, mohol iba pozerať na Malfoya, ktorý sa zoširoka vyškieral.
„Myslel som si to,“ vyhlásil víťazoslávne. „Počul som, ako ťa udrel Goylov kufor. A zdalo sa mi, že sa vo vzduchu niečo mihlo, keď prišiel Zabini…“ Na chvíľku jeho oči zablúdili k Harryho teniskám. „Predpokladám, že to ty si zablokoval dvere, keď sa Zabini vrátil.“
Chvíľu na Harryho hľadel.
„Nepočul si nič, na čom mi záleží, Potter. Ale keď ťa tu už mám…“
Nato silno dupol Harrymu na tvár. Harry cítil, ako sa mu zlomil nos a všade vystrekla krv.
„To je za môjho otca. A teraz uvidíme…“
Malfoy vytiahol neviditeľný plášť spod Harryho nehybného tela a prehodil ho naň.
„Predpokladám, že ťa nájdu, až keď sa vlak vráti do Londýna,“ povedal potichu. „Tak dovi, Potter… alebo aj nie.“
Dal si záležať, aby Harrymu postúpal po prstoch, a vyšiel z kupé.
8
Víťazný Snape
Harry nemohol pohnúť ani svalom. Ležal pod neviditeľným plášťom a cítil, ako mu krv z nosa, horúca a vlhká, steká po tvári, a počul hlasy a kroky na chodbe za dverami. Pomyslel si, že určite niekto pred odchodom vlaku skontroluje kupé. No potom si skľúčene uvedomil, že aj keby sem niekto nazrel, nevidel by ani nepočul nič. Mohol sa iba nádejať, že niekto vojde dnu a stúpi naňho.
V tej chvíli, keď tam ležal na chrbte bezmocný ako korytnačka a do úst mu nepríjemne stekala krv, nenávidel Malfoya ešte väčšmi než predtým. Do akej hlúpej situácie sa to dostal… Zanikal aj zvuk posledných krokov, všetci sa už posúvali po tmavom nástupišti. Počul škrabot kufrov a hlasný mrmot.
Ron a Hermiona si zrejme myslia, že vystúpil z vlaku bez nich. Až keď v Rokforte zaujmú svoje miesta vo Veľkej sieni a niekoľkokrát skontrolujú zo všetkých strán chrabromilský stôl, až potom si uvedomia, že tam nie je, no on už určite bude na polceste do Londýna.
Pokúsil sa vydať nejaký zvuk, aspoň zastonať, ale nešlo to. Vtedy si spomenul, že niektorí čarodejníci ako Dumbledore dokážu čarovať aj bez vyslovenia zaklínadla. A tak sa pokúsil privolať svoj prútik, ktorý mu vypadol z ruky, v duchu znova a znova opakujúc Accio, prútik!, ale nestalo sa nič.
Zdalo sa mu, že počuje šum lístia na stromoch okolo jazera a vzdialené húkanie sovy, ale ani náznak toho, že by niekto prehľadával vlak či aspoň (Harry trochu pohŕdal sám sebou za to, že si robil také nádeje) vyľakané a začudované hlasy, kam sa podel Harry Potter. Zaplavil ho pocit beznádeje, keď si predstavil rad kočiarov s testralmi, ako mieria ku škole, a ako z jedného, v ktorom sa vezie Malfoy a opisuje Slizolinčanom svoj útok na Harryho, zaznieva tlmený smiech.
Vlak sa mykol a Harry sa prevalil na bok. Teraz pre zmenu nehľadel na strop, ale na zaprášený spodok sedadiel. Podlaha sa začala triasť, keď lokomotíva ožila. Expres odchádzal a nikto nevedel, že on je ešte v ňom… Potom cítil, ako z neho odletel neviditeľný plášť a hlas nad ním povedaclass="underline" „Čauko, Harry.“
Zablyslo sa červené svetlo a Harryho telo ožilo. Mohol sa zdvihnúť a poskladať do dôstojnejšej sedacej polohy, rýchlo si chrbtom ruky utieral krv z dobitej tváre, zdvihol hlavu a pozrel na Tonksovú, ktorá držala neviditeľný plášť.