Dumbledore vstal, prešiel poza stôl popri Harrym ku dverám. Harry sa otočil a videl, že Dumbledore sa skláňa nad skrinkou. Keď sa vystrel, držal známu plytkú kamennú nádobu so zvláštnymi znakmi vytesanými na okraji. Postavil mysľomisu na stôl pred Harryho.
„Vyzeráš znepokojene.“
Harry skutočne hľadel na mysľomisu s istými obavami. Jeho predchádzajúce skúsenosti s týmto zvláštnym predmetom, ktorý uchovával a odhaľoval myšlienky a spomienky, boli nepríjemné, hoci veľmi poučné. Keď sa naposledy ponoril do jej obsahu, videl oveľa viac, než by si bol prial. No Dumbledore sa usmieval.
„Tentoraz vojdeš do mysľomisy so mnou… a čo je dokonca ešte nezvyčajnejšie, s dovolením.“
„Kam ideme, pán profesor?“
„Na výlet za spomienkami Boba Ogdena,“ prezradil Dumbledore a vytiahol z vrecka krištáľovú fľašku s víriacou sa striebristobielou látkou.
„Kto bol Bob Ogden?“
„Zamestnanec Odboru pre presadzovanie magického práva. Pred časom zomrel, ale ešte predtým som ho stihol vyhľadať a presvedčiť, aby sa mi zveril so svojimi spomienkami. Pôjdeme s ním na jednu úradnú návštevu. Vstaň, Harry…“
Dumbledore však nemohol vytiahnuť zátku z krištáľovej fľašky: zranenú ruku mal meravú a zrejme ho bolela.
„Mám to urobiť ja, pán profesor?“
„To nič, Harry…“
Dumbledore namieril na fl'ašu prútik a zátka vyletela.
„Pán profesor… ako ste si zranili ruku?“ znova sa spýtal Harry a hľadel na očerneté prsty s odporom i ľútosťou.
„Teraz na to nie je vhodná chvíľa, Harry. Ešte nie. Máme schôdzku s Bobom Ogdenom.“
Dumbledore vylial striebristý obsah fľašky do mysľomisy, kde krúžil a trblietal sa, ani tekutina, ani plyn.
„Až po tebe,“ Dumbledore ukázal na misu.
Harry sa naklonil dopredu, zhlboka sa nadýchol a ponoril si tvár do striebristej látky. Cítil, ako sa mu nohy odlepili od podlahy Dumbledorovej pracovne, padal a padal cez víriacu sa tmu a potom zrazu celkom nečakane žmurkal v oslepujúcom slnečnom svetle. Kým si jeho oči zvykli, Dumbledore pristál vedľa neho.
Ocitli sa na vidieckej ceste lemovanej vysokým hustým živým plotom a pod letnou oblohou, jasnou a modrou ako nezábudka. Asi tri metre pred nimi stál nízky tučný muž s veľmi hrubými okuliarmi, ktoré mu zmenšili oči na veľkosť krtích štrbiniek. Čítal text na drevenom ukazovateli, čo vytŕčal z ostružín na ľavej strane cesty. Harry vedel, že to musí byť Ogden, iného človeka nebolo vidieť, a okrem toho mal čudne skombinované oblečenie, aké si tak často vyberajú neskúsení čarodejníci v snahe vyzerať ako muklovia. V tomto prípade to bol redingot a gamaše na pásikavých celých plavkách. No Harry si ledva stihol všimnúť jeho čudesný výzor, keď Ogden rezko vykročil po ceste.
Dumbledore s Harrym sa pohli za ním. Ako prechádzali popri drevenom ukazovateli, Harry prezrel obe šípky. Jedna ukazovala na cestu, po ktorej prišli: Great Hangleton, 5 míľ. Na druhej šípke smerom k Ogdenovi sa černel nápis: Little Hangleton, 1 míľa.
Chvíľu kráčali a okrem živých plotov, šírej modrej oblohy nad hlavou a ženúcej sa postavy v redingote pred sebou nevideli nič. Potom cesta zahla doprava a strmo klesala dolu svahom, takže sa im náhle naskytol nečakaný pohľad na celé údolie. Harry videl dedinu, nepochybne Little Hangleton, usadenú medzi dvoma strmými vrchmi, a z jej panorámy sa jasne vynímal kostol a cintorín. Na druhej strane údolia oproti úbočiu stálo pekné panské sídlo obklopené rozľahlým zamatovým zeleným trávnikom.
Pretože cesta sa zvažovala strmo nadol, Ogden sa mimovoľne rozbehol. Dumbledore predĺžil krok a Harry sa ponáhľal, aby mu stačil. Pomyslel si, že Little Hangleton je zrejme ich konečným cieľom, a tak ako v tú noc, keď navštívili Slughorna, rozmýšľal, prečo k nemu musia prichádzať z takej diaľky. Onedlho však zistil, že sa mýlil, keď si myslel, že idú do dediny. Cesta sa skrúcala doprava a za zákrutou uvideli okraj Ogdenovho redingotu miznúť v medzere živého plota.
Dumbledore a Harry šli za ním po úzkom prašnom chodníku, ktorý lemovali ešte vyššie a zarastenejšie kríky ako tie, medzi ktorými prechádzali doteraz. Chodník bol kľukatý, kamenistý a samá jama a klesal tak ako ten predtým a zdalo sa, že vedie k skupine tmavých stromov kúsok pod nimi. A naozaj, chodník zrazu vyústil do mladiny a Dumbledore a Harry zabrzdili, lebo Ogden nečakane zastal a vytiahol prútik.
Napriek tomu, že na oblohe nebolo ani mráčika, stromy pred nimi vrhali tmavé chladné tiene a chvíľu trvalo, kým Harryho oči rozoznali stavbu napoly skrytú uprostred spleti kmeňov. To miesto sa mu zdalo veľmi nezvyčajné na postavenie domu a čudoval sa, že tak blízko nechali rásť stromy, ktoré zadržiavali všetko svetlo a zastierali výhľad do údolia. Rozmýšľal, či je dom obývaný. Steny boli porastené machom a zo strechy poopadávalo toľko škridiel, že miestami bolo vidieť trámy. Všade okolo rástla žihľava, jej vrcholky siahali až po malé a špinavé okná. Práve keď dospel k záveru, že tam nemôže bývať nikto, jedno z okien sa s buchotom otvorilo a vyšiel z neho tenký pásik dymu, akoby tam niekto varil.
Ogden potichu podišiel bližšie a Harrymu sa zdalo, že aj dosť opatrne. Keď naňho dopadli tmavé tiene stromov, znova zastal a nespúšťal oči z vchodových dvier, na ktoré niekto pribil mŕtveho hada.
Nato sa ozval šuchot a puknutie a z neďalekého stromu zoskočil muž v handrách a pristál rovno pred Ogdenom. Ten odskočil dozadu tak rýchlo, že si pristúpil okraj redingotu a spadol.
„Nie si vítaný.“
Muž pred nimi mal vlasy také polepené od špiny, že sa nedalo rozoznať, akej sú farby. Chýbalo mu niekoľko zubov, oči mal malé a tmavé a každé hľadelo iným smerom. Mohol by vyzerať komicky, no pôsobil skôr strašidelne a Harry sa Ogdenovi nečudoval, že cúvol ešte o pár krokov a až potom prehovoril.
„Eh… dobré ráno. Som z Ministerstva mágie…“
„Nie si vítaný.“
„Ech… prepáčte, ale ja vám nerozumiem,“ nervózne zareagoval Ogden.
Harry si pomyslel, že Ogden musí byť mimoriadne slaboduchý. Neznámy sa podľa neho vyjadril veľmi jasne, najmä preto, že mával prútikom v jednej ruke a krátkym, dosť zakrvaveným nožom v druhej.
„Ty mu určite rozumieš, však, Harry?“ zašepkal Dumbledore.
„Samozrejme,“ trochu prekvapene odvetil Harry. „Prečo mu Ogden ne…?“
Jeho pohľad znovu spočinul na mŕtvom hadovi na dverách a odrazu pochopil.
„Hovorí parselčinou?“
„Veľmi dobre,“ s úsmevom prikývol Dumbledore.
Muž v handrách sa približoval k Ogdenovi s nožom v jednej a prútikom v druhej ruke.
„No tak, pozrite sa…“ začal Ogden, ale prineskoro. Ozvalo sa buchnutie a Ogden bol na zemi, držal si nos a spomedzi prstov mu striekalo niečo odporne žltkasté a lepkavé.
„Morfin!“ ozvalo sa nahlas.
Z chatrče rýchlo vyšiel starší muž a tak silno za sebou zatresol dvere, že had sa žalostne rozhojdal. Tento muž bol nižší než ten prvý a jeho telo malo čudné proporcie. Plecia mal veľmi široké, ruky pridlhé a vďaka nim, jasným hnedým očiam, krátkym ježatým vlasom a vráskavej tvári vyzeral ako mocná stará opica. Zastal vedľa chlapíka s nožom, ktorý sa pri pohľade na Ogdena roztiahnutého na zemi rehotal.
„Tak z ministerstva?“ povedal starší muž a hľadel na Ogdena.
„Správne!“ Ogden si nahnevane utieral tvár. „A vy, predpokladám, ste pán Gaunt?“
„Tak je,“ potvrdil Gaunt. „Zasiahol vás do tváre, čo?“
„Áno, zasiahol!“ odvrkol Ogden.
„Mali ste svoj príchod oznámiť,“ útočne povedal Gaunt. „Toto je súkromný majetok. Nemôžete sem len tak vliezť a čakať, že sa môj syn nebude brániť.“
„Brániť pred čím, človeče?“ spýtal sa Ogden vstávajúc.