„Možno ho tvoj otec naozaj použil, Harry,“ hovorila si Hermiona svoje, „ale nie je jediný. Ak si náhodou zabudol, použila ho celá skupina ľudí. Dvíhali ľudí do vzduchu, a tí sa v spánku bezmocne vznášali.“
Harry civel na ňu. Hneď mu klesla nálada. Aj on si spomenul, ako sa správali smrťožrúti na Svetovom pohári v metlobale. Ron mu prišiel na pomoc.
„To bolo iné,“ vyhlásil pevne. „Oni ho zneužívali. Harry a jeho tatko sa iba zabávali. Ty toho Princa nemáš rada, Hermiona,“ dodal, prísne na ňu ukazujúc párkom, „iba preto, že je v elixíroch lepší než ty…“
„To s tým nemá nič spoločné,“ ohradila sa Hermiona a líca jej očerveneli. „Iba si myslím, že je veľmi nezodpovedné používať zaklínadlá, keď ani neviete, na čo sú, a prestaňte rozprávať o Princovi, akoby to bol jeho titul. Stavím sa, že je to len nejaká hlúpa prezývka, a mne sa zdá, že to nebol veľmi príjemný človek.“
„Nechápem, ako si na to prišla,“ rozhorčoval sa Harry. „Veď keby bol nádejný smrťožrút, nechválil by sa tým, že je polovičný, nie?“
Už keď to Harry hovoril, uvedomil si, že jeho otec bol čistokrvný, a vytlačil tú myšlienku z hlavy. Tým sa bude zaoberať neskôr…
„Smrťožrúti nemôžu byť všetci čistokrvní, nezostalo dosť čistokrvných čarodejníkov,“ tvrdohlavo pokračovala Herrniona. „Predpokladám, že väčšina z nich sú poloviční, ale predstierajú, že sú čistokrvní. Nenávidia iba tých z čisto muklovských rodín. Boli by celkom radi, keby ste sa k nim pridali vy s Ronom.“
„Mňa by v žiadnom prípade neprijali,“ rozhorčoval sa Ron, pričom mu kúsok párka odletel z vidličky, ktorou teraz šibrinkoval Hermione pred nosom, a zasiahol Ernieho McMillana do hlavy. „Celá moja rodina údajne zradila svoju krv! To smrťožrúti považujú za rovnako zlé ako muklovský pôvod.“
„A mňa by určite prijali s otvoreným náručím,“ uštipačne poznamenal Harry. „Boli by sme najlepší priatelia, no až na jednu maličkosť, keby sa ma nepokúšali zlikvidovať!“
To Rona rozosmialo, ešte aj Hermiona sa zdráhavo pousmiala, a navyše ich odpútal príchod Ginny.
„Hej, Harry, mám ti dať toto.“
Bol to zvitok pergamenu s Harryho menom napísaným známym šikmým úzkym písmom.
„Ďakujem, Ginny, zrejme to bude ďalšia hodina s Dumbledorom!“ povedal Harry Ronovi a Hermione, rozvinul pergamen a rýchlo čítal jeho obsah. V pondelok večeri Odrazu sa cítil ľahký a spokojný. „Nechceš sa v Rokville pridať k nám, Ginny?“ spýtal sa.
„Idem s Deanom, možno sa tam uvidíme,“ odpovedala a zakývala im na rozlúčku.
Filch ako zvyčajne stál pri veľkých dubových dverách a kontroloval mená tých, čo mali povolené vychádzky do Rokvillu. Trvalo mu to dlhšie než zvyčajne, lebo každého kontroloval ešte aj s tým svojím odtajňovacím senzorom, a to trojnásobne.
„Čo na tom záleží, aj keby sme nejaké predmety čiernej mágie prepašovali VON?“ spytoval sa Ron a s obavami si premeriaval dlhý tenký odtajňovací senzor. „Skôr by ste mali kontrolovať, čo prinesieme DNU, nie?“
Za to si vyslúžil ďobnutia senzorom aj do líc, takže krivil tvár ešte vonku na vetre a daždi.
Cesta do Rokvillu nebola ktovieaká príjemná. Harry si okolo brady, nosa a líc omotal šál a to, čo mu trčalo, onedlho zmeravelo a bolelo ho. Cesta do dediny bola plná študentov zohnutých pred štipľavým vetrom. Harry si nejeden raz pomyslel, o čo lepšie im mohlo byť v teplej klubovni, a keď napokon prišli do Rokvillu a videli, že Zonkov obchod so žartovnými predmetmi je zatlčený doskami, Harry to pochopil ako dôkaz, že tento výlet nebude nijaká zábava. Ron rukou v hrubej rukavici ukázal na našťastie otvorené Medové labky a Harry s Hermionou sa vliekli za ním do preplnenej predajne.
„Našťastie,“ striasol sa Ron, keď ich zaplavilo teplo a vôňa karameliek. „Zostaňme tu celé poobedie.“
„Harry, chlapče!“ zaburácalo spoza nich.
„Och, nie,“ zahundral Harry. Všetci traja sa otočili a uvideli profesora Slughorna v obrovskom kožušinovom klobúku a zimníku s golierom z rovnakej kožušiny. Držal veľké vrecúško kandizovaného ananásu a zaberal prinajmenšom štvrtinu miestnosti.
„Harry, už si vymeškal tri moje večere!“ Slughorn ho žoviálne štuchol do hrude. „Takto to nepôjde, chlapče. Ja ťa tam chcem mať. Slečne Grangerovej sa tam nesmierne páči, všakže?“
„Áno,“ bezmocne pritakala Hermiona. „Sú naozaj…“
„Tak prečo neprídeš aj ty, Harry?“ spytoval sa Slughorn.
„Mal som metlobalový tréning, pán profesor,“ vysvetľoval Harry, ktorý naozaj naplánoval tréning vždy, keď mu Slughorn poslal pozvánku ozdobenú fialovou stužkou. Vďaka tejto stratégii sa Ron necítil vylúčený zo spoločnosti a zvyčajne sa aj s Ginny zabávali na tom, keď si predstavili, ako si to tam Hermiona, zavretá s McLaggenom a Zabinim, užíva.
„Po takom usilovnom tréningu očakávam, že vaše družstvo prvý zápas vyhrá,“ povedal Slughorn. „Ale trochu oddychu nikomu neuškodí. A čo takto v pondelok večer? V takomto počasí sa predsa nikomu nebude chcieť trénovať…“
„Nemôžem, pán profesor, mám… sa v ten večer stretnúť s profesorom Dumbledorom.“
„Zase mám smolu!“ dramaticky zvolal Slughorn. „Ach, no dobre… nemôžeš sa mi vyhýbať večne, Harry!“
Veľkolepo im kývol a vykotúľal sa z obchodu, pričom Ronovi venoval asi toľko pozornosti ako vystaveným švábím hrčkám.
„To je neuveriteľné, že si sa zase vyzul z ďalšieho stretnutia,“ krútila hlavou Hermiona. „Aby si vedel, tie večierky nie sú až také zlé… niekedy je to celkom zábava…“ No vtedy zbadala, ako sa tvári Ron. „Och, pozri, majú cukrové brká de luxe… tie vydržia celé hodiny!“
Harry bol rád, že Hermiona zmenila tému, a prejavil o nové mimoriadne veľké brká väčší záujem, než by bolo uňho bežné, no Ron sa naďalej tváril mrzuto, a keď sa ho Hermiona spýtala, kam chce ďalej ísť, iba pokrčil plecami.
„Tak poďme do Troch metiel,“ navrhol Harry. „Bude tam teplo.“
Tváre si znova zababušili šálmi a vyšli z obchodu s cukrovinkami. Po vanilkou prevoňanom teple v Medových labkách im tváre šľahal vietor ostrý ako nože. Na ulici nebolo veľmi rušno, nikto sa nepristavil pozhovárať sa, všetci sa ponáhľali za svojím cieľom. Výnimkou boli dvaja chlapíci kúsok pred nimi, ktorí postávali pred Tromi metlami. Jeden bol vysoký a chudý a Harry musel dobre žmúriť spod okuliarov zmáčaných od dažďa, kým spoznal barmana z Kančej hlavy, druhej rokvillskej krčmy. Len čo Harry, Ron a Hermiona podišli bližšie, barman si povytiahol golier na plášti a odišiel. Nižší muž čosi nemotorne prekladal v náručí a vtedy si Harry uvedomil, kto to je.
„Mundungus!“
Územčistý muž s nohami do O a dlhými strapatými ryšavými vlasmi nadskočil a pustil z ruky starobylý kufor, ktorý sa otvoril a vypadla z neho kopa rôznych vecí, akoby celý výklad z bazára.
„Och, ahoj, Harry,“ pozdravil ho Mundungus Fletcher a absolútne nepresvedčivo sa usiloval správať prirodzene. „Nebudem ťa zdržovať.“
Začal zo zeme zbierať obsah kufra a bolo na ňom vidieť, že by už najradšej zmizol.
„Toto predávaš?“ spýtal sa Harry a sledoval, ako Mundungus náhlivo zbiera rôzne akoby ochytané predmety.
„No, musím si nejako naškrabať na živobytie,“ zamrmlal Mundungus. „Daj mi to!“
Ron sa zohol a zdvihol čosi strieborné.
„Počkaj,“ začal Ron pomaly, „toto mi pripadá akési známe…“
„Ďakujem!“ zavrčal Mundungus a vytrhol Ronovi z ruky čašu a pchal ju zase do kufra. „Tak sa teda všetci majte… AU!“
Harry chytil Mundungusa pod krk a pritisol ho k stene krčmy. Jednou rukou ho pevne držal a druhou vyťahoval prútik.