„Pred zvedavcami. Narušiteľmi, muklami a čvargou.“
Ogden namieril prútik na vlastný nos, z ktorého stále vytekalo veľké množstvo akoby žltého hnisu, a prúd ihneď ustal. Pán Gaunt kútikom úst prikázal Morfinovi:
„Choď do domu. Nehádaj sa.“
Tentoraz už bol Harry pripravený, spoznal parselčinu, dokonca hoci rozumel tomu rozhovoru, vnímal aj čudný sipavý zvuk, ktorý namiesto reči vnímal Ogden. Morfin chcel protestovať, ale keď otec naňho výhražne zagánil, rozmyslel si to a nemotorne, čudnou kolísavou chôdzou sa pobral do chatrče a zatresol za sebou dvere, takže sa had znova smutne rozhojdal.
„Prišiel som sem za vaším synom,“ hovoril Ogden, keď si utrel z kabáta posledné zvyšky hnisu. „To bol Morfin, však?“
„Áno, to bol Morfin,“ ľahostajne odvetil starec. „Ste čistokrvný?“ spýtal sa odrazu agresívne.
„To sem nepatrí,“ chladne sa ohradil Ogden a Harry cítil, ako jeho úcta voči Ogdenovi stúpla.
Gaunt si zrejme myslel niečo iné. Prižmúrenými očami hľadel Ogdenovi do tváre a urážlivým tónom hundraclass="underline" „Teraz, keď tak nad tým uvažujem, také nosy, ako je ten váš, som videl dolu v dedine.“
„O tom nepochybujem, ak sa ta dostal váš syn,“ poznamenal Ogden. „Nemohli by sme v rozhovore pokračovať vo vnútri?“
„Vo vnútri?“
„Áno, pán Gaunt. Už som vám povedal. Prišel som sem za Morfinom. Poslali sme sovu…“
„Mne sú sovy nanič,“ mykol plecami Gaunt. „Ja listy neotváram.“
„Tak potom sa nemôžete sťažovať, že k vám chodia neohlásené návštevy,“ štipľavo namietol Ogden. „Som tu pre vážne porušenie čarodejníckeho zákona, ktoré sa udialo dnes v skorých ranných hodinách…“
„Dobre, dobre, dobre!“ zreval Gaunt. „Poďme teda do toho prekliateho domu, aj tak vám to bude nanič!“
Zdalo sa, že v dome sú tri maličké miestnosti. Z hlavnej, ktorá slúžila ako kuchyňa a zároveň obývačka, viedli dvoje dvere. Morfin sedel v špinavom kresle vedľa dymiaceho ohňa a medzi hrubými prstami skrúcal živú zmiju a potichu sa jej prihováral v parselčine:
V kúte pri otvorenom okne sa ozval nejaký šuchot a Harry si uvedomil, že v miestnosti je ešte niekto. Dievčina v otrhaných a sivých šatách presne takej farby ako špinavá kamenná stena za ňou stála pri začadenom čiernom sporáku, kde stál hrniec, z ktorého sa parilo, a niečo robila na polici nad ním, kde ležali zanedbané hrnce a panvice. Vlasy mala rovné a mastné a tvár nepeknú, bledú a dosť hrubú. Jej oči, tak ako bratove, hľadeli každé iným smerom. Vyzerala trochu čistejšie ako obaja muži, ale Harry si pomyslel, že nikdy nevidel ubitejšie stvorenie.
„Moja dcéra Merope,“ mrzuto predstavil dievča Gaunt, keď Ogden na ňu spýtavo pozrel.
„Dobré ráno,“ pozdravil ju Ogden.
Neodpovedala, len vyľakane pozrela na otca, otočila sa chrbtom do miestnosti a ďalej prekladala hrnce na polici.
„Tak dobre, pán Gaunt,“ začal Ogden, „aby sme prešli rovno k veci. Máme dôvodné podozrenie, že váš syn Morfin včera v noci čaroval pred muklom.“
Ozvalo sa ohlušujúce tresknutie. Merope pustila jeden z hrncov.
„Zdvihni to!“ zreval na ňu Gaunt. „To je ono, len sa plaz po zemi ako dáky špinavý mukel. Načo máš prútik, ty darebné vrece hnoja!“
„Pán Gaunt. Prosím vás!“ šokovane zvolal Ogden. Vtom Merope, ktorá už medzitým hrniec zdvihla, očervenela, až jej tvár ofľakavela, a znovu sa jej hrniec vyšmykol, roztrasene vytiahla z vrecka prútik, namierila ním na hrniec a náhlivo nečujne zamrmlala zaklínadlo, po ktorom sa hrniec šmýkal po zemi ešte ďalej od nej, narazil do protiľahlej steny a pukol na dvoje.
Morfin sa rozrehotal. Gaunt zvreskoclass="underline" „Oprav to, ty mizerný drúk, oprav to!“
Merope tackavo prešla po miestnosti, no kým stihla zdvihnúť prútik, Ogden chytil svoj a rozhodne zvolaclass="underline" „Reparo!“ Hrniec sa okamžite opravil.
Gaunt sa chvíľu tváril, akoby sa chystal na Ogdena nakričať, ale rozmyslel si to, namiesto toho sa zaškľabil na dcéru: „Máš šťastie, že je tu ten milý pán z ministerstva! Možno ma ťa zbaví, možno nemá nič proti tým špinavým šmuklom….“
Merope na nikoho nepozrela, ani sa Ogdenovi nepoďakovala, zdvihla hrniec a trasúcky ho vyložila na policu. Potom stála celkom nehybne chrbtom k stene medzi špinavým oknom a sporákom, ako keby si neželala iné, iba splynúť s kameňom a zmiznúť.
„Pán Gaunt,“ začal Ogden znova, „ako som povedal, dôvod mojej návštevy…“
„Počul som to už prvý raz!“ zrúkol Gaunt. „No a čo? Morfin dal nejakému muklovi, čo si zaslúžil – no a čo je na tom?“
„Morfin porušil čarodejnícky zákon,“ prísne pripomenul Ogden.
„Morfin porušil čarodejnícky zákon,“ Gaunt napodobnil nadnesene a spevavo Ogdenov hlas. Morfin sa znova zarehotal. „Dal voľajakému špinavému muklovi príučku. To je teraz ilegálne?“
„Áno, žiaľ, je,“ potvrdil Ogden.
Vytiahol z vnútorného vrecka malý zvitok pergamenu a rozvinul ho.
„Čo je to, rozsudok?“ spýtal sa Gaunt a nebezpečne zvyšoval hlas.
„Je to predvolanie na ministerstvo na výsluch…“
„Predvolanie! Predvolanie? Čo si vy myslíte, kto ste, že si len tak dovolíte predvolať môjho syna?!“
„Som vedúci jednotky pre presadzovanie magického práva,“ povedal Ogden.
„A myslíte si, že my sme čvarga, čo?“ vrieskal Gaunt, pristúpil k Ogdenovi a špinavým prstom so zažltnutým nechtom mu ukazoval na hruď. „Háveď, čo si sem prifrčí, len čo im to ministerstvo nakáže? Viete, s kým hovoríte, vy špinavý malý mukel, viete to?“
„Mal som dojem, že hovorím s pánom Gauntom,“ odvetil Ogden a tváril sa ostražito, ale trval na svojom.
„Presne tak!“ reval Gaunt. Chvíľu si Harry myslel, že Gaunt naznačuje rukou oplzlé gesto, ale potom si uvedomil, že ukazuje škaredý prsteň s čiernym kameňom, ktorý nosil na prostredníku, a máva ním Ogdenovi pod nosom. „Vidíte to? Vidíte to? Viete, čo to je? Viete, odkiaľ pochádza? Celé storočia ho máme v rodine, až tak ďaleko siahajú naše korene, a celý rodokmeň je čistokrvný. Viete, koľko mi za toto ponúkali s erbom Peverellovcov vytesaným do kameňa?“
„To naozaj netuším,“ povedal Ogden a zažmurkal, keď mu Gaunt prsteňom len-len že neoškrel nos, „a je to celkom od veci, pán Gaunt. Váš syn spáchal…“
So zúrivým výkrikom sa Gaunt rozbehol k dcére. Na okamih si Harry pomyslel, že ju zaškrtí, keď mu ruka vyletela k jej hrdlu, no vzápätí ju vliekol k Ogdenovi za zlatú retiazku, čo mala na krku.
„Vidíte toto?“ reval na Ogdena a potriasal pred ním zlatým medailónom, kým Merope chrčala a lapala dych.
„Vidím, vidím!“ rýchlo hovoril Ogden.
„Je Slizolinov!“ vrieskal Gaunt. „Patril Salazarovi Slizolinovi! Sme jeho poslední žijúci potomkovia. Čo na to poviete?“
„Pán Gaunt, vaša dcéra!“ vyľakane upozorňoval Ogden, ale Gaunt už Merope pustil. Tackavo sa stiahla do svojho kúta, masírovala si krk a lapala po dychu.
„Tak!“ víťazoslávne zvolal Gaunt, ako keby tým práve dokázal zložitú, ale absolútne nespornú vec. „Nerozprávajte sa s nami, akoby sme boli nejaké blato na topánkach! Pokolenia čistokrvných, všetko čarodejníci – nepochybujem, že vy také niečo nemôžete povedať.“
A odpľul si k Ogdenovým nohám. Morfin sa znova zarehotal. Merope schúlená pri okne s hlavou sklonenou a tvárou skrytou za rovnými vlasmi nevravela nič.
„Pán Gaunt,“ tvrdohlavo trval na svojom Ogden, „obávam sa, že ani vaši predkovia, ani moji nemajú s touto záležitosťou nič spoločné. Som tu kvôli Morfinovi, Morfinovi a tomu muklovi, ktorého včera v noci obťažoval. Podľa istej informácie,“ pozrel na zvitok pergamenu, „Morfin použil na toho mukla kliatbu alebo zaklínadlo a ten sa ihneď vyhádzal bolestivou žihľavkou.“