Premiér nevedel, čo na to povedať, ale zo zvyku chcel pôsobiť ako informovaný o všetkom, čo sa kde vynorilo, preto sa chytal každého detailu, ktorý si pamätal z predchádzajúcich rozhovorov.
„Je Seriózny Black s… no… s Tým-Koho-Netreba-Menovať?“
„Black? Black?“ roztržito opakoval Fudge a rýchlo krútil klobúkom v prstoch. „Myslíte Siriusa Blacka? Pri Merlinovej brade, nie. Black je mŕtvy. Vysvitlo, že pri Blackovi sme… ehm… sa mýlili. Bol nevinný. A nebol ani spojencom Toho-Koho-Netreba-Menovať. Totiž,“ dodal obranne a krútil klobúkom ešte rýchlejšie, „všetky dôkazy ukazovali… mali sme viac ako päťdesiat očitých svedkov – no skrátka, ako hovorím, je mŕtvy. V skutočnosti ho zavraždili. V priestoroch Ministerstva mágie. Bude vyšetrovanie…“
Na vlastné prekvapenie premiéroví prišlo v tomto bode na chvíľku Fudgea ľúto. Ľútosť však takmer vzápätí zatienila samoľúbosť pri pomyslení, že hoci on sa nevie vynárať z kozubov, za jeho pôsobenia sa nikdy nestala vražda v nijakom z ministerstiev. Aspoň zatiaľ nie…
Kým si premiér potajomky zaklopal na drevo, Fudge pokračoval. „Lenže Black je už stará záležitosť. Vec sa má tak, že sme momentálne vo vojne, pán premiér, a treba podniknúť kroky.“
„Vo vojne?“ zopakoval premiér nervózne. „To ste sa trochu zveličene vyjadrili.“
„K Tomu-Koho-Netreba-Menovať sa teraz pridali tí stúpenci, ktorí v januári utiekli z Azkabanu,“ vysvetľoval Fudge, hovoril čoraz rýchlejšie a krútil klobúkom tak rýchlo, až bolo vidieť iba zelenú škvrnu. „Odkedy sa prestali skrývať, pôsobia skazu. Brockdalský most – to je jeho dielo, pán premiér, pohrozil masovým vraždením muklov, ak mu neustúpim, a…“
„Panebože, takže to je vaša vina, že zahynuli všetci tí ľudia, a ja musím odpovedať na otázky o zhrdzavených lanách a rozpínacích spojoch a o ktoviečom ešte!“ zúrivo zvolal premiér.
„Moja vina!“ Fudge očervenel. „Chcete mi povedať, že vy by ste pred takým vydieraním kapitulovali?“
„Možno nie,“ premiér vstal a prechádzal sa po miestnosti, „no vynaložil by som všetko úsilie, aby som tých vydieračov chytil prv, než by spáchali také zverstvo!“
„Naozaj si myslíte, že ja som už všetko úsilie nevynaložil?“ rozhorčene sa spytoval Fudge. „Každý auror na ministerstve sa pokúšal – a pokúša sa – nájsť ho a pozatýkať jeho prívržencov, lenže náhodou hovoríme o jednom z najmocnejších čarodejníkov všetkých čias, o čarodejníkovi, ktorý uniká dolapeniu skoro tri desaťročia!“
„Takže mi, predpokladám, teraz ešte poviete, že spôsobil aj ten hurikán na západe?“ spýtal sa premiér, v ktorom s každým krokom stúpala zlosť. Dovádzalo ho do zúrivosti, že odhalil príčinu všetkých tých strašných katastrof, a nemôže ju oznámiť verejnosti, čo je skoro horšie, než keby za to napokon predsa len mohla vláda.
„To nebol nijaký hurikán,“ nešťastne šepol Fudge.
„Prosím?“ vyštekol premiér a teraz už doslova dupal. „Stromy vyvrátené z koreňov, strhnuté strechy, ohnuté kandelábre, strašné zranenia…“
„To boli smrťožrúti,“ vysvetľoval Fudge. „Stúpenci Toho-Koho-Netreba-Menovať. A… a máme podozrenie, že v tom majú prsty aj obri.“
Premiér prestal pochodovať, ako keby narazil do neviditeľnej steny.
„Kto?“
Fudge zvraštil tvár. „Naposledy použil obrov, keď mu išlo o veľkolepý efekt. Úrad pre dezinformácie pracuje na tom v jednom kuse, náš tím vymazávačov pamäti sa usiluje upraviť spomienky všetkých muklov, ktorí videli, čo sa v skutočnosti stalo. Po celom Somersete behá väčšina pracovníkov Oddelenia pre riadenie a kontrolu čarovných tvorov, no obra nemôžeme nájsť – hotová katastrofa!“
„Ani mi nehovorte!“ zúril premiér.
„Nepopieram, že morálka na ministerstve je dosť nízka,“ priznal Fudge. „Všetko toto a nakoniec sme ešte prišli o Ameliu Bonesovú.“
„O koho?“
„Ameliu Bonesovú. Šéfku Oddelenia pre presadzovanie čarodejníckeho práva. Myslíme si, že Ten-Koho-Netreba-Menovať ju možno zavraždil osobne, pretože to bola veľmi talentovaná čarodejnica – a všetky dôkazy nasvedčujú, že sa bránila statočne.“
Fudge si odkašlal a zrejme len s veľkou námahou prestal krútiť klobúkom.
„Ee – o tej vražde sa písalo v novinách,“ povedal premiér a na chvíľku ho to odpútalo od hnevu. „V našich novinách. Amelia Bonesová… písalo sa tam, že to bola iba osamelo žijúca žena v strednom veku. Bola to odporná vražda, však? Mala dosť veľkú publicitu. Viete, polícia je zmätená.“
Fudge si vzdychol. „To je samozrejmé. Zavraždená v miestnosti zamknutej zvnútra. No my presne vieme, kto to urobil, lenže to nám ani o chlp nepomôže k tomu, aby sme ho chytili. A potom Emmelina Vanceová. O tej ste možno nepočuli…“
„Ale áno, počul!“ odvetil premiér. „Mimochodom, stalo sa to hneď tu za rohom. Noviny si na tom zgustli: Zlyhanie práva a zákona premiéroví pod nosom…“
„A ako keby to všetko nestačilo,“ vzdychol si Fudge sotva premiéra počúvajúc, „celé mesto je plné dementorov a napádajú ľudí zo všetkých strán…“
Kedysi za šťastnejších čias by premiér tejto vete nerozumel, no teraz bol múdrejší.
„Myslel som si, že dementori strážia väzenie v Azkabane,“ namietol opatrne.
„Strážili,“ unavene odpovedal Fudge. „Ale už nestrážia. Opustili väzenie a pridali sa k Tomu-Koho-Netreba-Menovať. Nebudem predstierať, že to pre nás nebol úder.“
„Nehovorili ste mi,“ začal premiér s narastajúcim zdesením, „že sú to tvory, ktoré vysávajú z ľudí nádej a šťastie?“
„Presne tak. A množia sa. To spôsobuje všetku tú hmlu.“
Premiéroví sa podlomili kolená a klesol na najbližšiu stoličku. Pri predstave, že po mestách a dedinách poletujú neviditeľné tvory a šíria zúfalstvo a beznádej medzi jeho voličmi, ho chytali mdloby.
„Fudge – musíte niečo urobiť! Ako minister mágie nesiete zodpovednosť!“
„Drahý pán premiér, dúfam, že si naozaj nemyslíte, že po tom všetkom som ešte minister mágie? Pred tromi dňami ma prepustili! Celá čarodejnícka verejnosť sa už dva týždne dožadovala mojej rezignácie. Za celé obdobie môjho pôsobenia ešte nikdy neboli takí jednotní!“ konštatoval Fudge a statočne sa pokúsil o úsmev.
Premiér na okamih stratil reč. Napriek rozčúleniu z toho, do akého postavenia sa dostal, súcitil so zošúvereným mužom usadeným na stoličke oproti nemu.
„Je mi to veľmi ľúto,“ povedal napokon. „Môžem niečo urobiť?“
„Je to od vás veľmi láskavé, pán premiér, ale nedá sa robiť nič. Dnes večer ma sem poslali, aby som vás informoval o najnovších udalostiach a predstavil vás svojmu nástupcovi. Myslel som si, že tu už bude, ale pravdaže, momentálne je veľmi zaneprázdnený, keď sa toho toľko deje.“
Fudge pozrel na podobizeň škaredého mužíčka v dlhej kučeravej striebornej parochni, ktorý sa špičkou brka vŕtal v uchu.
Portrét zachytil Fudgeov pohľad a povedaclass="underline" „O chvíľku bude tu, len čo dopíše list Dumbledorovi.“
„Želám mu veľa šťastia,“ povedal Fudge a po prvý raz z jeho slov zaznievala trpkosť. „Ja som za uplynulé dva týždne písal Dumbledorovi dva razy denne, ale nepohol som s ním. Keby chcel chlapca presvedčiť, možno by som ešte… nuž, hádam bude Scrimgeour úspešnejší.“
Fudge očividne ukrivdene zmĺkol, no ticho takmer okamžite prerušil portrét, ktorý zrazu prehovoril strohým oficiálnym hlasom.
„Premiéroví muklov. Žiadosť o stretnutie. Naliehavé. Láskavo ihneď odpovedzte. Rufus Scrimgeour, minister mágie.“