„Veľmi správe, ďalších desať bodov pre Chrabromil. Áno, toto je zvláštny elixír felix felicis,“ opakoval Slughorn, „nesmierne ťažko sa vyrába a účinkuje katastrofálne, ak sa nepodarí. Ak je však uvarený správne, tak ako bol tento, zistíte, že všetko vaše úsilie je úspešné… aspoň dovtedy, kým nevyprchajú účinky.“
„Prečo ho ľudia nepijú stále, pán profesor?“ zvedavo sa spýtal Terry Boot.
„Pretože ak sa užíva nadmerne, spôsobuje závraty, ľahostajnosť a nebezpečne prehnanú sebadôveru,“ vysvetlil profesor. „Priveľa dobrého škodí, viete? Vo veľkých množstvách je mimoriadne toxický. Ale ak sa užíva úsporne a len skutočne príležitostne…“
„Užili ste ho niekedy, pán profesor?“ s veľkým záujmom sa spýtal Michael Corner.
„Dva razy v živote,“ priznal sa Slughorn. „Raz, keď som mal dvadsaťštyri a raz ako päťdesiatsedemročný. Dve polievkové lyžice s raňajkami. Dva perfektné dni.“
Zasnene hľadel do prázdna. Či to hrá, alebo nie, účinok je efektný, pomyslel si Harry.
„A toto ponúkam ako odmenu na tejto hodine,“ oznámil Slughorn, keď sa očividne vrátil na pevnú zem.
Nastalo ticho, v ktorom akoby sa každé zabublanie či žblnknutie elixírov desaťnásobne zosilnilo.
„Jedna malá fľaštička felix felicis,“ povedal Slughorn, vybral z vrecka maličkú sklenú fľašku s korkovou zátkou a všetkým ju ukazoval. „Stačí na dvanásť hodín šťastia. Od rána do súmraku budete mať šťastie vo všetkom, o čo sa pokúsite.
Ale musím vás upozorniť, že felix felicis je zakázaná látka pri organizovaných súťažiach… športových podujatiach, napríklad, skúškach alebo voľbách. A tak víťaz ho smie použiť iba v obyčajný deň… a zistí, aký bude ten obyčajný deň neobyčajný!
Takže, milí študenti, ako môžete vyhrať túto fantastickú cenu? Tak, že si v Príprave elixírov pre pokročilých otvoríte stranu desať. Zostáva nám čosi vyše hodiny a to je váš čas na slušný pokus o nápoj živých mŕtvych. Viem, že je to zložitejšie než čokoľvek, čo ste sa pokúšali namiešať predtým, a od nikoho neočakávam dokonalý elixír. No najlepší získa túto fľaštičku felixu. Tak do toho!“
Ozvalo sa škrípanie, lebo všetci si priťahovali kotlíky, a hlasný cvengot pri kladení závaží na váhy, ale nikto nerozprával. Sústredenie v miestnosti bolo skoro hmatateľné. Harry videl, ako Malfoy horúčkovite listuje v Príprave elixírov pre pokročilých. Bolo celkom jasné, že veľmi chce mať šťastný deň. Harry sa rýchlo sklonil nad rozpadávajúcu sa knihu, ktorú mu požičal Slughorn.
Namrzený zistil, že predchádzajúci majiteľ celé stránky počmáral, takže okraje boli rovnako tmavé ako tlačené časti. Harry sa sklonil nad knihu, aby rozlúštil prísady (aj tu si predchodca robil poznámky a všeličo vyčiarkol) a ponáhľal sa k skrini so zásobami pohľadať, čo potreboval. Na spiatočnej ceste k svojmu kotlíku videl, že Malfoy rýchlo krája korene valeriány.
Všetci sa občas mrkli, čo robia ostatní. Bola to výhoda i nevýhoda hodiny elixírov, že to bolo ťažké utajiť. O desať minút bola trieda plná modrastej pary. Zdalo sa, že Hermiona sa, pravdaže, dostala najďalej. Jej elixír sa už podobal na jemnú tekutinu farby čiernych ríbezlí, čo sa v literatúre uvádzalo ako ideálne polovičné štádium.
Len čo Harry dokrájal korene, znova sa sklonil nad knihu. Rozčuľovalo ho, že musí lúštiť pokyny pod tými hlúpymi čmáranicami predchádzajúceho majiteľa, ktorý z nejakých dôvodov nesúhlasil s návodom ako nakrájať sofoforóznu fazuľu a napísal náhradný pokyn:
Rozdrviť plochou stranou striebornej dýky, šťava sa tak uvoľní lepšie ako pri krájaní.
„Pán profesor, myslím, že ste poznali môjho starého otca Abraxasa Malfoya!“
Harry zdvihol pohľad. Slughorn práve prechádzal popri slizolinskom stole.
„Áno,“ odvetil Slughorn a ani na Malfoya nepozrel. „Dotklo sa ma, keď som sa dopočul, že zomrel, hoci to nebolo nečakané, veď dračie kiahne v jeho veku…“
A išiel ďalej. Harry sa znova sklonil nad kotlík a uškŕňal sa. Vedel, že Malfoy očakáva, že sa profesor k nemu bude správať ako k Harrymu alebo Zabinimu, možno dokonca dúfal, že ho nejako uprednostní, ako bol zvyknutý u Snapa. No zdalo sa, že Malfoy sa bude musieť spoliehať iba na svoj talent, ak chce získať felix felicis.
Ukázalo sa, že krájať sofoforóznu fazuľu je veľmi ťažké. Harry sa otočil k Hermione.
„Môžem si požičať tvoj strieborný nôž?“
Netrpezlivo prikývla, ani neodtrhla pohľad od svojho elixíru, ktorý bol stále tmavofialový, hoci sa už mal sfarbiť do svetloorgovánova.
Harry rozdrvil fazuľu plochou stranou noža. Na jeho údiv z nej vyšlo toľko šťavy, až ho prekvapilo, že to táto scvrknutá fazuľa mohla všetko obsahovať. Len čo všetko rýchlo naložil do kotlíka, ohromený videl, že elixír ihneď nadobudol presne taký odtieň orgovánovej, ako sa písalo v učebnici.
Jeho hnev na predchádzajúceho majiteľa sa ihneď rozplynul a Harry žmúril na ďalší riadok pokynov. Podľa knihy mal miešať proti smeru hodinových ručičiek, až kým elixír nebude priezračný ako voda. No podľa dodatku predchádzajúceho majiteľa mal po každom siedmom zamiešaní v protismere raz zamiešať v smere hodinových ručičiek. Žeby mal starý majiteľ zase pravdu?
Harry miešal v protismere, zatajil dych a po siedmom zamiešaní raz zamiešal v smere hodinových ručičiek. Účinok bol okamžitý. Elixír získal svetlučkoružový odtieň.
„Ako to robíš?“ spytovala sa Hermiona, ktorá už bola celá červená v tvári a vlasy mala nad výparmi z kotlíka čoraz strapatejšie, no jej elixír bol tvrdohlavo fialový.
„Pridaj jedno pomiešanie v smere ručičiek…“
„Nie, nie, v knihe sa píše, že proti smeru!“ odsekla.
Harry pokrčil plecami a pokračoval. Sedem pomiešaní proti smeru, jedno v smere, prestávka… sedem proti smeru, jedno v smere…
Na druhej strane stola Ron potichu v jednom kuse nadával. Jeho elixír vyzeral ako tekuté sladké drevo. Harry sa obzrel po triede. Pokiaľ videl, nikto nemal elixír taký bledý ako on. Zmocnila sa ho povznesená nálada, čo sa mu tu v žalári dosiaľ nikdy nestalo.
„A čas… už vypršal!“ zvolal Slughorn. „Prestaňte miešať, prosím!“
Slughorn pomaly prechádzal pomedzi stoly a nazeral do kotlíkov. Nič nekomentoval, iba sem-tam elixíry zamiešal a ovoniaval. Napokon prišiel k stolu, kde sedeli Harry, Ron, Hermiona a Ernie. Žalostne sa usmial nad obsahom Ronovho kotlíka. Potom prešiel k Ernieho tmavomodrej zmesi. Nad Hermioniným elixírom uznanlivo prikývol a vtom uvidel Harryho prácu. Na tvári sa mu zračilo prekvapenie a radosť.
„Jasný víťaz!“ rozliehalo sa v žalári. „Vynikajúce, Harry, vynikajúce! Je mi jasné, že si zdedil talent po mame, tá bola na elixíroch veľmi šikovná. Lily veru bola! Tak teda tu máš, tu máš – jedna fľaštička felix felicis, ako som sľúbil, a použi ju dobre!“
Harry si strčil fľaštičku zlatistej tekutiny do vnútorného vrecka a cítil zvláštnu zmes radosti zo zúrivých pohľadov Slizolinčanov a výčitky pri pohľade na sklamanú Hermionu. Ron vyzeral ohúrene.
„Ako si to urobil?“ šepkal Harrymu na odchode.
„Asi som mal šťastie,“ odvetil Harry, lebo Malfoy bol nablízku a mohol ich počuť.
Keď sa už pred večerou bezpečne usadili za Chrabromilský stôl, mal pocit, že im to môže povedať. Po každom jeho slove bola Hermionina tvár čoraz kamennejšia.
„Predpokladám, že to považuješ za podvod,“ dokončil pohoršený jej výrazom.
„No nebola to predsa celkom tvoja práca,“ odvetila meravo.
„Pracoval iba podľa iných pokynov, než boli tie naše,“ bránil ho Ron. „Mohlo to dopadnúť aj katastrofálne, nie? Ale on to riskoval a vyplatilo sa.“ Vzdychol si. „Slughorn mohol tú knihu dať mne, ale nie, ja som dostal tú, do ktorej si nikto nič nenapísal. Podľa toho, ako vyzerá strana päťdesiatdva, ju môj predchodca skôr ogrcal, ale…“