„Radšej odtiaľto rýchlo vypadnime,“ povedala, lebo okná zahalila para a vlak sa pohýnal zo stanice. „Poď, vyskočíme.“
Harry sa po chodbe ponáhľal za ňou. Tonksová otvorila dvere na vozni a vyskočila na nástupište, ktoré akoby sa kĺzalo, keď vlak naberal rýchlosť. Harry nasledoval jej príklad, trochu sa na nástupišti zatackal, ale včas sa vystrel a hľadel, ako purpurová parná lokomotíva naberá rýchlosť, kým sa im nestratila za rohom.
Chladný vzduch pôsobil na jeho boľavý nos upokojujúco. Tonksová hľadela naňho. Hnevalo ho a bolo mu trápne, že ho našla v takej smiešnej situácii. Mlčky mu podávala neviditeľný plášť.
„Kto to urobil?“
„Draco Malfoy,“ trpko odpovedal Harry. „Ďakujem za… no…“
„Rado sa stalo,“ odvetila Tonksová, ale neusmiala sa. Podľa toho, čo Harry videl v tej tme, mala sivohnedé vlasy a vyzerala skľúčene ako vtedy, keď sa s ňou stretol v Brlohu. „Ak chvíľu postojíš, napravím ti nos.“
Harrymu sa tá predstava veľmi nepáčila. Mal v úmysle navštíviť madam Pomfreyovú, hlavnú sestru, ku ktorej mal väčšiu dôveru, keď prišlo na liečiace zaklínadlá, ale zdalo sa mu neslušné protestovať, nuž znehybnel a zavrel oči.
„Episkey,“ vyslovila Tonksová.
Harryho nos pálil a potom cítil chlad. Zdvihol ruku a opatrne si ho ohmatal. Zdalo sa, že je napravený.
„Srdečná vďaka!“
„Radšej si obleč plášť a môžeme ísť ku škole,“ hovorila Tonksová stále bez úsmevu. Keď si Harry prehodil plášť, Tonksová mávla prútikom, vystrelil z neho obrovský strieborný štvornohý tvor a bleskovo letel do tmy.
„To bol patronus?“ spýtal sa Harry, ktorý videl takéto správy posielať Dumbledora.
„Posielam odkaz do hradu, že ťa mám, aby sa nebáli. Poď, nemotajme sa.“
Vybrali sa po ceste do školy.
„Ako si ma našla?“
„Všimla som si, že si nevystúpil z vlaku, a vedela som, že máš plášť. Myslela som si, že sa z nejakých dôvodov skrývaš. Keď som však videla, že na tom kupé sú stiahnuté rolety, pomyslela som si, že ho radšej skontrolujem.“
„Ale čo tu vlastne hľadáš?“
„Teraz pracujem v Rokforte, aby mala škola zvýšenú ochranu,“ vravela Tonksová.
„Pracuješ tu iba ty, alebo…?“
„Nie, sú tu aj Proudfoot, Savage a Dawlish.“
„Dawlish, ten auror, ktorého Dumbledore vlani napadol?“
„Ten.“
Kráčali po tmavej opustenej ceste po čerstvých stopách kočiarov. Harry spod plášťa úkosom sledoval Tonksovú. Vlani bola zvedavá (až ho to niekedy rozčuľovalo), ľahko sa rozosmiala, žartovala. Teraz sa mu zdala staršia a oveľa vážnejšia a vecnejšia. Bol to následok udalostí na ministerstve? S nepríjemným pocitom si spomenul, ako mu Hermiona navrhla, že by ju mal nejako utešiť v súvislosti so Siriusom, ubezpečiť ju, že to vôbec nebola jej chyba, ale nemohol sa k tomu donútiť. Vôbec jej nepripisoval vinu za Siriusovu smrť, nezavinila ju o nič viac než ostatní (a oveľa menej než on), ale nerád rozprával o Siriusovi, ak sa tomu dalo vyhnúť. A tak kráčali chladnou nocou mlčky, iba Tonksovej dlhý plášť za nimi šuchotal po zemi.
Keďže Harry šiel vždy do Rokfortu na koči, dosiaľ si nikdy neuvedomoval, ako ďaleko je hrad od rokvillskej stanice. Odľahlo mu, keď konečne uvidel vysoké stĺpy po oboch stranách brány, na ktorých stáli okrídlené diviaky. Bolo mu zima, bol hladný a mal dosť tejto novej, zachmúrenej Tonksovej. No keď natiahol ruku, aby potisol bránu, zistil, že je zatvorená na reťaz.
„Alohomora!“ vyslovil sebaisto s prútikom zamiereným na zámku, ale nič sa nestalo.
„Na tieto to nezaberie,“ povedala Tonksová. „Sám Dumbledore ich začaroval.“
Harry sa obzrel.
„Mohol by som preliezť múr,“ navrhol.
„Nie, nemohol,“ pokrútila hlavou. „Všetko je chránené zaklínadlami proti narušiteľom. Bezpečnosť toto leto sprísnili stonásobne.“
„Tak teda asi budem musieť spať tu a počkať do rána,“ vzdychol si Harry a začínal sa hnevať, že mu Tonksová nepomáha.
„Niekto sem ide po teba,“ oznamovala mu Tonksová. „Aha.“
V diaľke pod hradom nadskakoval nejaký lampáš. Harry sa mu potešil a mal pocit, že v tejto chvíli znesie aj dýchavičné Filchove výčitky, že je pomalý, a výčitky, že by mal chodiť načas, a že keby pravidelne dostával po prstoch… Harry si stiahol neviditeľný plášť, aby ho bolo vidieť, až keď trblietavé žlté svetielko zažiarilo pár metrov od nich. Vtom ho náhle zaplavil odpor, lebo podľa osvetleného krivého nosa a čiernych mastných vlasov spoznal Severusa Snapa.
„Ale, ale, ale,“ uškieral sa Snape, vytiahol prútik, udrel ním po zámke, takže reťaze sa odtiahli a brána sa s vrzgotom otvorila. „Milé od vás, že ste sa dostavili, Potter, aj keď ste zrejme usúdili, že školský habit by vám pokazil imidž.“
„Nemohol som sa prezliecť, nemal som…“ začal Harry, ale Snape ho prerušil.
„Nemusíš čakať, Nymphadora. Potter je so mnou celkom… bezpečný.“
„Posielala som správu Hagridovi,“ mračila sa Tonksová.
„Hagrid zmeškal začiatok úvodnej slávnosti rovnako ako Potter, tak som správu prebral ja. A náhodou,“ pokračoval Snape a odstúpil, aby Harry mohol prejsť popri ňom, „ma zaujal tvoj nový patronus.“
S hlasným brinkotom jej zavrel bránu pred nosom a znova udrel prútikom po reťaziach, takže sa rinčiac spojili.
„Myslím, že ten starý sa ti daril lepšie,“ poznamenal zjavne zlomyseľným tónom Snape, „tento vyzeral dosť slabý.“
Keď Snape mávol lampášom, Harry letmo zazrel Tonksovej tvár. Bola šokovaná a nahnevaná. Vzápätí ju znova zahalila tma.
„Dobrú noc,“ obzrel sa Harry, keď so Snapom vykročil ku škole. „Ďakujem za… všetko.“
„Dovidenia, Harry.“
Snape chvíľu mlčal. Harry mal pocit, akoby z jeho tela prúdili vlny takej silnej nenávisti, až sa mu zdalo neuveriteľné, že by to Snape necítil. Neznášal Snapa od prvého stretnutia, ale teraz si svojím postojom voči Siriusovi navždy a neodvolateľne zahatal akúkoľvek možnosť, že by mu Harry odpustil. Bez ohľadu na Dumbledorove slová si to Harry mal čas v lete premyslieť a dospel k záveru, že Snapove uštipačné poznámky adresované Siriusovi, prečo zostáva skrytý v bezpečí, kým ostatní členovia Fénixovho rádu bojujú proti Voldemortovi, Siriusa zrejme natoľko vyprovokovali, že sa v tú noc, keď zomrel, ponáhľal na ministerstvo. Harry si pestoval túto predstavu, lebo tak mohol obviňovať Snapa, a to ho uspokojovalo, a aj preto, lebo vedel, že ak niekto neľutuje Siriusovu smrť, tak je to práve muž, ktorý teraz v tme kráča vedľa neho.
„Strhávam Chrabromilu päťdesiat bodov za meškanie,“ prehovoril Snape. „A navyše dvadsať za to muklovské oblečenie. Myslím, že dosiaľ ani jedna z fakúlt nebola v mínuse tak skoro na začiatku školského roka – ešte sme nemali ani dezert. Možno vytvoríte rekord, Potter.“
Zlosť a nenávisť v Harrym vreli rozžeravené až do biela, no radšej by znehybnený preležal celú cestu až do Londýna, než by mal Snapovi povedať, prečo zmeškal.
„Predpokladám, že ste si pripravovali veľkolepý vstup, však?“ pokračoval Snape. „A keďže nebolo poruke lietajúce auto, rozhodli ste sa vtrhnúť do Veľkej siene uprostred slávnosti, aby to malo dramatický efekt.“
Harry stále mlčal, hoci mal pocit, že mu hruď vybuchne. Vedel, že Snape poňho prišiel pre toto, pre tých pár minút, keď ho mohol podpichovať a mučiť bez toho, aby to niekto počul.
Nakoniec prišli k hradným schodom, a keď sa veľká dubová brána otvorila do rozľahlej dláždenej vstupnej haly, privítal ho výbuch hovoru a smiechu, cinkot tanierov a pohárov, ktorý sa niesol cez otvorené dvere z Veľkej siene. Harry rozmýšľal, či by si nemohol zase prehodiť neviditeľný plášť, aby sa dostal na svoje miesto pri dlhom chrabromilskom stole (ktoré nanešťastie bolo vzdialené od vstupnej haly) nepozorovane.