„Ale, Harry, ty si povedal, že obranu proti čiernej mágii bude učiť Slughorn!“ nechápavo sa obrátila k Harrymu Hermiona.
„Ja som si to myslel!“ odvetil Harry, pátral v mysli a usiloval sa spomenúť si, kedy mu to Dumbledore povedal, ale keď teraz nad tým rozmýšľal, nespomínal si, že by sa Dumbledore zmienil, čo vlastne bude Slughorn učiť.
Snape, ktorý sedel po Dumbledorovej pravici, nevstal pri zaznení svojho mena, iba lenivo zdvihol ruku, aby sa poďakoval za potlesk od slizolinského stola, a predsa si bol Harry istý, že v črtách, ktoré tak nenávidel, postrehol záblesk víťazstva.
„Jedna vec je na tom dobrá,“ vyhlásil nahnevane. „Na konci roka Snape odíde.“
„Ako to myslíš?“ spýtal sa Ron.
„To miesto je prekliate. Nikto na ňom nevydržal dlhšie než rok… Quirrell v tej funkcii dokonca zomrel. Ja osobne budem držať palce ďalšej smrti…“
„Harry!“ vyčítavo a šokovane ho napomenula Hermiona.
„Možno sa na konci roka vráti k elixírom,“ rozumne vyhlásil Ron. „Možno Slughorn ani neostane na celý rok, tak ako Moody.“
Dumbledore si odkašlal. Harry, Ron a Hermiona neboli jediní, čo vyrušovali. Po správe, že Snapovi sa konečne splnil jeho sen, celá sála šumela rozhovormi. Dumbledore si očividne nevšímal rozruch, ktorý svojou správou spôsobil, o ďalších menovaniach učiteľov nehovoril, ale počkal, kým nenastalo úplné ticho, a až potom pokračoval.
„Ako všetci tu v sále vedia, lord Voldemort a jeho prívrženci sú znova na slobode a naberajú silu.“
Po týchto Dumbledorových slovách bolo ticho zrazu napäté. Harry pozrel na Malfoya. Malfoy nehľadel na Dumbledora, akoby mu riaditeľove slová nestáli za pozornosť, ale s prútikom sa hral s vidličkou a tá sa vznášala nad stolom.
„Nech by som hovoril čokoľvek, žiadne slová dostatočne nezdôraznia, aká nebezpečná je súčasná situácia a ako veľmi musíme byť všetci na Rokforte ostražití a dbať na bezpečnosť. V lete sme magické opevnenie hradu posilnili, chránia nás nové mocné prostriedky, no aj tak musíme byť v strehu, aby sa niečo nestalo pre ľahostajnosť študentov alebo členov učiteľského zboru. Preto na vás nalieham, dodržiavajte všetky, zdôrazňujem všetky bezpečnostné obmedzenia, s ktorými vás oboznámia učitelia, aj keď vás to bude hnevať – najmä pravidlo, že po večierke musíte byť v posteliach. Naliehavo vás žiadam, ak si všimnete čokoľvek zvláštne alebo podozrivé v hrade či mimo neho, okamžite to hláste niektorému členovi učiteľského zboru. Verím, že budete vždy dbať na svoju vlastnú bezpečnosť i bezpečnosť ostatných.“
Dumbledorove modré oči prešli po študentoch a potom sa znova usmial.
„No teraz vás čakajú postele, teplé a pohodlné, aké si len môžete priať, a viem, že v tejto chvíli je pre vás najdôležitejšie dobre si odpočinúť pred zajtrajším vyučovaním. Preto dobrú noc!“
Ako vždy, i teraz sa s ohlušujúcim škripotom odsúvali lavice a študenti začali odchádzať z Veľkej siene do svojich obytných častí. Harry, ktorý sa vôbec neponáhľal, aby sa neocitol uprostred zízajúceho davu či v blízkosti Malfoya, čím by mu poskytol príležitosť znova sa vystatovať historkou o rozbitom nose, sa držal pozadu. Predstieral, že si uväzuje šnúrku na teniske, a nechal väčšinu Chrabromilčanov pred sebou. Hermiona sa ponáhľala plniť si prefektské povinnosti a odviesť prvákov, ale Ron zostal s Harrym.
„Čo sa ti vlastne stalo s nosom?“ spýtal sa, keď postávali vzadu na konci hlúčiku, ktorý sa tlačil z Veľkej siene, a nikto ich nemohol počuť.
Harry mu všetko porozprával. To, že sa Ron nezasmial, dokazovalo, aké silné je ich priateľstvo.
„Videl som Malfoya čosi ukazovať na nose,“ poznamenal zachmúrene.
„Kašľať na to,“ trpko odbil Harry nepríjemnosť. „Počuj, čo hovoril predtým, než zistil, že som tam…“
Harry čakal, že Malfoyovo chvastanie o tom, ako odíde z Rokfortu a bude pomáhať Voldemortovi, Rona ohromí. Na Rona to však nezapôsobilo a to Harry považoval za číru zanovitosť.
„Ale. No tak, Harry, iba sa predvádzal pred Parkinsonovou… akú úlohu by Veď-Vieš-Kto dal jemu?“
„Ako vieš, že Voldemort nepotrebuje mať niekoho v Rokforte? Nebolo by to po prvý…“
„Bol by som velice rád, keby si sa prestal oháňať s tým menom, Harry,“ ozval sa za ním vyčítavý hlas. Harry sa obzrel a videl Hagrida krútiť hlavou. „Jak to, že si tak meškal? Už som sa bál.“
„Zdržal som sa vo vlaku,“ vysvetľoval Harry. „A ty si prečo meškal?“
„Bol som za Grawpom,“ šťastne sa usmial Hagrid. „Zabudol som sa. Teraz má v horách nový domov, Dumbledore to zariadil – moc peknú jaskyňu. Je mu tam o moc lepšie než jako v lese. Tak sme si povyprávali…“
„Vážne?“ začudoval sa Harry a dával si pozor, aby nepozrel na Rona. Keď sa stretli s Hagridovým nevlastným bratom naposledy, bol to nebezpečný obor schopný vytrhávať stromy aj s koreňmi a jeho slovnú zásobu tvorilo päť slov, pričom dve z nich nevedel poriadne vysloviť.
„Ó, áno, fakt moc pokročil,“ hrdil sa Hagrid. „By ste sa divili. Uvažujem, že by som si ho zaškolil jako za pomocníka.“
Ron nahlas odfrkol, ale podarilo sa mu to maskovať ako prudké kýchnutie. Stáli práve pri veľkých dubových dverách.
„Mimochodom, zajtra sa uvidíme, prvá hodina je hneď po obede. Prídite skoro, aby ste mohli pozdraviť Hrdo… teda Suchoperutníka!“
Veselo im zakýval na rozlúčku a zamieril do tmy.
Harry s Ronom pozreli na seba. Harry videl, že Ron je rovnako skleslý ako on.
„Nebudeš chodiť na starostlivosť o čarovné tvory, však nie?“
Ron pokrútil hlavou.
„Ani ty, čo?“
Aj Harry pokrútil hlavou.
„A ani Hermiona, však nie?“ spýtal sa Ron.
Harry znova pokrútil hlavou. Nerád myslel na to, čo povie Hagrid, keď zistí, že traja jeho obľúbení študenti jeho predmet vylúčili zo svojho rozvrhu.
9
Polovičný princ
Harry a Ron sa stretli s Hermionou v klubovni na druhý deň ráno pred raňajkami. Harry dúfal, že podporí jeho teóriu, preto nestrácal čas a porozprával jej o Malfoyových rečiach v Rokfortskom exprese.
„Ale on sa iba predvádzal pred Parkinsonovou, nie?“ rýchlo sa do ich rozhovoru zamiešal Ron, kým Hermiona stihla niečo povedať.
„Ja neviem,“ začala neisto, „Malfoy sa vždy robí dôležitejším, než v skutočnosti je, ale až takto klamať…“
„Presne tak,“ prikývol Harry, no nemohol svoje dohady ďalej rozvádzať, lebo priveľa ľudí v ich blízkosti natŕčalo uši, nehovoriac o tom, že si ich obzerali a šepkali ši, zakrývajúc si ústa dlaňami.
„Nepatrí sa ukazovať prstom,“ napomenul Ron jedného prváka v rade pred portrétom Tučnej panej. Chlapec práve šepkal niečo o Harrym svojmu priateľovi, no po napomenutí očervenel ako paprika a vyplašene vypadol cez dieru. Ron sa zachichotal.
„Som rád, že som šiestak. A tento rok budeme mávať aj voľno. Celé hodiny tu môžeme iba tak sedieť a relaxovať.“
„Ten čas sa nám zíde na štúdium, Ron!“ poznamenala Hermiona už na chodbe.
„Áno, ale nie dnes,“ namietal Ron, „myslím si, že dnes to bude fakt leháreň.“
„Počkaj!“ Hermiona natiahla ruku a zachytila štvrtáka, ktorý sa pokúšal pretisnúť popri nej a v ruke pevne zvieral ostrozelený disk. „Ozubené lietajúce taniere sú zakázané, daj ho sem,“ povedala prísne. Zamračený chlapec jej podal vycerený lietajúci tanier, zohol sa, prešmykol sa Hermione popod ruku a odišiel za kamarátmi. Ron počkal, kým zmizne, a potom Hermione tanier vytrhol.