Po dvoch hodinách, mnohých sťažnostiach a niekoľkých záchvatoch hnevu, jednej rozbitej Kométe dvestošesť a niekoľkých zlomených zuboch Harry našiel troch triafačov: Karie Bellová sa vrátila do družstva po výbornom výkone, nový objav Demelza Robinsová sa zvlášť vynikajúco vyhýbala dorážačkám a Ginny Weasleyová predstihla v lietaní konkurenciu a na dôvažok dala sedemnásť gólov. Hoci bol Harry s výberom spokojný, nakričal sa na sťažovateľov, až zachrípol, a teraz rovnako bojoval s odmietnutými odrážačmi.
„To je moje konečné rozhodnutie a ak neuhnete z cesty strážcom, prekľajem vás!“ reval.
Ani jeden z vybratých odrážačov nebol taký skvelý ako Fred s Georgeom, ale aj tak bol s nimi pomerne spokojný: Jimmy Peakes, nízky tretiak so širokou hrudou, ktorému sa podarilo vyrobiť Harrymu na zátylku hrču veľkosti vajca, keď prudko odpálil dorážačku, a Ritchie Coote, ktorý síce vyzeral krehko, ale mieril dobre. Tí sa teraz pripojili ku Katie, Demelze a Ginny na tribúnach, aby sledovali výber posledného člena družstva.
Harry si úmyselne nechal výber strážcu nakoniec. Dúfal, že štadión už bude prázdnejší a zainteresovaní budú pod menším tlakom. Nanešťastie sa však k divákom pripojili všetci neúspešní adepti a kopa študentov sa sem pritrúsila po predĺžených raňajkách, takže tam bolo viac ľudí ako predtým. Keď uchádzači jeden po druhom vyletúvali k obručiam, dav reval a rovnako sa i posmieval. Harry pozrel na Rona, ktorý mal vždy problémy s nervami. Dúfal, že víťazstvo ich tímu v poslednom vlaňajšom zápase ho mohlo vyliečiť, ale očividne sa tak nestalo: Ronova tvár mala zelenkavý odtieň.
Ani jeden z prvých piatich adeptov nechytil viac ako dva góly. Na Harryho sklamanie Cormac McLaggen chytil štyri penalty z piatich. Pri poslednej sa však vrhol celkom nesprávnym smerom, davy sa smiali a húkali a McLaggen pristál na zemi škrípajúc zubami.
Keď Ron nasadal na Ometlo jedenásť, vyzeral, že už-už zamdlie.
„Veľa šťastia!“ ozvalo sa z tribúny. Harry ta pozrel, čakal, že uvidí Hermionu, no bola to Lavender Brownová. Najradšej by si bol zakryl tvár dlaňami, ako to o chvíľu urobila ona, ale vzhľadom na kapitánsku hodnosť musel byť statočnejší, nuž sa iba otočil a sledoval Ronove pokusy.
No nemusel sa báť. Ron chytil jeden, dva, tri, štyri, päť penált za sebou. Natešený Harry ledva odolával, aby sa aj on nepridal k jasajúcim davom. Otočil sa k McLaggenovi, aby mu oznámil, že žiaľ, Ron ho porazil, a zistil, že McLaggenova červená tvár je iba pár centimetrov od neho. Rýchlo cúvol.
„Jeho sestra sa vôbec nesnažila,“ hrozivo sipel McLaggen. Na spánku mu skákala žila, ako Harry často vídal u strýka Vernona. „Prihrala mu ľahkú strelu.“
„Hlúposť,“ chladne odpovedal Harry. „Práve tú skoro nechytil.“
McLaggen pokročil k Harrymu, no ten tentoraz necúvol.
„Daj mi ešte ďalší pokus.“
„Nie,“ nesúhlasil Harry. „Mal si šancu. Chytil si štyri. Ron chytil päť. Ron je strážca, vyhral férovo a jasne. Uhni.“
Chvíľu si myslel, že ho McLaggen udrie, ale ten sa uspokojil iba so škaredou grimasou a uháňal preč, výhražne vrčiac.
Harry sa otočil k svojmu novému družstvu, ktoré sa naňho usmievalo.
„Výborne,“ pochválil ich chrapľavo. „Lietali ste naozaj dobre…“
„Ty si bol skvelý, Ron!“
Tentoraz k nim konečne bežala z tribún Hermiona. Harry videl, ako Lavender s dosť mrzutým výrazom na tvári odchádza zo štadióna, držiac sa pod pazuchy s Parvati. Ron bol so sebou mimoriadne spokojný a zdal sa ešte vyšší než zvyčajne, keď sa usmieval na tím a na Hermionu.
Dohovorili si termín prvého tréningu na nasledujúci štvrtok a potom sa Harry, Ron a Hermiona rozlúčili s ostatnými a zamierili k Hagridovi. Cez oblaky sa pokúšalo predrať slabé slnko a konečne prestalo mrholiť. Harry bol veľmi hladný a dúfal, že Hagrid niečo bude mať.
„Myslel som, že tú štvrtú penaltu nechytím,“ rapotal šťastný Ron. „Tá Demelza nahodila ťažkú strelu. Videl si, mala spin…“
„Áno, bol si fantastický,“ uznanlivo prikyvovala Hermiona.
„Skrátka, bol som lepší než McLaggen,“ nanajvýš spokojne skonštatoval Ron. „Videli ste, ako sa pri piatej strele zvalil celkom inde? Vyzeralo to, ako keby bol očarovaný…“
Na Harryho prekvapenie Hermionina tvár pri týchto slovách nadobudla tmavoružový odtieň. Ron si nevšimol nič. Priveľmi bol zaujatý priam zamilovaným opisom ostatných striel.
Pred Hagridovou chalupou stál uviazaný veľký sivý hipogrif Hrdozobec. Keď podišli bližšie, cvakol zobákom ostrým ako žiletka a otočil k nim obrovskú hlavu.
„Och, prepána,“ nervózne zjojkla Hermiona. „Stále je trochu strašidelný, však?“
„Ale no tak, veď si sa na ňom viezla, nie?“ povzbudzoval ju Ron.
Harry podišiel bližšie a hlboko sa hipogrifovi uklonil, pričom mu stále a bez žmurknutia hľadel do očí. Po chvíľke sa uklonil aj hipogrif.
„Ako sa máš?“ potichu sa zvera spýtal Harry a podišiel k nemu, aby mu pohladkal operenú hlavu. „Aj tebe chýba? Ale u Hagrida ti je dobre, však?“
„Oi!“ ozval sa mocný hlas.
Hagrid vyšiel spoza chalupy v kvetinkovej zástere s vrecom zemiakov. Jeho obrovský pes Tesák šiel za ním. Tesák ohlušujúco zaštekal a trielil k nim.
„Choďte od neho. Uhryzne vám prsty… och. To ste vy?“
Tesák vyskakoval na Hermionu a Rona a chcel im oblizovať uši. Hagrid zastal a chvíľu na nich hľadel, potom sa otočil, vošiel do chalupy a zatresol za sebou dvere.
„No zbohom!“ Hermiona sa tvárila skľúčene.
„Neboj sa,“ zachmúrene ju povzbudzoval Harry. Šiel k dverám a hlasno zabúchal.
„Hagrid! Otvor! Chceme sa s tebou rozprávať!“
Vnútri bolo ticho.
„Ak neotvoríš, vyrazíme dvere!“ pohrozil Harry a vytiahol prútik.
„Harry!“ zdesene zvolala Hermiona. „Kroť sa! To predsa nemôžeš…!“
„Ale môžem! Odstúp!“
No kým stihol niečo povedať, dvere sa znova otvorili, tak ako Harry očakával, stál v nich Hagrid, zazeral na nich a aj napriek kvietkovanej zástere vyzeral hrozivo.
„Som učiteľ!“ zreval na Harryho. „Učiteľ, Potter! Jako sa opovažuješ vyhrážať sa, že mi vyvalíš dvere!“
„Prepáčte, pán profesor,“ ospravedlňoval sa Harry, pričom zdôraznil posledné slová a strkal si prútik naspäť pod habit.
Hagrid sa zatváril ohromene.
„To odkedy mi hovoríš pán profesor?“
„A ty ma odkedy voláš Potter?“
„Šikovné. Fakt moc zábavné,“ vrčal Hagrid. „Jaksik ste ma prekabátili. Tak teda dobre, hybajte dnuká, vy malí nevďační…“
Výhražne si mumlajúc odstúpil, aby mohli vojsť. Hermiona cupkala za Harrym a tvárila sa vyľakane.
„Tak čo?“ nevrlo sa spýtal Hagrid, keď si Harry, Ron a Hermiona posadali za obrovský drevený stôl. Tesák si hneď položil hlavu Harrymu na koleno a oslintal mu celý habit.
Tak čo má byť? Ľutujete ma? Si myslíte, že som sám, či čo?“
„Nie,“ odpovedal Harry ihneď. „Chceli sme ťa vidieť.“
„Chýbal si nám!“ bojazlivo sa ozvala Hermiona.
„Chýbal, hovoríš?“ odfrkol Hagrid. „No jasné.“
Dupotal po chalupe, varil čaj v obrovskom medenom čajníku a celý čas pritom hundral. Napokon pred nich tresol tri hrnčeky veľké ako vedrá a plné mahagónovohnedého čaju a k tomu tanier svojich kamenných koláčikov. Harry bol taký hladný, že neodolal a hneď si jeden kúsok vzal.
„Hagrid,“ krotko začala Hermiona, keď si sadol k nim a začal čistiť zemiaky tak zúrivo, akoby mu každá hľuza osobne ublížila, „my sme naozaj chceli pokračovať v starostlivosti o magické tvory.“
Hagrid znova silno odfrkol. Harry mal pocit, že niečo z jeho nosa pristálo aj na zemiakoch, a v duchu bol rád, že nezostávajú na večeru.