Čiernymi očami si premeral ich tváre upreté naňho a trochu dlhšie spočinul pohľadom na Harrym než na ostatných.
„Myslím, že dosiaľ vás tento predmet učilo päť učiteľov.“
Vraj myslí… akoby nebol pri tom, keď všetci prišli i odišli. Dúfam, že on bude ďalší, jedovito si pomyslel Harry.
„Títo učitelia mali, prirodzene, vlastné metódy a priority. Vzhľadom na toľké výkyvy som prekvapený, koľkí ste naškrabali VČÚ. A ešte väčšmi ma prekvapí, keď sa vám podarí pripraviť sa na MLOK-a, čo je oveľa náročnejšie.“
Snape sa prechádzal okolo miestnosti a hovoril teraz tichšie, takže trieda naťahovala uši a krky, aby ho videli.
„Čierna mágia,“ pokračoval Snape, „je mnohostranná, pestrá, stále sa mení a je večná. Bojovať proti nej je ako bojovať proti mnohohlavej príšere, ktorej po každej zoťatej hlave vyrastie na krku ešte krutejšia a múdrejšia hlava, než bola tá predtým. Bojujete proti niečomu premenlivému, čo sa mení a je nezničiteľné.“
Harry hľadel na Snapa. Rozhodne je jedna vec rešpektovať čiernu mágiu ako nebezpečného nepriateľa, ale druhá vec je hovoriť o nej, tak ako teraz Snape, s láskou v hlase.
„Vaša obrana preto musí byť pružná,“ pokračoval trochu hlasnejšie, „a vynachádzavá ako umenie, ktoré chcete zničiť. Tieto obrázky,“ ukázal na zopár, keď prechádzal okolo, „presne vystihujú, čo sa stane tým, ktorých, napríklad, zasiahne cruciatus (ukázal prútikom na čarodejnicu, ktorá očividne v mukách kričala), pocítia dementorov bozk (ochabnutý čarodejník ležal schúlený a s prázdnym pohľadom pri stene) alebo vyprovokujú útok inferia (krvavá kopa na zemi).“
„Videl niekto inferia?“ vysokým tenkým hlasom sa spýtala Parvati Patilová. „Je to isté, že on ich používa?“
„Temný pán v minulosti používal inferiov,“ odvetil Snape, „a to znamená – radšej predpokladajte, že by ich mohol využiť znova. Tak teda…“
Teraz kráčal naspäť k svojmu stolu po druhej strane miestnosti, tmavý habit povieval za ním a trieda ho opäť sledovala.
„… predpokladám, že ste úplní nováčikovia, pokiaľ ide o používanie neverbálnych zaklínadiel. Aká je výhoda nevyslovovaných zaklínadiel?“
Hermionina ruka vyletela nahor. Snape naťahoval čas a obzeral sa po ostatných a až keď sa presvedčil, že nemá na výber, stroho ju osloviclass="underline" „Tak, slečna Grangerová?“
„Protivník nevie, aký druh kúzla sa chystáte použiť,“ odpovedala Hermiona, „čím získavate na zlomok sekundy výhodu.“
„Odpoveď takmer od slova do slova nabifľovaná zo Všeobecnej príručky kúzel, 6. ročník,“ pohŕdavo komentoval Snape (Malfoy v kúte sa zachichotal), „ale v podstate správna. Áno, tí, čo natoľko pokročili v praktizovaní mágie, že nemusia vykrikovať formuly, získajú pri kúzlení moment prekvapenia. Pravdaže, nie všetci čarodejníci to vedia. Je to otázka sústredenia a sily mysle, ktoré,“ jeho pohľad sa opäť zlovestne chvíľu zdržal na Harrym, „mnohým chýbajú.“
Harry vedel, že Snape naráža na ich vlaňajšie katastrofálne hodiny oklumencie. Odmietal sklopiť pohľad, ale zazeral na Snapa, až sa učiteľ odvrátil.
„Teraz sa rozdelíte do dvojíc,“ pokračoval Snape. „Jeden sa pokúsi uvrhnúť kliatbu na druhého potichu. Ten druhý sa pokúsi odvrátiť zaklínadlo tiež mlčky. Tak začnite.“
Hoci Snape o tom nevedel, Harry najmenej polovicu triedy (každého člena DA) učil vlani používať cloniace zaklínadlo. Nikto však neskúšal kúzliť mlčky. Nasledovali všelijaké triky. Mnohí študenti zaklínadlo šepkali, keď ho nesmeli vysloviť nahlas. Ako vždy, po desiatich minútach sa Hermione podarilo odvrátiť Nevillovo zaklínadlo rôsolových nôh bez jediného hlasného slovka, a od každého rozumného učiteľa by si za tento výkon vyslúžila pre Chrabromil dvadsať bodov, ako si trpko pomyslel Harry, ale Snape to ignoroval. Pri cvičeniach chodil pomedzi nich a ako vždy sa tváril ako obrovský netopier. Napokon sa zastavil pri Harrym a Ronovi a sledoval, ako sa trápia s úlohou.
Ron, ktorý mal zakliať Harryho, bol v tvári celý fialový a pery mal pevne stisnuté, aby sa ubránil pokušeniu zamrmlať zaklínadlo. Harry držal prútik zdvihnutý a ako na ihlách čakal, aby odvrátil zaklínadlo, ktoré akosi neprichádzalo.
„Žalostné, Weasley,“ konštatoval Snape po chvíli. „Ukážem vám to…“
Otočil prútik k Harrymu tak rýchlo, že Harry reagoval inštinktívne, v tej chvíli zabudol na nevyslovené kúzla a skríkoclass="underline" „Protego!“
Jeho cloniace zaklínadlo bolo také silné, že Snape stratil rovnováhu a hodilo ho do stola. Celá trieda sa obzrela a sledovala, ako sa zamračený Snape vystiera.
„Nepamätáte sa, keď som hovoril, že precvičujeme neverbálne zaklínadlá, Potter?“
„Pamätám,“ meravo odvetil Harry.
„Pamätám, pane.“
„Nemusíte mi hovoriť pane, pán profesor.“
Tie slová mu vyleteli z úst prv, než si uvedomil, čo hovorí. Niekoľko študentov vrátane Hermiony zhíklo. Ron, Dean a Seamus sa však za Snapovým chrbtom uznanlivo uškŕňali.
„V sobotu večer po škole v mojej pracovni, Potter,“ vyštekol Snape. „Nedovolím, aby sa niekto ku mne správal bezočivo, Potter… ani vyvolený.“
„To bolo skvelé, Harry,“ zasmial sa Ron o chvíľu cez prestávku.
„To si naozaj nemal povedať,“ mračila sa Hermiona na Rona. „Prečo si to urobil?“
„Pokúsil sa ma prekliať, ak si si náhodou nevšimla!“ soptil Harry. „Na hodinách oklumencie som toho mal dosť. Prečo si pre zmenu nevyberie iného pokusného králika? S čím sa to Dumbledore zahráva, keď ho nechal učiť obranu? Počula si tú jeho reč o čiernej mágii? Miluje ju! Premenlivú a nezničiteľnú…“
„No a?“ zdvihla obočie Hermiona. „Mne sa zdalo, že trochu pripomína teba.“
„Mňa?“
„Áno, keď si nám rečnil, aké to je stáť zoči-voči Voldemortovi. Povedal si, že to nie je len naučiť sa naspamäť hŕstku zaklínadiel, vravel si, že vtedy si len ty, tvoj mozog a odvaha – nehovoril to tak aj Snape? Že v podstate to znamená mať odvahu a rýchlu myseľ.“
Harryho natoľko odzbrojilo, že považovala jeho slová za hodné toho, aby ich opakovala spamäti ako citáty zo Všeobecnej príručky kúzel, nuž sa neškriepil.
„Harry! Hej! Harry!“
Harry sa obzrel. Jack Sloper, jeden z odrážačov vo vlaňajšom metlobalovom družstve sa ponáhľal s pergamenom v ruke.
„Pre teba,“ dychčal. „Počuj, vraj si nový kapitán. Kedy bude konkurz?“
„Ešte neviem,“ povedal Harry a v duchu si pomyslel, že Sloper by musel mať veľké šťastie, keby sa vrátil do tímu. „Dám ti vedieť.“
„Dobre. Dúfal som, že to bude tento víkend.“
No Harry ho nepočúval. Práve spoznal úzke šikmé písmo na pergamene. Nechal Slopera uprostred vety a ponáhľal sa preč s Ronom a Hermionou a cestou rozvinul pergamen.
Milý Harry,
bol by som rád, keby sme v sobotu začali s našimi súkromnými hodinami. Príď, prosím, o ôsmej večer do mojej pracovne. Dúfam, že prvý deň v škole sa Ti páčil.
S pozdravom
P. S. Mám rád kyselinovú šumienku.
„On má rád kyselinovú šumienku?“ spýtal sa Ron, ktorý si ponad Harryho plece prečítal odkaz a tváril sa zmätene.
„To je heslo, aby ma pustila kamenná obluda pred jeho pracovňou,“ potichu mu vysvetlil Harry. „Ha! Snape sa nepoteší… Nebudem môcť zostať uňho po škole.“
Celú prestávku s Ronom a Hermionou trávili špekuláciami o tom, čo bude Dumbledore Harryho učiť. Ron si myslel, že najskôr nejaké veľkolepé zaklínadlá a kúzla, aké smrťožrúti nepoznajú. Hermiona zas tvrdila, že také veci sú nelegálne, a podľa nej najpravdepodobnejšie chce Dumbledore Harryho učiť pokročilú obrannú mágiu. Po prestávke išla na aritmanciu a Harry s Ronom sa vrátili do klubovne, kde sa s nevôľou pustili do úlohy na obranu proti čiernej mágii. Ukázalo sa, že je veľmi zložitá, nemali ju hotovú, ani keď sa k nim na popoludňajšie voľno pripojila Hermiona (ktorá značne celý proces urýchlila). Len čo úlohu dorobili, zazvonilo na dvojhodinovku elixírov a dobre známou cestou sa pobrali dolu do žalárovej triedy, ktorá doteraz bola Snapova.